Prvý a druhý festivalový deň
Ručička na hodinách ukazuje 0.18. Za bežných okolností je to čas, kedy spokojne odfukujem v pyžame, no počas divadelného festivalu zapínam počítač, vyťahujem z kabelky zápisník a premýšľam nad všetkým, čo sa udialo. Deň má 24 hodín, to sa nemení, ale počas festivalu nadobúdam pocit, že tých hodín je dvakrát toľko. Je to priama úmera so zážitkami, ktoré spontánne prichádzajú. Ako napríklad moja dnešná prítomnosť na bábkovom ihrisku. Alebo (takmer) rozbitie šálky s mätovým čajom. Alebo dlho očakávaná Biela noc, ktorá však nadobudla úplne inú farbu (ale o tom až neskôr).
Na začiatok pár dôležitých informácií. Tento rok si užívam Divadelnú ,,Nitričku" ako diváčka a musím sa priznať, že si to vychutnávam. Je to pre mňa zmena, keďže som po minulé roky robila dobrovoľníčku v tlačovom stredisku. Mám viac času na svoje myšlienky a na priateľov, divadelne spriaznených s týmto festivalom. Je to pre mňa divadelný sviatok, keď so zápisníkom v ruke navštevujem predstavenia, o ktorých neskôr spolu diskutujeme. Druhá informácia - po skončení festivalu sa pokúsim o odbornú reflexiu tohtoročnej Divadelnej Nitry (držte mi palce!).
K Divadelnej Nitre mám špeciálny vzťah, keďže práve tu, pred dvoma rokmi, som prišla s myšlienkou založenia blogu. Okrem toho sa festival spája s mojím rodným mestom, takže sa vždy na začiatku jesene teším na to, ako to tu ožije umením. Kiežby to trvalo celý rok, ale už som si zvykla, že Nitra je za bežných okolností niečo ako mesto duchov.
Spontánne sa ocitám na bábkovom ihrisku, alebo ak chcete, na ,,Loutkovišti", kde na rodiny s deťmi čakajú drevené bábky a maľované kulisy. Všade počujem smiech, detský sa mieša s dospeláckym, a ja sa pousmejem, no a zároveň dúfam, že z týchto malých tvorov raz vyrastú budúci bábkoherci, bábkoherečky, režiséri, režisérky, scénografky, scénografovia...
Som rada, že počasie tentokrát vyšlo (klop, klop) a námestie žije bábkovým ihriskom, festivalovým stanom, veľkými vankúšmi na polihovanie a ,,plastovou" fontánou. Na svedomí to má mladý umelec Igor Hanečák, ktorý bol minulý rok hlavným grafikom Divadelnej Nitry. Tento rok má na starosti interiérovú a exteriérovú propagáciu festivalu. Do fontány umiestnil plastový odpad, aby tým poukázal na problematiku znečisťovania oceánov. To, čo okoloidúci vidia, je možno štvrtina toho, čo reálne tvorí odpad v oceánoch. Potvrdil mi to aj jeden pán z Južnej Afriky, ktorý spočiatku nerozumel tejto inštalácii. Keď som mu vysvetlila, o čo ide, povedal, že v krajine, kde žije, je to veľký problém, kvôli ktorému je nešťastný. K Igorovi pristúpi malé dievčatko. Chce na háčik chytiť plastovú fľašu a Igor jej ochotne pomáha. Chvíľu sa na nich pozerám, no keď pocítim skrehnuté kosti, vyberám sa do festivalového stanu, kde ma čakajú môjmu srdcu najbližší. Pri horúcom čaji diskutujeme, smejeme sa a pozorujeme farebné svetlá v stane.
Obzvlášť som potešená, že tento rok ochutnávam bryndzový podpecník, za asistencie ľadového vetra. Po západne slnka sa vyberáme do Nitrianskej galérie na Bielu noc. Nadšenie však opadne vo chvíli, keď nám SBS-kár oznámi, že z dôvodu konania Nitrianskeho vínneho festivalu je Biela noc zrušená. Takže u mňa v tej chvíli nastala tá najtmavšia noc...
Napriek tomu však zakončujeme večer na Americkom cisárovi. Voda a piesok ako symboly života. Cyklickosť. Tichá modlitba handrovej bábiky. Zraniteľnosť. Mužské telá padajúce od ťažkej manuálnej práce. Piesok sa mieša so slzami v očiach. Rituál, každodenný boj. Americký cisár je modlitbou, ktorá zabolí, ale zároveň očistí dušu...
foto: Divadelná Nitra
vo foyer DAB nájdete každý deň výstavu fotografií Ctibora Bachratého z festivalových predstavení
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára