sobota 19. marca 2022

Reflexia z festivalu Malá inventúra 2022

                                                                Baletky, foto: malainventura.cz

Pražský festival nového divadla Malá inventúra patrí k stáliciam môjho februárového kalendára. Kvôli pandémii som sa ho síce uplynulé dva roky zúčastnila v online podobe, no tento rok som si konečne mohla zbaliť kufor a vyraziť na štyri dni do Prahy. Cestou do stovežatej ma zasiahla nemilá správa o Rusku, ktoré napadlo územie Ukrajiny. Táto udalosť, ktorá otriasla celým svetom, mala vplyv aj na festivalovú atmosféru. Herci a herečky venovali svoje honoráre na pomoc Ukrajine a divákov informovali o humanitárnych organizáciách, ktorým môžu venovať finančné alebo materiálne dary. Aj samotní organizátori festivalu, Nová síť, vytvorili kampaň pre napadnutú krajinu.

Priznám sa, že v takejto atmosfére som nebola celkom schopná užiť si festival ako kedysi (zúčastňujem sa ho od roku 2017). Na druhej strane, práve táto celospoločenská situácia dodala mnohým predstaveniam emocionálnejšiu nadstavbu. Týka sa to napríklad performancie Baletky od performerky, režisérky a choreografky Miřenky Čechovej. Prináša nekonvenčný pohľad na profesiu baletky. Režisérka a tanečnica prostredníctvom niektorých prvkov brechtovského divadla (piesne, rýchle strihy, meniaca sa scéna, komentovanie toho, čo sa premieta na plátne) otvára témy, ktoré sú v súvislosti s touto profesiou potlačené do úzadia — poruchy príjmu potravy, nízke sebavedomie, ponižovanie a sexuálne obťažovanie. Čierny humor a irónia majú za následok to, že divák neodchádza z predstavenia deprimovaný. Výtvarné riešenie inscenácie je sústredené na najnevyhnutnejšie rekvizity (stôl, stolička, stojan s baletnými kostýmami, zrkadlo), čo umožňuje rýchle strihy. Nedá mi nespomenúť veľké akvárium naplnené vodou, do ktorého sa tanečnica postupne ponára. Následne telefonuje so svojou mamou a ubezpečuje ju o tom, že je všetko v poriadku. Jej spomalené pohyby však evokujú presný opak — umierajúcu labuť. Baletky vnímam ako pozoruhodnú inscenáciu aj preto, že v súčasnej dobe, v ktorej sa často skloňuje telesnosť a sebaláska, vyzdvihuje dôležitosť empatie, úprimnosti a prijatia vlastného tela bez predsudkov.

Menšiu emocionálnu „rozbušku“ vo mne vyvolalo Kdo zabil mého otce zoskupenia Depresivní děti touží po penězích. Počas hodinu a pol trvajúceho predstavenia som ako diváčka spolu s hlavnou postavou, synom, prešla hádam všetkými emocionálnymi rozpoloženiami — od túžby byť milovaný, chvíľkovej radosti, rozhorčenia, trpkosti, nenávisti, sebaľútosti, stavov hraničného šialenstva a zmierenia. Herec Daniel Krejčík dokázal prostredníctvom mimiky, gest, tónovej modulácie a javiskového pohybu stvárniť pestrú škálu emócií — od extrémnej snahy získať otcovu priazeň, až po nenávisť, šialenstvo či zmierenie. Adam Mašura v roli otca iba prostredníctvom javiskového pohybu (posilňovanie, trasenie tela v dôsledku staroby, hádzanie fliaš a pod.) vytvoril portrét odmeraného, tvrdého a v starobe aj bezbranného muža. Výtvarné riešenie inscenácie bolo opäť sústredené na minimum rekvizít — rakva, stoličky, stôl s pohármi. Mnohé mizanscény nešetrili na naturalizme — rada by som v tejto súvislosti spomenula chodenie bosého otca po kúskoch rozbitých pohárov, napľutie do tváre či zámerné odsúvanie pomarančov, v snahe znemožniť otcovi, aby sa dostal k zdroju potravy. V konečnom dôsledku vo mne Kdo zabil mého otce vyvolalo predovšetkým pocit odporu voči ľuďom, ktorí iným nedajú šancu a správajú sa k nim ako k bezvýznamným bytostiam. Aj táto inscenácia mi opäť raz pripomenula dôležitosť porozumenia, ale aj odpustenia.

Ak hovoríme o dávaní druhých šancí, potom by som nemohla obísť Loutky bez hranic, ktoré sa na festivale predstavili s Nilas a tisíchlavé stádo. Predstavenie sa konalo v malom stane, v priestoroch Národnej galérie, vďaka čomu vznikla intímna atmosféra. Rozprávka o pastierovi sobov, ktorý sa zamiluje do elfky a musí zdolať viacero prekážok, ma zaujala najmä výtvarným spracovaním. Dora Bouzková a Tereza Černohorská animovali malé, vyrezávané figúrky sobov, pričom niekoľko z nich bolo zavesených aj na strope. Stlmením svetla vznikali rôzne tiene, ktoré vytvorili dojem mnohopočetného stáda a umocnili pocit strachu z neznámej krajiny, kam sa musel pastier vydať. Okrem vyrezávaných figúrok využívali bábkoherečky aj predmety dennej spotreby v druhotnom význame Napríklad kefy na čistenie topánok reprezentovali lúku, na ktorej sa pásli soby. Inscenácia bola pre mňa pútavá tým, že do popredia sa dostal hrdina, ktorý si uvedomil svoju chybu a bol pripravený urobiť pre jej nápravu všetko. Tvorcovia dali dôraz na odvahu, česť a úprimnosť, čiže na hodnoty, ktoré je podľa mňa dôležité si neustále pripomínať.

Pri téme zvierat ešte na chvíľu ostanem. Študenti a študentky Katedry alternatívneho a bábkového divadla na pražskej DAMU predstavili autorskú operu o dinosauroch Dinopera. Tvorivému tímu (Frieda Gawenda, Daria Gosteva, Matias Baresel a Josef Havelka) umožnil hravý prístup vokálnym schopnostiam pravekých tvorov (škrekot, mrmlanie, vzdychy a pod.). Práve preto ma zvuková stránka inscenácie nesmierne fascinovala, nehovoriac o živej hre na klavíri a cudzojazyčných piesňach. Nielen vďaka vdychovaniu vodnej fajky, prostredníctvom ktorej jeden zo študentov vytváral dymové efekty, vnímam túto inscenáciu ako „highlight“ tohtoročnej Malej inventúry. Práve viacjazyčnosť vytvárala, obzvlášť v týchto časoch, pocit spolupatričnosti.

Tohtoročná Malá inventúra priniesla opäť raz výber inscenácií, ktoré prekračujú hranice klasickej činohry a prinášajú intelektuálne výzvy pre divákov. Navštíviť tento festival znamená otvoriť sa formálnym a žánrovým experimentom a nasať nové impulzy. Byť na tomto festivale bolo pre mňa opäť raz inšpiratívnou skúsenosťou. A obzvlášť v tejto náročnej dobe sa opäť raz ukázalo, že umenie má schopnosť nielenže nastavovať zrkadlo spoločnosti, ale aj zomknúť ľudí pre správnu vec, liečiť a obohacovať prostredníctvom estetických impulzov.



