Divadlo očami Mirky: S Jankom Hraškom v Martine

utorok 20. júna 2017

S Jankom Hraškom v Martine

Janko Hraško - Dotyky a spojenia Martin 2017

O inscenácii Janko Hraško, ktorá mala v Starom divadle Karola Spišáka v Nitre premiéru 10. februára 2017, som už písala. V záverečnom odseku recenzie som uviedla túto vetu: ,,Myslím si, že táto rozprávka (v réžii Kamila Žišku) by bola nesmierne zaujímavá aj ako súčasť pouličného divadla." Ani v tom najbláznivejšom sne by mi nenapadlo, že táto moja myšlienka sa o štyri mesiace stane realitou.

Dramaturgická rada divadelného festivalu Dotyky a spojenia zaradila práve túto inscenáciu do svojho tohtoročného programu. A čo je ešte lepšie - Janko Hraško sa dostal rovno na Divadelné námestie v Martine! (Ne)dobrovoľne sa tak na jeden deň musel rozlúčiť s divadelnými reflektormi a spoľahnúť sa tak na nevyspytateľné martinské počasie. Našťastie, nenastali žiadne rušivé poveternostné elementy. V utorok, 20. júna 2017, svietilo slnko a obloha bola krásnej sýtomodrej farby. To sa nezmenilo ani o 14.30, keď začalo predstavenie, pričom teplomer ukazoval 32 stupňov. Diváci sediaci na lavičkách mali čo robiť, aby sa od tepla neroztopili ako asfalt, a to nehovorím o bábkohercoch, bábkoherečkách a technikoch, ktorí museli mať na sebe dlhé tričká a nohavice čiernej farby.

Čím sa teda odlišoval pouličník Jano od toho divadelného Janka? Predovšetkým priestormi. Kým v divadle bola prítomná práca so svetlom a s reflektormi, tak v pouličnom predstavení sa dá spoliehať iba na náladu počasia, od ktorej toho veľa závisí. Na druhej strane však práve prítomnosť príbehu pred očami divákov, v exteriéri, vytvára reálnu atmosféru, ktorá je príťažlivejšia. Pretože dieťa zrazu vidí bábku Janka Hraška úplne zblízka, môže si všímať jej detaily a pod. Veľkú úlohu tu zohrala tesná blízkosť medzi bábkami a divákmi. Videla som na očiach malých detí, ako očami viseli nielen na Jankovi, ale aj na ostatných bábkach, ktoré prichádzali a odchádzali podľa toho, kedy nastal ich čas.

Ďalšia vec - keď v divadle začneme rozprávať, niekto nás neváha hlasným Pst! upozorniť, aby sme stíchli. Naopak, v pouličnom predstavení musíme v duchu kliať na všetky rušivé vnemy (napr. zvonenie kostola, hlasné telefonovanie, chlapci na skateboardoch) a o to viac sa sústrediť na dej. Často sú to nepredvídateľné veci, ktoré nás síce na pár sekúnd vytrhnú z príbehu, no keď zrazu uvidíme Janka sediaceho v lyžičke, či kráľa ťahaného koňmi, skrátka, keď uvidíme nejakú pôsobivú scénu, hneď sa vykašleme na nádchu spolusediaceho (príklad). Nemenej dôležitá vec je aj práca s hlasom. Keďže sa predstavenie odohrávalo na voľnom priestranstve, bábkoherci a bábkoherečky museli mať mikrofóny a dbať na výraznú prácu s hlasom, aby ich bolo dobre počuť (a aby dokázali prehlušiť napríklad hlasný smiech tínedžerov). V súvislosti s tým sa mi vybavuje imitovanie vrany, ktoré vytvárala bábkoherečka Danica Hudáková hlasitým opakovaním citoslovca krákrá.

Vďaka pouličnému predstaveniu Janko Hraško mohli diváci vidieť prácu bábkohercov, bábkoherečiek a technikov, ktorí vytvorili mimoriadne zohraný tím. Navyše, dokázať presvedčivo zahrať v tropickej horúčave scénu, v ktorej hrmí...no, klobúk dole. (Dostali ma, lebo som jedným očkom mrkla na oblohu.) Hoci bolo predstavenie zbavené práce so svetlami a reflektormi, na kvalite mu to neubralo, o čom svedčal hlasný potlesk detí a ich približovanie sa k bábkam počas predstavenia. A nie je práve detská zvedavosť v bábkovom predstavení, z hľadiska diváka, najdôležitejšia?

P.S.: Trojmetrové bábky oprávnene pútali veľkú pozornosť. Veď inak by ani nemohli byť vhodné na pouličné predstavenie...Bolo preto zaujímavé sem-tam mrknúť očkom po okoloidúcich ľuďoch, ktorí najprv začuli výrazný hlas a až potom sa obzreli a uvideli trojmetrového starčeka so starenkou. A to ani nehovorím o skončení predstavenia, keď tieto bábky putovali po námestí naspäť do autobusu. :)