Divadlo očami Mirky: REflexia Divadelnej Nitry 2018

Americký cisár, foto: Ctibor Bachratý

Tohtoročnou témou Divadelnej Nitry sa stala predpona RE. Ako objasňuje riaditeľka festivalu Darina Kárová: ,,RE ako predpona pre znova, opäť. Ako pohľad späť i nový začiatok. Možno to spôsobili naše osmičkové roky. Nútia obzrieť sa späť, premýšľať o minulých dejoch, prehodnocovať ich interpretáciu i naše postoje k nim (retrospektíva, reminiscencia, rekapitulácia, reflexia, revízia)." Nie je to však len minulosť, ku ktorej je potrebné vrátiť sa, aby sa neopakovali chyby z minulosti. Dôležitú úlohu zohráva budúcnosť, ktorá sa zrodila práve z minulosti. Ako dosiahnuť, aby bol svet lepším miestom na život? Nielen svet, ale predovšetkým my ľudia potrebujeme REštart, REkonštrukciu, REcykláciu, aby sme odolali nástrahám konzumného sveta a aby sme sa k sebe začali správať úprimnejšie, priateľskejšie, zodpovednejšie. Zaslúžime si to nielen my, predstavitelia ľudského spoločenstva, ale aj naša planéta. Na tento jav upriamuje pozornosť inštalácia Igora Hanečáka umiestnená na Svätoplukovom námestí. Do fontány umiestnil plastový odpad, aby poukázal na problematiku znečisťovania oceánov. To, čo okoloidúci vidia, je len štvrtina z toho, čo tvorí odpad v oceánoch. Vo vybraných hodinách sa Igor chopí rybárskej udice, aby z fontány vylovil odkaz vo fľaši. Ak by to bolo naopak, a tým odpadom by sme v oceánoch boli my, čo by nám asi odkázali plastové fľaše?

REkonštrukcia

Otváracie predstavenie poľského divadelného súboru TR Warszawa pod názvom Môj boj prinieslo spletitú sieť životných peripetií nórskeho spisovateľa Karla Ove Knausgårda. Autorovi ide o čo najvernejšie zobrazenie skutočnosti. Karl Ove sa púšťa do vopred prehratého boja, no nevzdáva sa, a čitateľ môže jeho snahu sledovať v tomto šesťzväzkovom autobiografickom románe.

Poľský divadelný režisér Michal Borczuch nepriniesol klasickú dramatizáciu, ale vlastnú interpretáciu Knausgardovho románu. Na javisku sa paralelne odohráva viacero udalostí - napríklad výkriky ženy bojujúcej o svoj gauč sa miešajú s hudbou na klavíri, na plátne sa premieta umelecký film, bežia poľské titulky, herci a herečky využívajú videokamery počas banálnych úkonov, ako napr. miešanie kávy, bozkávanie, rozhovory o malom dieťati a pod. Divák sa stráca v záplave mizanscén, no na druhej strane si môže slobodne vybrať, na čo upriami pozornosť a čo v ňom automaticky rozohrá interpretačnú hru. U mňa to bola vrana v interpretácii ženy, nadrozmerná replika sovy so zadným otvorom pre dvoch mladých mužov a replika hlavy gunára psychicky labilnej pacientky. Zvieracie symboly vo mne evokovali neoddeliteľnosť od ľudského jednotlivca, počnúc hľadaním jeho miesta na zemi, až po túžbu objať a byť chápaný.

Štvorhodinová inscenácia kladie na diváka nemalé požiadavky, ktoré súvisia najmä s časovým ukotvením dejových akcií (striedanie postáv v rôznych časových obdobiach). Opätovné vynáranie a strácanie postáv v nových kontextoch sťažuje komunikačný kód. Režisérov zámer, a to preniesť úkony z bežného života na javisko (umývanie podlahy, bozkávanie, kŕmenie detí, rozhovory) v kombinácii s paralelnými akciami a časovými odbočeniami prinášajú divákovi interpretačný chaos.