P. S.: Text bol publikovaný v študentskej revue Reflektor, ktorú vydáva Katedra divadelných štúdií VŠMU v Bratislave.

piatok 5. novembra 2021

Blog oslavuje päťročnicu! Poďme oslavovať!



Milí čitatelia,

je piatok večer a ja som po dlhej dobe zadala do vyhľadávača názov svojho blogu. Verte mi, že počas uplynulých mesiacov som premýšľala nad novým článkom, no napokon to dopadlo tak, že som si dala neplánovanú prestávku. Myslím si, že svoju úlohu zohrala aj skutočnosť, že som bola vyčerpaná celým online svetom, nakoľko som v ňom absolvovala nielen celý štvrtý, magisterský ročník, ale aj iné aktivity. Och. V časoch voľna som sa vyhýbala počítaču a čomukoľvek svietivému ako bonsaj pred horúcim radiátorom. Myslím, že prestávka mi prospela, pretože teraz si vychutnávam každé slovo, ktoré vám adresujem. 

V dnešnom článku budem asi trošku sentimentálna. Pozerala som si archív blogu a uvedomila som si, že túto jeseň je to už päť rokov, čo sa vám prihováram spoza klávesnice. Päť rokov, wow! Pamätáte si na moje prvé články z Divadelnej Nitry 2016? :) A na festivalové zápisky z pražskej Malej inventúry? Vážne sa mi nechce veriť, že už ubehlo toľko času. A tak mi napadlo urobiť menší bilančný rozhovor, nakoľko je na blogu zachytená moja cesta od divadelnej fanúšičky po divadelnú kritičku. A príde mi celkom podnetné vrátiť sa k niektorým udalostiam, ktoré mali vplyv na moju budúcnosť (hoci som o tom vtedy netušila).


Prečo si sa rozhodla založiť si blog?

Chcela som vytvoriť miesto, kde si budem zapisovať svoje zážitky z divadelných festivalov, či už ako nadšenej divadelnej diváčky, dobrovoľníčky a pod. Bolo to v období, kedy som študovala editorstvo a vydavateľskú prax na UKF v Nitre. V rámci magisterského stupňa som išla na polroka do Prahy, a tam som prenikla do vôd alternatívneho divadla, rozumej festivalu nezávislého divadla Malá inventúra. Potom som navštívila aj festival Zlomvaz, ktorý organizuje DAMU v Prahe, istý čas som bola aj dobrovoľníčkou v divadle Studio Hrdinů. Zo všetkého som bola nadšená a vďaka dobrovoľníctvu som získala na divadlo úplne iný pohľad. Bavilo ma robiť rôzne činnosti - kontrolovať lístky pred predstavením, nosiť plagáty do rôznych kultúrnych inštitúcií, chodiť s propagačnými materiálmi v električke, robiť titulky, a popri tom všetkom chodiť na divadelné predstavenia. V tom období som nepoznala žiadnu platformu, a keďže v minulosti som už jeden blog mala, rozhodla som sa založiť si nový. A bolo to práve počas festivalu Divadelná Nitra v roku 2016. Publikovala som prvé články, nad ktorými sa teraz, s odstupom rokov, nieže usmievam, ale rehocem. Nuž čo, každý prechádza procesom. :) 


Ako sa potom vyvíjal tvoj vzťah s divadlom?

Hľadala som spôsoby, ako s ním ostať v kontakte aj v ,,nefestivalovom" období. Vznikla myšlienka robiť rôzne rozhovory, zúčastňovať sa premiér, najmä v Nitre. Po návrate z Prahy ma čakalo voľné leto, ktoré som chcela zaplniť niečím divadelným, a našla som inštitúciu Divadelný ústav. Napísala som mail na Oddelenie edičnej činnosti a podarilo sa mi stať sa stážistkou. Popri tom som začala brigádovať aj v knižnici, no a hviezdy sa tak spojili, že v to leto boli vypísané dodatočné prijímacie pohovory na divadelné štúdiá na VŠMU v Bratislave. Po rozhovore s rodičmi som sa rozhodla, že to pôjdem vyskúšať, no a teraz som už v piatom ročníku. :) 


Keďže si v poslednom ročníku, môžeš bilancovať.

Môžem. Ja by som teraz bola schopná napísať o tom bakalársku prácu, preto sa pokúsim byť stručná. Bakalárske štúdium bolo pre mňa veľmi náročné, ale aj obohacujúce. V prvom ročníku som sa skoro zbláznila, lebo som paralelne študovala dve školy - dokončovala som editorstvo v Nitre a zároveň som začínala na VŠMU. Uf. Vyžadovalo si to veľkého manažérskeho ducha a odolanie túžby naklonovať sa. Získala som veľa cenných informácií o dejinách nielen slovenského, ale aj českého a svetového divadla, o analýze textu, inscenácie, o hereckých metódach a technikách a pod. Ak tento ,,samorozhovor" číta náhodou nejaký uchádzač, tak spomeniem, že bakalárske štúdium je najmä o dejinách a teórií divadla. Až vo vyšších ročníkoch ,,nastupujú" výberové semináre, ktoré rozširujú už získané poznatky. Ach, ako rada spomínam na semináre o francúzskom divadle s pani profesorkou Soňou Šimkovou! No a čo sa týka magisterského stupňa, ten som spolovice absolvovala online kvôli pani Corone. Napriek tomu to boli zaujímavé hodiny, dala som si enormne veľa predmetov, veď som bola stále doma. :) Spomeniem napríklad dramaturgiu rozhlasovej tvorby, dokumentačnú prax, seminár o divadelníkovi a spisovateľovi Michailovi Bulgakovi, dokumentárne divadlo na Slovensku a v Českej republike, ateliér tvorby divadelného periodika, ateliér autorskej tvorby atď. Pozitívom je to, že študent/ka má možnosť vytvoriť si rozvrh tak, aby mal predmety nielen teoretické, ale aj praktické - ja si túto kombináciu neviem vynachváliť, lebo keď som unavená z teórie, preskočím do tvorby školského časopisu, a naopak. 


Čo ťa na blogovaní najviac baví?

To, že som si vytvorila vlastný priestor, kde môžem prinášať svoje myšlienky, úvahy a postrehy. To, že som si sama sebe dramaturgičkou, manažérkou, editorkou. To, že mám slobodu v uvažovaní, že nie som od nikoho a od ničoho závislá. A že sa viem nielen dohodnúť, ale aj pohádať sa sama so sebou. :)


Čo pre teba znamená blog Divadlo očami Mirky?

Začiatky spojené s divadlom, vďaka ktorým som postupne získavala praktické skúsenosti - nielen ako členka v redakciách festivalových časopisov, ale aj na odborných stážach, či praktických predmetoch v škole. Blog pre mňa predstavuje odrazový mostík, vďaka ktorému som sa naučila formulovať svoje myšlienky, úvahy, selektovať informácie. Je to pre mňa kreatívna práca, od prvotného nápadu po samotnú realizáciu článku. Som rada, že sme stále vo vzťahu.


medaila za Najlepšiu dobrovoľníčku na Malej inventúre 2017 :)


V Umelecko-dekoračných dielňach SND


Na výstave Divadelné storočie - stopy a postoje

nedeľa 27. júna 2021

„Komenský prišiel medzi nás až neskôr“

                                                                      foto: naivnidivadlo.cz


V rozhovore s umeleckou šéfkou Naivného divadla a režisérkou Michaelou Homolovou sa dozviete o inšpiračných zdrojoch inscenácie Kabinet zázraků neboli Orbis Pictus, ako prebiehal proces tvorby, či o tom, ktorý zo živlov je pre ňu najpríťažlivejší.


