piatok 27. marca 2020

Svetový deň divadla: 27. marec 2020



Nie, nezabudla som, že dnes je Svetový deň divadla. Počas dnešného piatku som premýšľala nad tým, čo napísať, aby to nevyznelo ako gýč...Potom som si uvedomila, že ak by to aj tak vyznelo, bude mi to fuk, pretože ide o moje pocity, o to, ako to cítim a čo si prajem. 
Divadlo bolo vždy neodmysliteľne späté so situáciou v krajine. Prostredníctvom hier a inscenácií reflektuje spoločnosť a nastavuje nám zrkadlo, ktoré občas nie je veľmi lichotivé. 
Mnohí z nás si práve v týchto ťažkých časoch uvedomujú, že bez umenia sa skutočne nedá žiť - hudba, knihy, výtvarné umenie, divadlo, tanec, film. Keby niet týchto múz, asi si sa zbláznim, pretože uplynulé tri týždne sa stali mojimi neoddeliteľnými spoločníkmi. Aj predtým som si vychutnávala ich prítomnosť v mojom živote, no teraz sa stali mojou terapiou. A divadlo obzvlášť. Okrem hier ruského dramatika Vyrypajeva mám rozčítané aj Brockettove Dejiny svetového divadla, vďaka čomu som si znova pripomenula jednu dôležitú vec.
Divadlo sprevádza ľudí odnepamäti, formovalo sa a vyvíjalo, často mu hrozil zánik, no podarilo sa mu vstať z popola ako bájnemu vtákovi Fénixovi...Verím, že aj táto situácia, ktorej musíme čeliť, ho nezničí, práve naopak - reštartuje ho. Hoci som už vyše troch týždňov nebola v divadle, každý deň si preň vytvorím miesto, či už prostredníctvom školských referátov, čítania hier, pozerania videozáznamov alebo chatovania s priateľmi, ktorí sú tiež ,,teáter pozitív." 
Prajem si, aby sme sa z toho, čo sa aktuálne deje, poučili, aby sme boli viac empatickejšími, zodpovednejšími, trpezlivejšími a menej sebeckými. Držme si palce, podporujme sa, zdieľajme svoje ,,videozážitky" a nezabudnime na moment, keď sa znova vrátime do hľadiska...

nedeľa 15. marca 2020

Do divadla a galérie v pyžame?

Eva Pavlíková, predstavenie Otec Goriot, DAB v Nitre, foto: facebook.com - Collavino Photography


Ahojte,
rada by som sa s vami podelila o niekoľko užitočných webových stránok, keďže ako dobre vieme, situácia v krajine je veľmi vážna a najlepšie, čo môžeme urobiť, je stráviť čas v bezpečí domova. Ak už dlho odkladáte čítanie kníh, písanie, pozeranie filmov, či videozáznamy z divadelných a televíznych inscenácií, tak teraz je ten najlepší čas na ich realizáciu. Rada by som vašu pozornosť upriamila na niekoľko stránok, vďaka ktorým môžete nakŕmiť svoje duše túžiacu po umeleckých zážitkoch.

Divadelný ústav v Bratislave vytvoril samostatnú online platformu pod názvom Zlatá kolekcia slovenského profesionálneho divadla, kde si môžete pozrieť to najzaujímavejšie, čo vzniklo počas storočnice slovenského divadelníctva. K dispozícii sú videozáznamy, kostýmové a scénické návrhy, štúdie a ďalšie archívne materiály: https://zlatakolekcia.theatre.sk/

Ak patríte k priaznivcom elektronických kníh, potom mám pre vás skvelú správu, keďže stránka databazeknih.cz zverejnila zadarmo na stiahnutie 1 305 titulov. Nájdete tam svojich favoritov? 

Túžite po návštevách svetových galérií, no nedokážete sa zmieriť s myšlienkou, že do nich tak skoro nevstúpite? Nevadí, ostať v pyžame a obdivovať výstavné priestory s exponátmi môžete aj z pohodlia domova. Kolekcia Google Arts and Culture vás prostredníctvom virtuálnych prehliadok  zavedie do Britského múzea v Londýne, Múzea Van Gogha v Amsterdame, či do Musée d´Orsay v Paríži: 

Svetlo do našich životov môže priniesť aj televízna inscenácia Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch od Karola L. Zachara:


Na veselú nôtu opäť so Zacharom, televízna inscenácia Kamenný chodníček:


Mozgové závity by sme si mali občas potrápiť, a preto Vám odporúčam filmovú adaptáciu diela Malka od Františka Švantnera:


 A aj trošku rozhlasu, opäť v hlavnej úlohe s Františkom a jeho slovenským románom Nevesta hôľ:





Aktualizácia z 23. 3. 2020: Dobrá správa pre všetkých milovníkov divadla! Mnohé divadlá zverejňujú na svojich youtube kanáloch záznamy inscenácií. Slovenské komorné divadlo v Martine vám ponúka Les, Úklady a lásku a Europeanu. Na youtube kanáli SND môžete vzhliadnuť videozáznam Sissi (úteky Alžbety Rakúskej). V pondelok večer, 24. 3. 2020, si pre vás záznam inscenácie pripravilo aj Divadlo Andreja Bagara v Nitre. Čaká na vás komédia Z rúčky do rúčky. :)


štvrtok 5. marca 2020

Divadelná kríza počas osláv vzniku slovenského profesionálneho divadla?



Začalo to obyčajným lifestylovým časopisom, ktorý som po dlhej dobe zobrala do rúk. Natrafila som v ňom na úvahu jednej ženy, ktorá sa zamyslela nad tým, aké sú jej skutočné záľuby (a nie tie, ktoré si vymyslela kvôli dobre vyzerajúcemu životopisu). Po prečítaní článku som si spomenula na svoj starší životopis, v ktorom figurovali tieto aktivity: knihy, plávanie, priatelia, príroda, cestovanie, divadlo. Knihy sú mojou neoddeliteľnou súčasťou a kamkoľvek idem, vždy musím mať po boku papierového priateľa - bez neho by to nebolo ono. S priateľmi je to trochu kritickejšie, keďže sa čoraz menej darí realizovať spoločné stretnutia, nehovoriac o vzájomnom kontakte. A cestovanie? Ak nerátam trasu Nitra - Bratislava, tak tam môžem započítať víkend v Slovinsku počas minulého mája. S plávaním je to už o čosi horšie. Naposledy som bola v bazéne pred rokom, a aj to len kvôli tomu, že bol v cene wellness. Kedysi som trávievala viac času v jazerách (samozrejme, počas letných mesiacov), no (nielen) posledné letá ,,plávam" medzi divadelnými dokumentmi. A začala som sa topiť. 

Keď nájdete niečo, čo vás napĺňa a baví, je to požehnanie od Boha, dar, ktorý by ste si mali strážiť a pracovať na jeho rozvíjaní. Čo však v prípade, keď je vaša záľuba zároveň vašou povinnosťou? A čiastočne aj profesiou? Pracovná doba od - do neexistuje. No dobre, môže existovať, ale vy si tú prácu so sebou nosíte aj domov. A dlho do večera pracujete, premýšľate a zaspávate s tým, či ste do toho dali dostatok svojej energie, či sa to pretaví do výsledného tvaru....Možno je to len môj pocit, ale v poslednej dobe cítim z ľudí neskutočnú frustráciu a vyčerpanosť. Na všetkých sú kladené obrovské nároky, každý od vás vyžaduje stopercentné nasadenie, a ak sa v niečom zmýlite, čo je úplne normálne, veď sme ľudia (!), ten druhý vám to dá patrične pocítiť. Akoby dotyčný/á nikdy v živote nepochybil, akoby bol presvedčený o svojej dokonalosti a nebol schopný vypočuť si úprimný názor. Keď vidím správanie takýchto ľudí, verte mi, skutočne nemám ďaleko od toho, aby som im odporučila Slovník slovenského jazyka s jediným cieľom - osviežiť si pojmy ,,empatia" a ,,profesionalita". Lebo v poslednej dobe sa až príliš často stávam svedkom toho, ako sa vytrácajú tieto slová z našich hláv. A áno, aj z tých, ktoré pôsobia v umeleckej sfére. 

Možno si za divadelnú ,,vyčerpanosť" môžem sama, keďže posledné tri roky som chcela byť na každej premiére, na každom festivale, tri letá som intenzívne pracovala v prospech tohto umenia. A div sa svete, nemalo to vplyv na spôsob plnenia si povinností - stále som rovnako zodpovedná, ba viac, ak sa to tak dá nazvať.

