Divadlo očami Mirky: Symfónia lesov, lúk a hájov

pondelok 13. mája 2019

Symfónia lesov, lúk a hájov

foto: facebook.com - Divadlo Pôtoň

Na začiatok pár úvodných slov: tento článok nemá ambíciu byť recenziou, ale impresiou. Chcem zachytiť pocity, ktoré vo mne vyvolala Pastierska symfónia v Divadle Pôtoň. Reprízy som sa zúčastnila minulú stredu, t. j. 8. mája 2019. Pastierska symfónia je scénickou esejou, ktorá ,,vznikala na základe tém, ktoré ponúka klasická slovenská dráma z minulého storočia odohrávajúca sa v prostredí Demänovskej doliny" (2019, bulletin k inscenácii). Ako už správne tušíte, reč je o Bačovej žene od dramatika Ivana Stodolu. Tento dramatický text je skôr východiskom a inšpiračným zdrojom tvorivého kolektívu na čele s režisérkou Ivetou Ditte Jurčovou. Vďaka tomu vznikajú asociatívne obrazy, ktoré v sebe spájajú nesmierne podnetnú a tvorivú energiu. V mysliach divákov dokážu rozprúdiť rôzne významy, ba dokonca často ich viacnásobné navrstviť. V tejto súvislosti by som rada upriamila pozornosť na prítomnosť medveďa, ktorého kostým umožňuje rôzne transformácie. Od zvieraťa, ktoré je odnepamäti spájané so silou, až k prvým nesmelým dotykom so ženou, či po vyzliekanie z kože, kedy sa žena stáva nebezpečnou šelmou. Ak k tomu prirátame živú hru na hudobných nástrojoch, vznikajú nielen silné a pôvabné javiskové obrazy, ale aj asociatívne spájanie na rovine reálna a nadreálna. Mám na mysli prítomnosť medveďa nielen v zmysle fyzickej sily, ktorá vzbudzuje strach (koniec koncov, aj jeho príchod na javisko vzbudzuje hrôzu), ale aj ako snového obrazu, v ktorom sa mení na niečo jemné, nežné, skrotené (zoznámenie so ženou).

V Pastierskej symfónii tvoria dôležitú úlohu zvuky - padanie dažďa, zabodnutie noža do stromu, hra na husle či pastierske píšťaly. Umocňujú javiskové významy a ich opakovanie poukazuje na cyklickosť života (narodenie, smrť). Hra na ľudové hudobné nástroje prispieva k tajomnosti piatich postáv prítomných na scéne - dvoch žien a troch mužov. Reprezentujú rozličné postavy - od pastierov, ,,ktorí sú nositeľmi magických praktík, ktoré sú úzko zviazané so zvukom nástrojov" (2019, bulletin), až po predstaviteľov Stodolovej drámy. Každý z nich pritom vkladá do scénickej eseje iný typ energie. Natália Puklušová v postave Evy prepája emocionálnosť so živočíšnosťou, ktorá sa najvýraznejšie prejavuje ochranou dvoch detí. Hrou na husle zvýrazňuje lyrickosť, vďaka čomu niektoré javiskové obrazy nadobúdajú melancholický opar. Filip Jekkel v postave Medveďa vytvára nesmierne uveriteľný typ zvieraťa, predovšetkým v pomalej, ťarbavej chôdzi. O to efektnejšie pôsobí jeho príchod na scénu v prítomnosti hmly. Naopak, v postave Ondreja z Bačovej ženy stvárňuje muža ťažko skúšaného osudom. Múka na jeho tvári podčiarkuje vstup do sveta, z ktorého bol na niekoľko rokov nedobrovoľne vytrhnutý (práca v bani). Celý herecký kolektív vytvára nesmierne pôsobivý celok, ktorý sa dopĺňa a plynule prechádza z jednej postavy do druhej (medveď, pastieri, Stodolovi hrdinovia).

Pre mňa ako dievča z dediny predstavuje Pastierska symfónia reflexiu môjho života - spomínam si na detstvo, ktoré som trávila u babky. Ako malá som sa hrávala v senníku, behala som po slnečnicovom poli, až som si s príchodom puberty uvedomila, že tieto návraty na dedinu sú pre mňa ťaživou spomienkou na ľudí, ktorí odišli a nevrátia sa...Nie je predsa na každom z nás, aby sme sa dokázali vyrovnať s tým, čo nás trápi? Ťaží? Nemali by sme si častejšie pripomínať na to, kým sme sa stali? A čo tomu predchádzalo? Ako tá hmla na začiatku scénickej eseje, ktorá vytvárala pocit nekonečna...Zrazu som bola opäť tým malým dievčatkom, ktoré nedá dopustiť na trávu tancujúcu vo vetre, ktoré vstáva za úsvitu, aby išlo zbierať hríby a ktoré ticho poďakuje každému stromu, okolo ktorého prejde. V Pastierskej symfónii nepotrebujete slová na to, aby ste pochopili význam, alebo aby ste sa zasmiali len preto, pretože sa smejú aj ostatní. Pokojne zabudnite na čas, ten tu neexistuje. Veď aj Umberto Eco v knihe Tajuplný plameň kráľovnej Loany píše: ,,Říkáš mi, že už nežiješ v čase. My jsme čas, ve kterém žijeme." Vďaka Pastierskej symfónii preniknete do hĺbky svojej duše, svojvoľne sa do nej ponoríte a necháte sa viesť prítomným okamihom. Miestami som sa cítila ako počas meditácie, čo mi prišlo trochu vtipné, veď som predsa bola v divadle...Ale nie v obyčajnom! Divadlo Pôtoň narúša komfortnú zónu diváka v tom najlepšom slova zmysle, vyzýva ho k myšlienkovej aktivite a zároveň mu poskytne terapeutický účinok. Ako je to možné? Príďte sa pozrieť na Pastiersku symfóniu a pochopíte...