Kde sa vzal prvotný impulz k vytvoreniu inscenácie Kabinet zázraků neboli Orbis Pictus?

Podnet prišiel od dramaturga Vítka Peřinu. Bavili sme sa o tom, že by sme radi vytvorili inscenáciu pre najmenšie deti, kde by sa im divadelným jazykom predstavil náš svet – javy, veci, bytosti. Objavovať všetko, čo nás obklopuje, či už prirodzene alebo stvorené človekom. 

Ďalším dôležitým impulzom bol nápad scénografa Honzu Bažanta inšpirovať sa starými kočovnými bábkarmi a ich panorám postavených na princípe Thatrum mundi. Ukazovali rôzne svetové objekty, udalosti, či prírodné zaujímavosti pomocou iluzívnych výjavov, ktoré sa obvykle predvádzali po predstavení marionetovej hry. Odtiaľ bol už len krôčik k prebádaniu sveta všetkých starých bábkarských trikov a kúziel a tiež k skúmanie objektov, ktoré kedysi tvorili základ zbierok kabinetov kuriozít. 

Všetky zdroje majú spoločnú túžbu po poznaní a prebádaní nášho sveta, ktorú, myslím, má v sebe prirodzene každý človek a najmä dieťa.


Inšpirovali ste sa učebnicou Jána Amosa Komenského. Čo vás na nej zaujalo?

Komenský prišiel medzi nás až neskôr. Spočiatku sme sa snažili predovšetkým o výtvarné a obrazové naplnenie jednotlivých častí inscenácie. Vedeli sme, že až budeme mať hotové obrazy, pridáme k nim i nejaký text, ktorý jednotlivé „kapitoly“ uvedie, okomentuje či doplní. Chceli sme sa vyjadrovať výstižne a jednoducho. Zároveň sme niekde podvedome tušili, že jazyk nemôže byť úplne obyčajný, ale mal by znieť trochu archaicky, aby to ladilo s vizuálnou stránkou inscenácie, ktorá odkazuje k minulým dobám. 

V pláne bolo, že Vítek texty napíše na mieru jednotlivým obrazom. A niekde v procese tvorby Honza vyslovil: “Ignis ardet, urit, cremat.“, čo je veta o ohni z Orbis Pictus. A bolo rozhodnuté, nebolo treba nič písať, náš text existoval už vyše tristo rokov. Samozrejme, že došlo k nejakým úpravám a Vítek aj niečo dopísal, ale základ tu bol a bol absolútne výstižný.


Komenského dielo je rozdelené do 150 až 153 tematických kapitol, ktoré obsahujú množstvo ilustrácií. Kniha oboznamuje čitateľa so základmi zemepisu, astronómie, fyziky, biológie človeka, živej i neživej prírody, umenia, etiky...Na základe akého kľúča ste pristúpili k selekcii jednotlivých tém?

Ako vyplýva z mojej predchádzajúcej odpovede – témy sme mali zvolené už dopredu. A to podľa jednoduchého kľúča – od živlov, cez prírodu, človeka, stroje až k vesmíru. Takže sme len našli tie správne časti textu a tie s malými úpravami priradili priamo k našim jednotlivým scénam.


Hlavnou témou inscenácie je objavovanie, resp. poznanie sveta prostredníctvom rôznych predmetov. Čo vás počas procesu tvorby prekvapilo? 

Inscenácia vznikala počas prvej vlny pandémie koronavírusu, v čase, kedy sme náhle zo dňa na deň nemohli hrať pre verejnosť, mohli sme „iba“ skúšať. Ale práve táto situácia spôsobila, že proces tvorby bol oveľa intenzívnejší a koncentrovanejší než obvykle. Ukázalo sa, že veci, ktoré by sa inokedy zdali ako nemožné, pretože na to jednoducho nie je čas (a niekedy ani energia), tak zrazu možné sú.


V inscenácii odkazujete na prírodné živly – vodu, vzduch a oheň. V čom sú pre vás príťažlivé?

Nepovedala by som, že sú pre mňa príťažlivé. Skôr ich vnímam ako absolútny základ všetkého. A keď chcete rozprávať o planéte Zem, musíte začať živlami. Aspoň ja si to myslím. A keby som si mala vybrať, ktorý zo živlov je pre mňa najpríťažlivejší, tak je to jednoznačne voda. A hlavne voda v pohybe – či už je to more, rieka, vodopád či potok, alebo dobrá teplá sprcha.


                                                                                  Za rozhovor srdečne ďakuje Mirka Košťálová

Rozhovor vznikol pri príležitosti festivalu Divadlo európskych regiónov v Hradci Králové 2021. Text bola publikovaný vo festivalovom časopise Hadrián. 


                                                           foto: naivnidivadlo.cz


                                                                foto: naivnidivadlo.cz

                                                               foto: naivnidivadlo.cz

sobota 19. júna 2021

,,Je to v podstatě deutsche Romeo und Julia“

                                                     Martin Satoranský, foto: osobný archív


Friedrich Schiller, nemecká dráma, Úklady a láska. Bolo to v roku 1963, keď mali diváci v Hradci Králové možnosť vzhliadnuť predstavenie tejto meštianskej trúchlohry. Po 58 rokoch sa Lujza a Ferdinand vracajú na dosky Klicperovho divadla. A kto iný, ak nie dramaturg inscenácie Martin Satoranský by mi poskytol odpovede na moje zvedavé otázky? 


Vy a Friedrich Schiller. Ako sa vyvíjal váš vzťah? Našli ste si k sebe cestu hneď, alebo trvalo dlhší čas, kým ste nadviazali dialóg?

S Schillerem jsme se celkem blízce seznámili už na škole. Naše pedagožka, dramaturgyně Daria Ullrichová, s námi jeho dramata celkem dopodrobna rozebírala. Úplně první zkušenost se Schillerem jsem ale navázal už dřív – bylo to skrze inscenaci Úklady a láska v Národním divadle, kterou režíroval Jan Nebeský a dramaturgyní byla právě Daria Ullrichová. To jsem samozřejmě nemohl tušit, že o pár let později mě budou učit a předávat mi své zkušenosti. Dalo by se říct, že náš vztah je tedy cyklický.

 

Keď začujem meno tohto nemeckého dramatika, vybavia sa mi dve asociácie: Úklady a láska a Listy o estetickej výchove. Aké sú vaše asociácie týkajúce sa Schillera?

Moje asociace jsou asi Goethe a Výmar. Básník a kolega, se kterým stvořil svá nejlepší díla a město, respektive divadlo, které značně ovlivnilo vývoj evropského divadla.

 

S Úkladmi a láskou som sa prvýkrát oboznámila na vysokej škole, počas prednášky o nemeckom divadle. Kedy ste tento dramatický text prečítali vy?

Bylo to už na střední a ten text byl v programu k inscenaci Národního divadla.

 

Na tejto meštianskej trúchlohre ma zaujal najmä vzťah medzi otcom a dcérou. On žije v obavách, že Lujza by mohla byť zneuctená. Rodič ju úprimne ľúbi, ale pri tej najmenšej príležitosti prejaví sklon k nedôverčivosti. Ako vnímate vzťah medzi otcom a dcérou?