REalita

Libanonsko-nemecký režisér, herec a performer Rabih Mroué sa vo svojej divadelnej prednáške Piesok v očiach zaoberá spôsobom dokumentácie skutočného zabíjania. Poukazuje na rozdiely prostredníctvom obrazového materiálu. Zatiaľ, čo príslušníci Islamského štátu (ISIS) vraždia obete priamo pred očami videokamery, naprogramované drony zabíjajú ľudí z veľkej diaľky. Mroué sa zamýšľa nad tým, prečo sme ochotní akceptovať letecké snímky dronov, ktoré fungujú ako vraždiaci prístroj, a prečo sa nedokážeme pozerať na vraždenie príslušníka ISIS. Vďaka využitiu filmových záberov a reálnych dokumentov uvažuje v širších súvislostiach. Môžeme hovoriť o tzv. vojne obrazov, ktorá spočíva v priamom (príslušník ISIS) a nepriamom (zábery z dronov) pohľade na smrť. Divák nemá pocit, že ho Mroué poúča. Divadlo-prednáška poskytuje priestor pre zamyslenie nad spôsobom dokumentácie smrti a tiež to, ako ľahko sa môžeme stať súčasťou komparzu na propagandistický film. Názov prednášky symbolickým spôsobom odkazuje na ľudí, ktorí nie sú oboznámení so skutočným spôsobom zabíjania. Na Rabiho spôsobe prednášania je mimoriadne sympatická jeho otvorenosť, miešanie fikcie (filmové zábery) a reality. Vďaka tomu sa divákovi odkrývajú nepoznané súvislosti ohľadom dokumentácie smrti.

REminiscencia

Rakúsky reportér, spisovateľ a prekladateľ Martin Pollack sa v historicko-reportážnej knihe Americký cisár. Masový útek z Haliče zaoberá migračnou krízou chudobného regiónu Halič na prelome 19. a 20. storočia. Sleduje osudy ľudí, ktorí boli nútení odísť za lepšou prácou do Ameriky a čitateľa oboznamuje s neľudským správaním k migrantom. Masové vysťahovalectvo, chudoba, kruté zaobchádzanie s ľuďmi, viera v lepšie zajtrajšky, či náročná manuálna práca sú témy, s ktorými nachádzame paralelu aj v 21. storočí. Divadlo Pôtoň Bátovce, ktoré sa systematicky zaoberá spoločenskými témami a Štúdio 12 vytvorili sugestívnu inscenáciu pod názvom Americký cisár v réžii Ivety Ditte Jurčovej. Sugestívnosť inscenácie spočíva v prepájaní činoherného, objektového a výtvarného divadla. Obdĺžniková aréna plná zeminy predstavuje miesto, kde prišli obyvatelia Haliče na svet, zároveň sa však stáva svedkom ich zraniteľnosti a túžby finančne zabezpečiť rodinu. Zemina však symbolizuje aj cudziu zem, Ameriku, do ktorej sa chudobní občania dostávajú a následne sa s ňou musia konfrontovať. Presýpanie zeminy, maľovanie na zrkadlo či odtlačky zeminy na šatách vyjadrujú zviazanosť s domácimi koreňmi a zároveň aj bolesť zo stroskotaných nádejí v cudzej krajine. K sugescii prispievajú aj expresívne prostriedky hereckého vyjadrenia - od pomalého padania až po rytmické opakovanie viet. Inscenácia Amerického cisára nie je dramatizáciou historicko-reportážnej knihy, čo umožňuje umeleckému tímu posilniť emocionálny rozmer ľudských príbehov. Tvorcovia vytvárajú emočne nasýtenú javiskovú interpretáciu príbehu o migračnej kríze.

REflexia

V noci sa stávame priateľmi, ale aj súpermi na život a smrť. V tmavých uličkách sa tiene stávajú našimi vernými spoločníkmi, aby sme ich o pár blokov ďalej, na diskotéke, vyzvali do strhujúceho tanca. Pyžamo vs. trblietavé minišaty, pokoj vs. túžba po dobrodružstve. Noc fascinuje, provokuje, povzbudzuje, uspáva. Je plná kontrastov, a pravdepodobne to inšpirovalo portugalských performerov zo zoskupenia Circolando k vytvoreniu tanečno-divadelnej performancie Noc. Neustále pulzovanie medzi nočnými démonmi a vášňami

realizujú prostredníctvom gumených pneumatík, ktoré symbolizujú ostražitosť, boj a silu. Ich rozmiestňovanie, ukladanie a následné odhadzovanie sa dá chápať ako rozpoltenosť ľudskej duše - na jednej strane túžiacej po divokom opojení a bezpečí zároveň. Pneumatiky nahádzané v kúte javiska reprezentujú uvoľnenosť - vďaka prázdnemu javisku sa posúvajú hranice a telá sa odovzdávajú mixážnej hudbe DJa André Piresa. Zakladatelia zoskupenia a zároveň režisérske duo, André Braga a Cláudia Figueiredo, vytvorili performanciu, ktorá prostredníctvom precíznej práce s telom vyjadruje široké spektrum emócií - od radosti až po dezilúziu. Hudba, práca so svetlom a pneumatiky sa stávajú rovnocennými partnermi performerov - Andrého Bragu, Nuna Brandaoa a Sandry Neves. Práve hudba však v niektorých momentoch pôsobí až príliš dominantne a strháva na seba pozornosť. V dôsledku toho divák nadobúda dojem, že je v nočnom klube, pričom sleduje divoké pohyby tiel. Performancii chýba dômyselnejšia dramaturgia, vďaka ktorej by sa z emočného prežívania jednotlivých akcií ,,vykotúľala" konkrétna myšlienka. Al Berto v básni Predstavenie noci píše: ,,Noc ma pohltila a udiera do mňa hrôzou a strachom, vytvára polotiene, štíhle tône, svetlá a tmu, ktoré môjmu životu dávajú iný rozmer." Subjektívne tanečno-divadelné výpovede tvorcov, inšpirované týmto portugalským neorealistickým básnikom, dávajú divákovi na výber, do akej miery sa nechá strhnúť nočnou atmosférou interpretovanou na javisku.