Nejsem otec, takže se mi to posuzuje celkem těžko. Ve hře se v podstatě opakuje staré známé klišé „tatínkova holčička.“ Navíc je Lujza jedináček, takže si jí otec hlídá o to víc. Do vztahu Ferdinanda a Lujzi samozřejmě promlouvá i dobová konvence a to už se opravdu špatně přenáší do 21. století. Možná se mě ale zeptejte za pár let a to pouze v případě, že budu mít dceru :)

 

Hlavnou témou hry je láska medzi mladými ľuďmi, Ferdinandom a Lujzou. Nie je im však dopriate byť spolu, nakoľko pochádzajú z rozdielnych spoločenských a majetkových pomerov. Čo vás prekvapilo, resp. fascinovalo na ich vzťahu?

Asi to, jak rozdílně oba milují. Jejich láska je vroucí a upřímná, ale zatímco Ferdinand miluje totálně, bez kompromisů a destruktivně, protože pro něj je to buď láska nebo nic, Lujza se je daleko více vědoma svého postavení a všech problémů, které jí a jejím blízkým tento vztah do života přináší. Snoubí se tu dva různé přístupy – zatímco Ferdinand je romanticky hrdina se vším všudy, v Lujze už nacházíme předzvěst realistické až naturalistické literatury a dramatu.

 

Ferdinand sa často odvoláva na srdce, práve v ňom má ukryté všetky želania. Mnohí ho z toho dôvodu vnímajú ako idealistu či zasnívaného muža. Ako na vás pôsobilo jeho správanie, resp. hodnoty, ktoré vyznával?

Sebestředně. Sebestřednost a egoismus, to jsou první věci, které mě v souvislosti s touto postavu napadají. Hodnoty vyznává bezesporu sympatické, v podstatě odrážejí hodnoty Velké francouzské revoluce a zároveň i hodnoty, na kterých stojí dnešní liberální demokracie. Jeho přístup je ale velmi fundamentalistický – a každá myšlenka dohnaná do extrému se stává toxickou.

 

V čom podľa vás spočíva nadčasovosť tohto dramatického textu?

Pro mě je to bohužel postavení žen ve společnosti. A bohužel říkám proto, že je to vskutku stále aktuální. Netýka se to jenom Lujzi, která je zneužívána prakticky od začátku do konce, ale i třeba Lady Milford, která je v podstatě pro všechny jen objektem a předmětem urážek.

 

Čím to podľa vás je, že divadlá často siahajú po Úkladoch a Láske?

Je to dobře napsaná hra, jsou v ní skvěle napsané dramatické situace. Navíc je to příležitost pro celý soubor – pro každou věkovou skupinu se tam najde skvělá role. A příběh lásky a zrady bude atraktivní vždycky – je to v podstatě deutsche Romeo und Julia.

 

Prečo ste sa rozhodli obohatiť dramaturgiu Klicperovho divadla v Hradci Králové práve týmto titulom?

Hra Úklady a láska se v Klicperově divadle hrála naposledy v roce 1963, takže bylo fajn jí divákům v Hradci znovu připomenout. Navíc se nám v divadle sešli dva ideální představitelé Ferdinanda a Lujzi. Kryštof Bartoš a Anička Peřinová se znají už od studií DAMU. Spolu se mnou jsme tvořili jeden ročník a tak se takové spojení úplně nabízelo.

 

Aké ,,úklady" číhajú na dramaturga, keď sa mu dostane do rúk meštianska trúchlohra?

No asi nejvíc úkladů spočívá v tom, že je to právě truchlohra měšťanská. Pracuje se v ní se společenským uspořádáním, které je dnešnímu člověku na hony vzdálené. Třídní rozdíly sice existují i dnes, ale nejsou tak markantní a i dobová morálka byla úplně jiná. Člověk tak musí najít výrazný inscenační klíč a přijít na to, jak hru příblížit dnešnímu divákovi, kdo by byli Lujza, Ferdinand, Wurm či Milfordová dneska.

 

Mohli by ste priblížiť proces tvorby tejto inscenácie? Premiéru mala nedávno, 11. 6. 2021.

Bylo to dlouhé – to asi nejlépe vystihuje celý proces. Inscenace se i kvůli covidu zkoušela s přestávkami skoro 8 měsíců. Práce to byla ale docela příjemná, na druhou stranu, asi nedokáži říct, jestli byla něčím výjimečná oproti jiným zkoušením, která mám za sebou.

 

Úkladmi a láskou sa uzatvára vývin meštianskej trúchlohry v 18. storočí.  Aký máte vzťah k tomuto žánru?

Jak to říct – moc nemám. Některé hry z období Sturm und Drang mě baví, jiné ne, většinu je obtížné dneska hrát. Navíc můj vztah k těmto hrát se často s léty mění. Před pár lety bych nedal dopustit na Emiliu Galotti, dneska si říkám, proč jsem z ní byl tak nadšený a za rok zas budu mít nutkavou potřebu tlačit ji do repertoáru.

 

Čo vám napadne ako prvé, keď sa povie „divadelný festival“?

Hodně práce! Ale i oslava konce sezóny, inspirace, setkávání. A pro mě osobně je to i počátek jednoho krásného vztahu. Svou současnou partnerku jsem poznal právě na festivalu, během něj jsme se dali dohromady a celé je to krásné a zalité sluncem :)

 

Pamätáte si, kedy ste prvýkrát navštívili Medzinárodný festival divadla európskych regiónov v Hradci Králové?

Poprvé to bylo tuším v roce 2012, kdy jsme v rámci Open Air programu hráli s kolegy z divadelního uskupení Oldstars Caligulu. To představení nedopadlo vůbec dobře :) V následujících letech jsem se festivalu jako „herec“ ještě několikrát vracel, jednou jsem dokonce přivezl i inscenaci ve vlastní režii. Tehdy by mě vůbec nenapadlo, že někdy v budoucnu budu spolu s dalšími lidmi dávat dohromady jeho program.

 

Ste členom dramaturgickej rady. Čo všetko spadá do vašej kompetencie?

Je to hlavně výběr inscenací. Jelikož jsem dramaturg Klicperova divadla, hledám v Evropě i v Čechách inscenace na naše dvě scény – tedy Studio Beseda a hlavní scénu. Spolu s kolegy z dramaturgické rady se snažíme poskládat program tak, aby se v něm objevili určité průsečíky, nebo programové cykly, což se letos povedlo a určitě v tom budeme pokračovat. Dále je to příprava testových materiálů do programu apod.

 

Ako vnímate existenciu festivalových časopisov?

Je to skvělý prostředek, jak zjistit, co se na festivalu děje. A z dob, kdy jsem jezdil na festival jako účastník, ať už jako herec či jako režisér, to byl skvělý prostředek, jak získat bezprostřední zpětnou vazbu a díky tomu tak na sobě či později na svých inscenacích dále pracovat.

 

Aké máte plány do budúcnosti?

Je velká otázka, jestli je v dnešní době si dělat nějaké dlouhodobé plány :) Určitě bych si chtěl přes prázdniny od divadla na chvíli odpočinout. Ale je potřeba připravit ještě podzimní festival Čekání na Václava a zároveň se připravit na zkoušení nové inscenace na hlavní scénu, kterou budeme dělat s Michalem Hábou. Bude to už naše třetí spolupráce a já se na to moc těším. Myslím, že krom skvělého pracovního vztahu se z nás stali i dobří přátelé. A samozřejmě je to příprava Regionů ročník 2022. V neposlední řadě plánujeme nějakou novou inscenaci i se souborem MASO, kde figuruju jako dramaturg a trochu jako spoluautor. Dostali jsme grant, tak musíme vykázat činnost. Práce není málo, ale pořád mě baví, takže co víc si přát. :)


Rozhovor vznikol pri príležitosti festivalu Divadlo európskych regiónov v Hradci Králové 2021. Časť textu bola publikovaná vo festivalovom časopise Hadrián. 


                                                           foto: klicperovodivadlo.cz


                                                               foto: klicperovodivadlo.cz


                                                                 foto: klicperovodivadlo.cz

„Chtěl jsem narušit různá poetická očekávání“

                                                                        foto: draktheatre.cz


Šípková Ruženka, Jakub Vašíček a Divadlo DRAK. Kombinácia, ktorá rozhodne vzbudzuje zvedavosť. Bola som potešená, že som sa o mojej obľúbenej rozprávke mohla porozprávať práve s umeleckým šéfom a režisérom Jakubom Vašíčkom. Prečo sa rozhodol inscenovať Šípkovú Růženku ako maňuškovú grotesku? Ako vníma motív času? A chcel by zaspať na sto rokov ako Ruženka?

 

Kedy ste prvýkrát čítali rozprávku o Šípkovej Ruženke?

Šípkovou Růženku mi poprvé četla určitě moje maminka. Pravděpodobně někdy začátkem 80. let.

 

Čo vás fascinuje na tomto príbehu?

Mám rád iniciační příběhy a rád je také inscenuji. Růženka se tak zařadila po bok Hamleteena, Miloše Hrmy, Bílého Tesáka či Jacka, Hucka a Carolyne. Nejblíže má ovšem k Jitřence z pohádky O bílé lani.

 

Je podľa vás Ruženka aktívnou, alebo skôr pasívnou postavou?

To je velmi zrádný dotaz, zejména má-li na něj odpovědět muž ženě. Přesto si myslím, že nevyhnutelná osudovost tohto příběhu spěje spíše k pasivitě. Ale umím si představit i řadu jiných interpretací.

 

V tejto rozprávke je dôležitý motív času. Pre inscenátorov predstavuje výzvu, nakoľko sto rokov spánku sa dá znázorniť rôznymi spôsobmi. Ako ste vnímali toto dlhé časové obdobie z pohľadu režiséra?

Vycházeli jsme z psychologického výkladu Růženky a alespoň ten náš tvrdí, že oněch sto let má být Růženka chráněna a absolutně nedostupná, a po těch sto letech ochrany je vnitřně připravená, dospělá a způsobilá ku vztahům. Oněch sto let tedy vnímám jako čas symbolický a nemyslím si, že musejí reálně uplynout.

 

Témou „drakovskej“ Ruženky je rodičovský strach, ktorý sa dostáva do kontrastu s dospievaním hlavnej hrdinky. Čo vás viedlo k takémuto inscenačnému kľúču?

Myslím si, že o vztazích mezi rodiči a dětmi, potažmo mezi generacemi svým způsobem vyprávějí všechny iniciační příběhy. 

 

Prečo ste sa rozhodli inscenovať Šípkovú Ruženku ako maňuškovú grotesku?

Po pohádce O bílé lani jsem chtěl k podobné látce přistoupit kontrastně a možná i narušit různá poetická očekávání.

 

Jedným z vašich inšpiračných zdrojov bol aj psychoanalytický výklad tejto rozprávky od Bena Bettelheima. Čím vás zaujal?

Na tomto výkladu je zajímavé, že má vysvětlení pro každý detail té pohádky a zároveň ten obraz, který se z těchto drobných detailů skládá, dává jasný a čitelný smysl. Nemohu ho posoudit odborně, ale divadelně ho rozhodně využít lze.

 

Na Medzinárodnom festivale divadla pre deti Banja Luka 2020 ste za túto inscenáciu získali ocenenie v kategórii Najlepšia réžia. Čo to pre vás znamená?

Ta situace byla velmi bizarní, neboť jsem to ocenění obdržel za nejtužšího Covidu. Vůbec jsem si v tu chvíli neuvědomil, že záznam Růženky se promítá na nějakém festivalu, takže ta zpráva pro mě znamenala velmi nečekanou radost.

 

Čo vám napadne ako prvé, keď sa povie „divadelný festival“?

Že už ani nevím, co to je.

 

Pamätáte si, kedy ste prvýkrát navštívili Medzinárodný festival divadla európskych regiónov v Hradci Králové?

No určitě někdy v prváku nebo druháku na DAMU.


Ako vnímate existenciu festivalových časopisov?

Velmi pozitivně.  Mám rád jakoukoli reflexi.

 

Aké máte ďalšie plány do budúcnosti?

Plánů je spousta. DRAK čeká, doufejme, spousta hraní a zkoušení. Chystáme se hostovat v plzeňské Alfě. A doufám, že se ještě do konce roku podaří nějakou rychle nazkoušenou údernou skopičinou oslavit výročí Buchet a loutek a našeho divadla Športniki.

 

Chceli by ste zaspať na sto rokov ako Šípková Ruženka?

Neboť se jedná o symbolický čas, tak klidně i déle.


Rozhovor vznikol pri príležitosti festivalu Divadlo európskych regiónov v Hradci Králové 2021. Bol publikovaný vo festivalovom časopise Hadrián. 


                                                                    foto: draktheatre.cz


                                                                   foto: draktheatre.cz


                                                                   foto: draktheatre.cz

štvrtok 3. júna 2021

V hlavnej úlohe stromy

 

                                                                              foto: dab.sk


Ahojte,

rada by som sa s Vami podelila o recenziu na Kým nastane ticho. Premiéra sa uskutočnila 22. mája 2021 v Štúdiu Divadla Andreja Bagara v Nitre. :)

https://www.monitoringdivadiel.sk/recenzie/recenzia/v-hlavnej-ulohe-stromy/

utorok 13. apríla 2021

Míňam, míňam, až z toho zavýjam

foto: facebook.com - Divadlo NUDE


,,V prípade najnovšej inscenácie BRUTTO môžeme konštatovať, že oblasť záujmu divadelného zoskupenia NUDE sa rozšírila. Tvorcovia zvolením názvu a spracovaním témy reagujú nielen na to, akú hodnotu reprezentujú peniaze v našich životoch, ale priestor venujú aj úvahám o morálnej stránke: čo by sme boli ochotní kvôli nim (ne)urobiť? Akú hodnotu im pripisujeme? A ako zasahujú do nášho súkromia?"

Viac si môžete prečítať tu :)

https://www.monitoringdivadiel.sk/recenzie/recenzia/minam-minam-az-z-toho-zavyjam/

pondelok 15. marca 2021

Intelektuálne dobrodružstvá z Malej inventury 2021

 

Divadlo Continuo, inscenácia Hic Sunt Dracones, zdroj: divadlox10.cz


Milí čitatelia,

festival nového divadla Malá inventura je neodmysliteľne spätý s týmto blogom. Pamätáte sa na moje denníkové zápisky z roku 2017, keď som bola dobrovoľníčkou? 