MoRE

Morský svet je plný prekvapení, neprestáva fascinovať a vzbudzovať rešpekt. Už ste niekedy túžili plávať medzi koralmi, medúzami a veľrybami? V inscenácii Čechy leží u moře Naivního divadla z Liberca je to možné. Režisérka Michaela Homolová si za základ inscenácie vyberá báseň Čechy leží u moře z básnickej zbierky Moře slané vody od poeta a autora knižiek pre deti, Radka Malého. Priezračná miska s vodou, soľou a pieskom otvára a uzatvára putovanie pod morskou hladinou. Inscenácia je mimoriadne sugestívna, pracuje s detskou vnímavosťou a citlivým prístupom. Podmorský svet reprezentujú výtvarné objekty z papiera, dreva a textilu, ktoré vytvorila Barbora Jakůbková. Dôležitú úlohu zohráva práca so svetlom - prostredníctvom jeho stlmenia vyniká hĺbka morskej hladiny. Svietiace oči obrovskej veľryby vytvorenej z bieleho textilu, či svietiace koraly vynikajú v priestore, ktorý je čierny ako dno oceánu. Nekonečnosť morského dna umocňuje aj tieňohra, ktorá násobí strach z hĺbky a zhmotňuje chlapcove sny o mori. Inscenácia poukazuje na krásu obyčajných vecí, na čaro prítomného okamihu. Malá drevená marioneta chlapca tvorí kontrast s bielou veľrybou, mušľami a koralmi - vypovedá to o našej ľudskej zraniteľnosti. Mágiu podmorského sveta by ešte viac umocnili dialógy medzi chlapcom a ostatnými morskými živočíchmi, čo by sa odzrkadlilo aj na dynamike. Napriek tomu je však táto bábková inscenácia krehkým, poetickým a mimoriadne okúzľujúcim výletom do sveta podmorských krás.

bREmeno

Tania El Khoury sa vo svojej tvorbe zaoberá interaktívnym umením s politickým presahom. Prostredníctvom one-to-one performance, Tak ďaleko, ako ma povedú končeky prstov, reaguje na utečeneckú krízu. Performanciu vytvorila v spolupráci s hudobníkom a pouličným umelcom, Palestínčanom Baselom Zarom, ktorý vyrastal v utečeneckom tábore v Sýrii. Predstavenie pre jedného diváka je mimoriadne sugestívne - divák, v tomto prípade skôr poslucháč, si sadne na stoličku, nasadí si na uši slúchadlá a počúva Baselov príbeh. Malý otvor v stene symbolickým spôsobom poukazuje na múr, ktorý nás rozdeľuje. Divák prestrčí ruku cez otvor a dovolí Baselovi, aby mu nakreslil svoje pocity z utečeneckej krízy. Baselova ruka je na dotyk chladná, no mimoriadne jemná, a preto počas toho, ako mi na predlaktie maľuje, pociťujem nesmierny pokoj. Intímnosť performancie sa realizuje nielen prostredníctvom fyzického dotyku, ale aj počas piesne, ktorá hrá v ušiach poslucháča: ,,V lodiach sú tváre plné stresu / Zadržiavajú dych / Ošetrujú svoje rany / Počuli už toľko streľby / Že už necítia vôbec nič / Nepriateľom je každý, kto prináša hlad alebo strach do tvojho srdca." Keď sa pozriem na výtvor na ľavej ruke, vidím čierne siluety postáv s batohmi, ktoré putujú. A tieto postavy so mnou putujú naspäť do Bratislavy, a vlastne kdekoľvek sa pohnem. Baselovo dočasné tetovanie vo mne evokuje zodpovednosť za ľudské správanie a zároveň vo mne vyvoláva potrebu po väčšej empatii. Na konci Basel vyjde spoza steny, usmeje sa na mňa a poďakuje mi za to, že sa so mnou mohol podeliť o svoj príbeh. Podávame si ruky a zrušíme tak hranice steny, ktoré nás rozdeľovali.