A teraz, v roku 2021, mám tú česť písať vám z pozície zahraničnej hostky. :) Reflexiu o ,,online" festivale si môžete prečítať tu: 

http://reflektor.vsmu.sk/priestor/priestor-detail/article/intelektualne-dobrodruzstva-z-malej-inventury/?fbclid=IwAR2oeajH5ABKmdXop3b4pA6WBm1YjNyj1Bnar7wvT6L7NV2wplVCClI4Ruk

utorok 2. marca 2021

Živá farba Adolpha Appiu


portrét Adolpha Appiu, foto: en.wikipedia.org

Švajčiarsky umelec Adolphe Appia sa počas štúdia hudobného umenia oboznámil s tvorbou Richarda Wagnera. Práve to preňho predstavovalo kľúčový okamih, od ktorého sa odvíjala jeho umelecká tvorba. Wagnerovi sa podarilo premietnuť poetickosť a hudobnosť do vnútorného sveta postáv. Práve kombinácia hudobnej formy a dramatickej sily Appiovi nesmierne imponovala. Inšpirovaný tvorbou tohto operného velikána sa rozhodol vytvoriť nový spôsob inscenovania, ktorého súčasťou neboli maľované dekorácie, herectvo vychádzajúce zo psychologického realizmu Stanislavského či minimalistická práca so svetlom. Vďaka odstráneniu maľovaných dekorácií, sviečkových a plynových svetiel a zavedeniu svietenia zhora vznikol nový spôsob scénickej interpretácie.

O Appiovom uvažovaní získame podrobnejšie a nesmierne cenné poznatky aj vďaka publikácii Adolphe Appia: Dielo živého umenia, ktorá vyšla v Ústave divadelnej a filmovej vedy SAV v preklade Martina Brtka. Kniha je z hľadiska koncepcie rozdelená do troch častí. Prvá časť prináša sedem štúdií o divadelnom umení z pera tohto významného divadelného reformátora. Nasledujú skice k vybraným inscenáciám s autorovými poznámkami. Publikáciu uzatvára doslov francúzskeho historika a znalca Appiovho diela, Denisa Bableta.

Appia na začiatku spochybňuje definíciu, že divadelné umenie predstavuje syntézu všetkých druhov umení. Vychádza z faktu, že dramatické umenie predstavuje nesmierne zložitú formu. Nesúhlasí s tým, že by malo byť harmonickým spojením všetkých umení. Adolphe Appia považuje ľudí, ktorí sa prikláňajú k tomuto názoru, za tých, ktorí nerozumejú jednotlivým druhom umení. Zisťuje, že je nemožné spájať všetky umenia do jedného harmonického celku, nakoľko každé z nich má svoje špecifiká a výnimočnosť.

Švajčiarsky umelec rozdeľuje jednotlivé umenia do dvoch skupín. Prvú skupinu reprezentujú tzv. umenia priestoru (sochárstvo, maliarstvo, architektúra). Appia dospel k tomuto zisteniu na základe vlastného pozorovania, „keďže maliarstvo, sochárstvo a architektúra sú nepohyblivé a nemajú časový rozmer“ (2020, s. 19). To však nemožno povedať o druhej skupine. Text a hudbu zaraďuje k tzv. umeniam času.

Z vyššie spomenutých druhov umení považuje Appia architektúru za najobdarovanejšiu z krásnych umení. Podľa neho vytvára, definuje a aj vyhraňuje priestory určené na existenciu a taktiež aj na pohyb živého tela. Pohyblivosť podľa Appiu predstavuje „vodiaci a zmierovací princíp, ktorý zladí spojenie rozličných umeleckých foriem a pomôže im konvergovať do určitého bodu, do dramatického umenia“ (2020, s. 15). Divadelný reformátor venuje pozornosť aj umeniu slova. Čitateľa oboznamuje s tým, že „reč síce plynie v čase, ale nemá schopnosť vytvoriť v normálnom čase nový, iba jej vlastný čas“ (Appia, 2020, s. 22).

Zamýšľa sa aj nad hudbou, ktorú považuje za výtvor duše, pripisuje jej hlbokú emocionálnu hodnotu. V tejto súvislosti uvádza citát významného nemeckého dramatika Friedricha Schillera: „Keď hudba dosiahne svoju najvznešenejšiu silu, stáva sa tvarom v priestore“ (2020, s. 24). Švajčiarskeho divadelného reformátora zaujala práve časť „tvar v priestore“, v dôsledku čoho uvažuje nad tým, čo Schillera primälo k takémuto výroku: bola to návšteva gréckej Akropoly? Autor si následne predstavuje, ako sa bosý Schiller prechádza po jednotlivých stupienkoch.

Podľa Appiu je živé trvanie „umením vyjadriť simultánne v čase a v priestore základnú myšlienku. Dosiahne sa to tým, že postupný rad živých foriem ľudského tela a rad hudobných trvaní sa uvedie do vzájomnej súdržnosti“ (Appia, 2020, s. 28). Autor apeluje na to, že hudba nemôže dať telu nič živé, a preto sa telo zrieka svojho života v prospech hudby. Práve tento druh umenia preňho predstavuje stotožnenie sa s vnútorným životom človeka. Appia prináša cenný poznatok: „Ak sa telo dobrovoľne prispôsobí požiadavkám hudby, dostáva sa v umení do postavenia výrazového prostriedku“ (2020, s. 27). Práve vzťah medzi ľudským telom a hudobným trvaním podľa neho vytvorí vzájomnú súdržnosť. Pre švajčiarskeho umelca je nesmierne dôležité živé a plastické telo, pretože reprezentuje pohyb v priestore. Považuje ho za interpreta hudby. V tejto súvislosti rozlišuje dve roviny: rovinu určenú chôdzi (rýchlej či prerušovanej) a rovinu určenú na udržanie tela s výnimkou chôdze. Autor uvádza, že schodiská a naklonené roviny participujú na oboch typoch zmienených rovín. Tým nadväzuje na dve hlavné línie, a to vertikálnu (rovina, váha tela) a horizontálnu (postoj tela). V tomto kontexte uvádza príklad s bohato zariadenou miestnosťou – ak by sme sa v nej podľa neho pohybovali nahí, výsledný dojem by pôsobil obscénne a nemiestne. Ak by však „tá istá miestnosť ponúkla iba rovné a tvrdé povrchy, nahé telo tam prirodzene vynikne a jeho prítomnosť sa esteticky zhodnotí“ (Appia, 2020, s. 30). Práve tento princíp považuje za základnú podmienku existencie živého priestoru. 

Appia apeluje tiež na to, že priestor by mal klásť živému telu odpor, aby od neho získal svoj podiel na živote. Uvedomuje si, v čom spočíva jeho prínos – je to práve schopnosť pohyblivosti, pretože tak dokáže meniť priestor. Okrem toho uvádza, že „naše telo bude vždy dosť živé, aby nás priviedlo do práce, k radostiam (...), lebo nemôže byť knihou ani partitúrou“ (Appia, 2020, s. 49). V súvislosti s ľudským telom sa zaoberá aj estetickou premenou, ktorou musí ľudstvo prejsť, aby sa dokázalo naplno oddať živému umeniu. Podľa neho by sme sa mali začať pokladať za nástroj a dielo zároveň, pretože bez absencie tohto poznania nebudeme môcť vyvolať emócie nielen u seba, ale ani u tých, s ktorými chceme zdieľať živé umenie. Uvádza, že „byť umelcom znamená predovšetkým nehanbiť sa za svoje telo“ (Appia, 2020, s. 64). Podľa neho je nutné nanovo si uvedomiť svoje telo a prostredníctvom takéhoto poznania budeme môcť prisúdiť pojmu „telu“ absolútne nový rozmer.

Appia prisudzuje priestoru, v ktorom sa pohybuje živé a plastické telo, nesmierne dôležité miesto. Podľa neho práve ľudské telo oplýva schopnosťou a zároveň výnimočnosťou vyjadriť priestor. Telo tvorí priestor, priestor tvorí telo. Podľa Appiu ide o vzťah založený na spolupráci: „Živé umenie predpokladá Spoluprácu. Živé umenie je spoločenské, je jednou z absolútnych podôb sociálneho umenia (...) živé umenie bude výsledkom disciplíny“ (2020, s. 56).

Nemenej dôležité miesto zastáva u Appia farba. Švajčiarsky divadelný reformátor uvádza, že je odvodená od svetla a tým pádom je od neho závislá dvomi spôsobmi. „Svetlo sa jej buď zmocní, aby ju, viac či menej pohyblivú, rozlialo po priestore“ (Appia, 2020, s. 34). V tomto prípade je farba súčasťou svetla. Druhý spôsob podľa Appiu predstavuje to, že svetlo rozjasní farebný povrch. Farba tak ostane zviazaná s predmetom a život získa prostredníctvom variácií svetla, ktoré ho zviditeľnia.

Appia sa zamýšľa aj nad rozdielmi medzi farbou v maľbe a farbou v javiskovom priestore: „Princíp nehybnosti dáva maľbe ráz zavŕšenej dokonalosti, ale živé umenie sa musí takejto dokonalosti vzdať a pre farbu je to veľká obeť“ (2020, s. 35). Appia prichádza s poznatkom, že scénické umenie musí takmer úplne obetovať maľbu, pretože inak by nemohlo vzniknúť nové usporiadanie prvkov. Apeluje na to, aby sme sa vzdali atraktívnosti maľby a obrovského množstva vecí, ktoré dokáže znázorniť, pretože to zväzuje našu interpretáciu. Podľa Appiu nesmie umelec ustúpiť, pretože ak by neobetoval pôvab maľby, naše duše by boli ochudobnené. Uvádza, že „dramatické umenie je umením v pravom slova zmysle iba vtedy, keď sa zriekne maľby“ (Appia, 2020, s. 37). Okrem toho prichádza s ďalším dôležitým poznatkom – podľa neho sa dekorácie musia zrodiť zo živého hercovho tela, a nie z fantázie, ktorou oplýva dramatik. Podľa Appiu je živá farba „negáciou maľovanej dekorácie“ (2020, s. 39). Ak sa farba zriekne svojej fiktívnej úlohy v maliarstve, tým podľa neho získava život v priestore a stane sa závislou od svetla a ďalších plastických foriem.

Appia uvádza, že autor by sa pri tvorbe námetu nemal radiť s režisérom, ale s plastickým a pohyblivým hercom. Aj z toho dôvodu by dramatik nemal vytvoriť dramatickú postavu, ktorá by bola závislá od priestoru. Podľa švajčiarskeho umelca je nutné „aktualizovať“ úlohu dramatika, pretože „živé umenie si vyžaduje od dramatika nový postoj, a ten postoj znamená zamerať obrazotvornosť len a výlučne na živú bytosť“ (Appia, 2020, s. 74).

Appia požaduje od dramatika veľkú mieru tvorivej slobody, pretože iba tak sa zároveň stane dramaturgom. Podľa neho by sme nemali oddeľovať dramaturga od režiséra, „lebo živé umenie sa musí zrodiť z ich vzájomného prieniku“ (Appia, 2020, s. 44). S tým súvisí aj určenie názvu diela. Ak svoje dielo pomenujeme, tak podľa tohto významného švajčiarskeho umelca mu tým pripíšeme ilustračnú hodnotu. Appia uvádza, že by sme si mali „nájsť vo vlastných myšlienkach námet a nedať mu hneď názov“ (2020, s. 47). Práve uvažovanie o názve, usporadúvanie myšlienok považuje za plnohodnotnú cestu k hodnotnému umeleckému dielu.

Nesmierne cenné a zároveň nadčasové sú jeho úvahy o zdieľaní emócií prostredníctvom umenia. Podľa neho by sme sa mali my, ľudia, naučiť spoločne prežívať umenie, zdieľať hlboké emócie, pretože takýmto spôsobom sa budeme môcť oslobodiť. Ako uvádza, tak „odteraz je naším jediným právom osvetľovať, a nie opúšťať. Ak chceme byť spolu šťastní, musíme najprv spoločne trpieť. Pretože taký je (...) základný princíp umenie, tobôž živého umenia“ (Appia, 2020, s. 75).

foto: veda.sav.sk

piatok 26. februára 2021

Vitajte v Amslerovej surreálnej galérii

foto: dab.sk

Ambíciou Mariána Amslera nie je vytvoriť realistickú drámu zo španielskeho prostredia. Tvorcovia idú po univerzálnejšej rovine. Nejde im o kolorovanie andalúzskych inšpirácií, čo je badateľné v javiskovom tvare - scénickej básni.

Rodinná dráma z andalúzskeho prostredia, Dom Bernardy Alby, patrí k emblémovým dielam 20. storočia. Federico García Lorca v nej zosobňuje tému neslobody prostredníctvom tyranskej matky Bernardy Alby - uväzní svoje dcéry v dome. Dôvodom je tradícia, a to dodržiavanie osemročného smútku za zosnulým otcom. Matka zároveň predstavuje symbol autoritatívneho režimu. Autor prostredníctvom nej vykresľuje stav Španielska v 30. rokoch minulého storočia, v dôsledku vypuknutia občianskej vojny. Dramatické dielo môžeme vnímať ako politický protest, apelujúci na dôležitosť slobody a ďalších ľudských práv (tolerancie, súdržnosti, empatie a pod.). Práve táto hra, v preklade Vladimíra Olerínyho a Mariána Amslera, sa stala východiskom autorského dramatického diela Dom českej autorky Anny Saavedry. Ten je o posledných dňoch španielskeho básnika a dramatika Lorcu. Vo (vo väzenskej cele si predstavuje, ako by vyzerala jeho hra Dom Bernardy Alby).

Režijno-dramaturgická koncepcia Mariána Amslera, Anny Saavedry, Magdalény Žiakovej a Marie Špalovej pristupuje k úprave pôvodnej Lorcovej drámy. Sústredia pozornosť na emočne vypäté scény. Vyberajú si situácie, ako napríklad príchod matky a dcér z otcovho pohrebu, čakanie na Pepe Romana (snúbenca Angustias), hľadanie vinníčky ukradnutej Pepeho fotky, či samovraždu najmladšej dcéry Adely.

Ambíciou Mariána Amslera nie je vytvoriť realistickú drámu zo španielskeho prostredia. Tvorcovia idú po univerzálnejšej rovine, nejde im o kolorovanie andalúzskych inšpirácií, čo je badateľné v javiskovom tvare, ktorý môžeme charakterizovať ako scénickú báseň. Z tohto hľadiska nemožno opomenúť prácu s pohybom. Vďaka pohybovej spolupráci so Stanislavou Vlčekovou vytvárajú herci a herečky panoptikum živých obrazov. Mechanické vykonávanie úkonov sa strieda s precítenými dotykmi rôznych telesných partií, čím choreografka zvýrazňuje ich potláčanú sexualitu. V tejto súvislosti môžeme spomenúť dôkladné skladanie bielych košieľ po otcovej smrti. Herečkám sa v očiach zračí napätie. To kontrastuje s nehou, s akou pristupujú k látke – objímajú ju, láskajú. Akoby má každá z Bernardiných dcér vlastný svet s túžbami.