REhabilitácia

Súčasný britský dramatik Duncan Macmillan patrí k najvýraznejším tváram autorskej generácie britského divadla. Tragikomédia Ľudia, miesta a veci (People, Places and Things) patrí medzi jeho najviac oceňované texty. Inscenáciu Ľudia, miesta a veci stavia režisér Marián Amsler predovšetkým na hereckých výkonoch. Mladú herečku Emmu stvárňuje Barbora Andrešičová, mladá členka Divadla Andreja Bagara v Nitre. Herečka je v úlohe závislej ženy mimoriadne pôsobivá - najmä počas záchvevov na nemocničnej posteli a neustáleho premiestňovania sa v kocke. Scénograf Juraj Kuchárek upriamuje pozornosť na hlavnú protagonistku prostredníctvom vyrezávanej kocky na kolieskach, ktorá raz funguje ako nemocničná izba Emmy (stolička, kniha), pričom sa v záverečnej scéne ,,premieňa" na detskú izbu v rodičovskom dome Stiesnenosť kocky okrem toho tvorí kontrast oproti obrovskému zmätku v hlave, ktorý prežíva hrdinka Emma. Prostredníctvom tohto predmetu si môžeme všimnúť aj zmeny, ktorými prechádza Emma - na začiatku procesu liečby nevie v izbe vydržať, trhá strany Biblie, odmieta si priznať, že trpí závislosťou.

Režisér Marián Amsler znásobuje vnútorný svet hrdinky prítomnosťou deviatich dievčat na javisku (študentky nitrianskeho konzervatória). Tieto surreálne výjavy sa odohrávajú v dôležitých častiach inscenácie - napríklad, keď sa Emma prvýkrát dostane do svojej nemocničnej izby a je nútená konfrontovať sa s vlastným bytím. V súčinnosti s hrou svetla a autorskou hudbou Ivana Achera sa vytvára psychedelický efekt.

Názov hry explicitne odkazuje na všetko, čomu by sa drogovo závislá herečka Emma mala vyhnúť – ľuďom, ktorí by ju presvedčili, aby užila dávku, ďalej miestam, kde by takýchto ľudí stretla, a veciam, ktoré by v nej znova prebudili závislosť. Intímna téma a prienik do duše psychicky labilnej osoby by sa skôr hodil do komorného priestoru štúdia, než do Veľkej sály DAB v Nitre. Veľkolepá scénografia (javisko rozdelené na dve časti fóliou, princíp zmnožovania atď.) tvorila kontrast s vnútorným a vonkajším svetom psychicky labilnej ženy. V súvislosti so žánrovým zaradením môže ostať divák na pochybách, keďže inscenácia neponúka veľa vtipných momentov - skôr kontextového humoru v replikách niektorých postáv (najčastejšie u lekárky, ktorú stvárňuje Eva Pavlíková). Napriek tomu je však inscenácia pozoruhodná tým, že divákovi približuje celý liečebný proces ženy závislej od drog – od prvého štádia popierania, až po návrat domov. Sila spočíva v závere inscenácie, pretože vo vzduchu visí otáznik nad tým, či sa Emme skutočne podarí vyhnúť sa známym ľuďom, miestam a veciam.

Tohtoročná Divadelná Nitra priniesla pestrú ponuku žánrov - divadlo-prednášku, one-to-one performance, poetické bábkové predstavenie, tanečno-divadelnú performance a pod. Žánrovú pestrosť umocňovali prvky dokumentárneho divadla, využívanie videokamery, práca s rôznymi druhmi materiálov (od pneumatík, ktoré poukazovali na surovosť sveta, až po prácu s drevom, zeminou, vodou či textilom). Témy vybraných inscenáciách neodzrkadľovali optimizmus človeka a zem, v ktorej žije - práve naopak. Reflektovali dezilúziu, stratu viery v dobro, vykorenenosť či bolesť. Divadelná Nitra s tohtoročnou témou RE nútila diváka zamýšľať sa nielen nad svetom, ktorý nás obklopuje, ale predovšetkým nad vlastnou existenciou: Čo môžem urobiť pre to, aby som sa stal lepším človekom? Do akej miery je dôležitá zodpovednosť za svoje činy? Prečo si niekedy zatvárame oči nad svetom, v ktorom žijeme? REalizujme sa, pREmýšľajme o svojom správaní, REflektujme náš postoj k spoločenským otázkam, REcyklujme naše duše, aby sme sa neskôr nemuseli stať svedkami nenapraviteľných chýb a omylov.