Každá zo sestier zároveň reprezentuje inú stránku Lorcovej osobnosti – dominantnú (Bernarda), túžiacu po slobode (Adela), trpiacu (Martirio), úzkostlivú (Angustias), žiarlivostnú (Magdalena). Táto rozdielnosť sa odzrkadľuje v hereckej interpretácii. Daniela Kuffelová kreuje despotickosť Bernardy prostredníctvom zvýšeného hlasu, vzpriameného držania tela a prísneho pohľadu, čím kumuluje napätie u dcér. Jej protipólom je najmladšia Adela v javiskovej interpretácii Nikolett Dékány. Túžbu po láske a slobode realizuje vďaka vzrušeniu v hlase a dotýkaním častí tela. Emočná nestálosť, prameniaca z nedostatku vášne a nútenej izolácie, odzrkadľuje túžbu po plnohodnotnom naplnenom živote. Dékány výraznou gestikuláciou a mimikou vytvára dospievajúcu ženu, čím apeluje na potláčanie slobody. Andrea Sabová v postave Magdaleny stvárňuje ženu-vamp, ktorej robí najväčšie potešenie spôsobovať nešťastie iným. Vďaka sebavedomému držaniu tela, posmešnému tónu v hlase a vyzývavo otvoreným ústam asociuje upíra. Dominantné postavenie však stráca v prítomnosti tyranskej matky. Angustias Lenky Barilíkovej svojím statickým postojom, absenciou mimiky a gestikulácie pripomína oživenú mŕtvolu. Avšak, v súvislosti s rozprávaním o snúbencovi Pepe Romanovi badáme zmenu. V dvoch prípadoch prejaví živelnosť, keď zistí, že jej zmizla snúbencova fotka, a keď sa jej Adela prizná, že je Pepeho milenkou. Martirio Ivany Kubáčkovej prejavuje telesnú náklonnosť k najmladšej sestre prostredníctvom hladenia a objatí. Herečka ju interpretuje v súlade s Lorcovou predlohou ako tichú ženu, pretože kvôli telesnému hendikepu a neatraktívnemu vzhľadu nemá možnosť prežiť plnohodnotný život. Herečka to zdôrazňuje prostredníctvom spomalenej chôdze, zhrbenému držaniu tela a neutrálnej mimike. Nesmierne sugestívnu javiskovú kreáciu zobrazuje Žofia Martišová v postave Bernardinej matky Maríe Josefy. Na túžbu po láske a slobode poukazuje prostredníctvom úpenlivého kriku spoza dvier, kde je uväznená. Herečke nerobí problém prechádzať z jednej emocionálnej polohy do druhej vďaka tónovej modulácii. Je nesmierne očarujúca v mizanscéne s básnikom (Peter Oszlík) – vďaka spoločnému tancu je aspoň na chvíľu šťastná a vnútorne naplnená. Slúžka Poncia v javiskovej interpretácii Evy Pavlíkovej osciluje medzi túžbou dostať sa do priazne Bernardy, no zároveň nechce zradiť jej dcéry. Prostredníctvom znepokojených pohľadov, zrýchlenej chôdze zdôrazňuje náročnú pozíciu svojej postavy (túžba stať sa blízkou Bernardinou priateľkou aj za cenu odcudzenia jej dcér). Peter Oszlík a Tomáš Stopa stvárňujú rôzne typy mužov. Oszlíkov Lorca je vášnivý, tvrdohlavý. Odkrýva rôzne hlasové polohy (ticho, krik) a chvíle pokoja strieda s nervóznym prechádzaním v priestore. Vďaka výraznej mimike a gestikulácii predstavuje muža zmietaného vášňami a túžbou po pokoji zároveň. Zaujímavé herecké polohy odkrýva Tomáš Stopa: apatickosť (kulisár, popravca), temperamentnosť vďaka preexponovanej práci s mimickým a gestickým pohybom (Salvador Dalí, Luis Bunuel), či vnútornú odovzdanosť realizovanú prostredníctvom jemných pohybov a pokojného hlasu (Rafael).

Štylizované herectvo je v inscenácii Dom akcentované kostýmami Marije Havran. Výtvarníčka nechce pripisovať kostýmom realistickú dokumentárnosť, takže sa v nich prelína viacero historických období. Výtvarné riešenie sa odvíja od veku žien – čím je staršia, tým viac je ukotvená v konkrétnom čase (renesančný golier na šatách Maríe Josefy, zamatové šaty Bernardy, krinolína Angustias, čierna kožená sukňa s tielkom najmladšej Adely). Kostýmová výtvarníčka pracuje s polaritou čiernej a bielej farby, vďaka čomu vznikajú sugestívne scénické výjavy (štylizácia v rôznych častiach izby, čím vzniká dojem živých obrazov). Zvolená výtvarná koncepcia má okrem estetického rozmeru aj emocionálny – herečky sa zbavujú čiernych kostýmov tesne pred Lorcovou smrťou, vďaka čomu Havran umocňuje odpútanie sa od reálneho sveta. Kombinácia čiernej a bielej s mŕtvolným líčením herečiek vyniká na scéne Juraja Kuchárka. Dominuje jej sivý interiér izby obložený tehlami - funguje ako väzenská cela a zároveň aj ako dom Bernardy Alby. S tým súvisí aj počet scénických predmetov – lavičky, konské masky, strom. Tmavý priestor korešponduje s vnútorným prežívaním Lorcu a jeho postáv – sú plné vášne, strachu a túžby. Kontrast voči chladnému priestoru vytvára strom s pomarančovníkmi. Asociuje nielen prostredie spaľujúceho leta v španielskej Andalúzii. Tento scénický predmet je zároveň aj nemým pozorovateľom obyvateliek domu Bernardy Alby a v noci je svedkom tajných stretnutí Adely s Pepe Romanom.

Hudba Ivana Achera  neposúva dej vpred, má skôr emocionálnu funkciu. Ostré gitarové tóny umocňujú vyznenie emočne vypätých mizanscén.

Inscenácia Dom je premyslená, a preto vyžaduje pripraveného diváka. Oceňujem jej interpretačnú otvorenosť - myseľ diváka je schopná popustiť uzdu fantázii a zároveň sa nestratiť v scénických obrazoch. Sugestívna javisková báseň poskytuje nielen vizuálny pôžitok, ale vďaka miere štylizácie vysúva do popredia problematiku neslobody, nedostatku empatie a chýbajúcej tolerancie. Ocenia ju najmä diváci, inklinujúci k rafinovanej poetickej hodnote diela Federica García Lorcu, ktorí radi dešifrujú jeho skrytú symboliku. 

 

Autor: Anna Saavedra na motívy hry F. G. Lorcu

Réžia: Marián Amsler

Kostýmy: Marija Havran

Dramaturgia: Marie Špalová, Magdaléna Žiaková

Scéna: Juraj Kuchárek

Hudba: Ivan Acher

Pohybová spolupráca: Stanislava Vlčeková

Hrajú: Daniela Kuffelová, Žofia Martišová, Lenka Barilíková, Andrea Sabová, Nikolett Dékány, Ivana Kubáčková, Eva Pavlíková, Peter Oszlík, Tomáš Stopa

Premiéra: 6. marca 2020, písané na základe reprízy počas festivalu Divadelná Nitra 2020


foto: dab.sk

foto: dab.sk

foto: dab.sk