S niekoľkými ľuďmi som sa rozprávala o tom, či tiež boli v podobnej situácii. Či divadelne vyhoreli. Povedali mi, že je to úplne normálne a keby som si tým neprešla, bolo by to zvláštne. :) Možno mi divadelná pauza prospeje. Mimochodom, divadelná literatúra ma vôbec neomrzela. Tak možno je najvyšší čas aktualizovať svoj životopis a pripísať tam túto kombináciu. :)

piatok 28. februára 2020

Reflexie z Malej invetúry 2020

Prefaby, foto: behance.net/jakubmaksymov

Pre tých z vás, ktorí blog sledujete už dlhšie, nebude Malá inventúra neznámym pojmom. S týmto festivalom, ktorý je prehliadkou najvýraznejších projektov v oblasti nezávislého divadla, sú spájané moje divadelné začiatky (siahajúce do roku 2017). Vtedy som začínala ako dobrovoľníčka. Ak by vás zaujímalo, v čom spočívalo moje dobrovoľníctvo a čo mi to dalo, nech sa páči, pripravila som pre vás nasledovné linky:


Mám radosť z toho, že sa mi tento rok podarilo dostať na festival v dňoch 26. a 27. februára 2020 a vidieť šesť rôznorodých predstavení. O festivalové reflexie by som sa s vami rada podelila na stránkach Divadelných novín:




Ženy z hlíny, foto: altaart.cz

foto: altaart.cz

nedeľa 2. februára 2020

V hlavných úlohách ženské choreografky

Space, foto: studiotanca.sk

V roku 2018 pribudla do repertoáru banskobystrického Divadla Štúdia Tanca autorská inscenácia pod názvom 3×20Jej špecifikum spočívalo v tom, že ju vytvorili mužskí choreografi. 
O rok neskôr sa autorský projekt dočkal svojho pokračovania – tentokrát sa umeleckej výpovede chopili ženské choreografky a tanečníčky Martina Hajdyla Lacová, Lívia Méndez Marín Balážová a Zuna Vesan Kozánková
Ktoré témy dominujú v ich choreografiách? A aké výrazové prostriedky sa rozhodli zvoliť?
Viac sa dočítate v recenzii, ktorú som napísala pre Divadelní noviny: 

streda 29. januára 2020

Šípková Ruženka ako maňušková groteska!

foto: Milan Hajn, Divadlo Drak


Šípková Ruženka je jedna z najstarších rozprávok na svete, ktorá sa šírila prostredníctvom ústneho prejavu, neskôr nadobudla literárnu podobu. Mnohí z nás poznajú úspešné verzie tejto rozprávky od bratov Grimmovcov alebo Charlesa Perraulta. Známy lyrický príbeh kráľovskej dcéry, ktorú postihne symbolická kliatba, patrí k hlavným inšpiračným zdrojom Divadla Drak v Hradci Králové. V sezóne 2019/2020 si tento rozprávkový príbeh vybrala autorská dvojica, ktorá formuje súčasnú tvár tohto divadla - riaditeľ a dramaturg Tomáš Jarkovský spolu s umeleckým šéfom a režisérom Jakubom Vašíčkom.

Prečo sa rozhodli inscenovať Šípkovú Ruženku ako maňuškovo-grotesknú inscenáciu? Čím ich táto rozprávka zaujala? ,,Inscenaci s maňásky jsem chtěl v Draku dělat už docela dlouho. Ten žánr mě láká a tady je tolik lidí, kteří ho opravdu umí...Stejně tak jsme se už delší dobu zaobírali tématem Šípkové Růženky. Hodně jsme o ní mluvili, když jsme připravovali inscenaci O bílé lani. Ty náměty jsou si v lecčem podobné, pracují s obdobnou symbolikou, točí se kolem stejných témat. Zdálo se nám čím dál lákavější dodat spíš lyrickému námětu Šípkové Růženky prostřednictvím maňásků víc razance, zkratky, pohybu, dění...a naopak založit maňáskovou grotesku na silném, metaforickém obsahu, který často takto koncipované inscenace postrádají nebo je v nich upozaděn. Navíc v Růžence hraje strašně důležitou roli motiv času. A čas se dá znázornit různě, cyklicky jako pohyb kolem dokola, nebo lineárně, třeba jako vlak. A od vlaku už je jen kousek k westernovému principu cizince, co přijel do města, od westernu je kousek ke spaghetti westernu, od něj ke grotesce, od grotesky k maňáskům...prostě to do sebe začalo zapadat a nás čím dál víc bavit," upresňuje inscenačný zámer Jakub Vašíček.

Autori scenára, Jarkovský a Vašíček, prostredníctvom rozprávky poukazujú na tému rodičovského strachu a ochranárstva, ktorá sa dostáva do kontrastu s dospievaním Ruženky. S tým úzko súvisí aj fakt, že inšpiračným zdrojom počas tvorby bol psychoanalytický výklad amerického psychológa rakúskeho pôvodu Bena Bettelheima. Ako uvádza dramaturg inscenácie Tomáš Jarkovský: „Ten chápe příběh Šípkové Růženky jako podobenství o iniciaci a dívčím dospívání a všímá si symboliky jednotlivých motivů v příběhu. I naše inscenace klade na tyto motivy zvláštní důraz, čímž ji činí atraktivní i pro dospělého diváka, přesto ale celý příběh drží v pohádkových mezích, srozumitelný i nejmenším divákům.“ 

Tému rodičovského strachu a ochranárstva posilňuje aj scéna Kamila Bělohlávka - multifunkčná veža s točitým schodiskom, ktorá síce na prvý pohľad pôsobí ako domček pre bábiky, no dokáže sa veľmi rýchlo zmeniť na nedobytnú pevnosť. Celkovú atmosféru ,,steampunku" zvýrazňujú aj kostýmy a bábky Terezy Vašíčkovej. Forma maňuškovej grotesky bude predstavovať výzvu pre herecký kolektív v zložení Pavla Lustyková, Jan Popela, Milan Žďárský, Jan Čipčala, Petr Seiner a Pavel Černík. Premiéra Šípkovej Ruženky, určenej pre deti od šesť rokov, sa uskutoční 8. februára 2020 o 18.00 hod. na hlavnej scéne Divadla Drak.

foto: Milan Hajn, Divadlo Drak

foto: Milan Hajn, Divadlo Drak

pondelok 27. januára 2020

Bábkarstvo v severských krajinách

foto: loutkar.eu


Najnovšie číslo odborného časopisu pre bábkové divadlo, Loutkář, ma veľmi potešilo. Dôvod? 
Hlavnou témou je bábkarstvo v škandinávskych krajinách (Island, Fínsko, Nórsko, Dánsko, Švédsko). Pre mňa ako milovníčku Severu (od prírody až po severskú drámu a mytológiu) to bol dôvod na oslavu, pretože doteraz som nemala žiadne poznatky o dejinách, či súčasnosti bábkového divadla v týchto severských krajinách.
V súvislosti so Švédskom by som rada upriamila vašu pozornosť na bábkara Michaela Menschkeho, ktorý sa inšpiroval tradíciami ázijského bábkového divadla a obohatil tak väčšinu inscenácií, ktoré režíroval, novými typmi bábok a scénickými formami.
Čo sa týka Nórska, tak ma zaujal celoštátny program kultúry a umenia pre deti a mládež na základných a stredných školách pod názvom Batoh kultúry. Divadelné súbory pripravujú špeciálne inscenácie, s ktorými potom navštevujú nórske školy.
Dánsko upútalo moju pozornosť (nielen) vďaka tomu, že tam existuje jediné bábkové divadlo pre dospelých, ktoré svoje predstavenia hráva na starej drevenej lodi zakotvenej Kodani.
Na Islandskej umeleckej akadémii sa každé dva roky koná kurz bábkoherectva, keďže tento odbor sa tam nedá samostatne študovať. A čo ma ešte zaujalo - na Islande je každý rok divadelný festival Act Alone v odľahlej časti Západných fjordov.  
Toto je zlomok nových informácií, ktoré upútali moju pozornosť. Odporúčam vám kúpiť si nové číslo magazínu Loutkář a absolvovať dobrodružnú cestu za poznaním bábkarskej Škadinávie! :)

P. S.: Ak sa chcete pred čítaním naladiť, odporúčam vám videá týchto škandinávskych tvorcov:





štvrtok 23. januára 2020

Hamlet na diéte

foto: shakespeare.cz

Menší návrat do minulosti - pred 2 rokmi som videla reprízu Hamleta v rámci Letných shakespearovských slávností na Bratislavskom hrade.
Názov recenzie ,,Hamlet na diéte" má svoje opodstatnenie. Aké?
To sa dozvieš v recenzii, ktorú som napísala pre študentskú revue Katedry divadelných štúdií VŠMU v Bratislave:

Stretnutie s meditatívnou medúzou

foto: www.antonlachkycompany.com

Kľúčové slová tanečnej inscenácie LUDUM
Virtuálna realita, humor, rýchlosť, spomalenie, farebný vír. 
Viac sa dočítaš v recenzii, ktorú som napísala do študentskej revue Katedry divadelných štúdií VŠMU v Bratislave:

pondelok 20. januára 2020

Čítame s Mirkou: Peer Gynt

foto: amazon.com


Dramatická báseň Peer Gynt je predchodcom Ibsenovej spoločensko-kritickej a symbolickej fázy autorovho umeleckého vývoja. V súvislosti so žánrovým ohraničením je nutné si uvedomiť, že Ibsen prekročil hranice žánru, Peer Gynt bol napísaný tzv. knittelveršom, ktorý je charakteristický ,,volným rytmem lidových písní“ (Figueiredo, 2015, s. 233). Nórsky dramatik, prozaik, básnik a publicista Bjørnstjern Bjørnson vnímal Peera Gynta ako národnú satiru, ,,a to satiru velmi dobře zacílenou po norské zradě Dánska“ (Figueiredo, 2015, s. 234). Musíme si uvedomiť, že Ibsen vyrastal v dobe národného romantizmu, ,,v němž představa ,,národa“ měla přímo metafyzické implikace“ (Figueiredo, 2015, s. 235). Hra vznikla pod dojmom porážky, ,,kterou utrpěla myšlenka skandinavismu v prohrané bitvě u Dybbelu v roce 1864. Katastrofa dánských vojsk v bitvě o Šlesvig a zrada Nórů a Švédů na společné věci ho zasáhla tak hluboko, že trpká vzpomínka na tyto události živila jeho tvůrčí činnost po několik let“ (Rak, 1975, s. 7).

Po tejto zrade sa Ibsenovi zrútili predstavy o národnej spolupatričnosti a zároveň to posilnilo jeho odpor voči domácej krajine. Aj z toho dôvodu býva hra často označovaná aj ako spoločenská satira vo veršoch. Patrice Pavis charakterizuje satiru v Divadelnom slovníku ako hru, ,,ktorá kritizuje spoločenské alebo politické praktiky, alebo ľudské nedostatky“ (Pavis, 2004, s. 369). Ibsen v hre apeluje na neschopnosť jednotlivca konať, postaviť sa tvárou v tvár zodpovednosti. Peer Gynt sa dá čítať aj ako rozprávková hra, v ktorej putuje hlavný hrdina po celom svete (od nórskej dedinky po pobrežie Maroka, Káhiry a pod.). Počas svojho putovania stretáva rôzne tajomné bytosti, ako napríklad tri ženy od salaša, trollov, rozpráva sa s Hlasom temnôt. Ohraničiť túto hru na rozprávkovú by však bolo príliš ploché konštatovanie, pretože pod povrchom v sebe skrýva kritiku nórskej spoločnosti, reprezentovanú zasnívaným a pasívnym hrdinom, pre ktorého je útek jediné východisko z každej situácie, v ktorej má prejaviť rozhodnosť.

Ibsen napísal v roku 1882 list dánskemu mysliteľovi a literárnemu kritikovi Georgovi Brandesovi, v ktorom uvádza, že pri písaní hry čerpal z vlastných životných skúseností: ,,Můj otec vyvíjel jako kupec rozličnou a rozsáhlou činnost a doma poskytoval bezmeznou pohostinnost. Roku 1836 musel zastavit výplaty a zbyl nám jenom statek u města. Tam jsme se odstěhovali a ztratili jsme styk s kruhy, k nimž jsme dosud náleželi. V ,,Peeru Gyntovi“ jsem použil okolností a vzpomínek z vlastního dětství jako jakési předlohy při líčení života v ,,domě bohatého Jona Gynta“ (Ibsen, bulletin k inscenácii Peer Gynt, s. 6). Dôvodom zastavenia výplat bol bankrot, kvôli čomu musela dovtedy bohatá rodina predať svoj majetok a presťahovať sa do dediny. Henrikov otec začal v tomto období bojovať s depresiami a svoj žiaľ utápal v alkohole. Ibsen do hry vkladá vlastné spomienky na detstvo ešte pred otcovým bankrotom.

Dramatická báseň sa zaoberá podstatou ľudskej povahy – pre Peera Gynta je najdôležitejšie, aby mohol byť za každých okolností sám sebou. Ibsen v úvahe O důležitosti sebepoznání uvádza: ,,Člověk musí znát sám sebe, aby vědel, kde se nachází a v jakém směru je nutné zlepšení. Člověk musí znát své chyby, stejně jako dobré vlastnosti, aby se jedněch mohl vyvarovat a druhé aby mohl rozvíjet, - musí znát své vášně, aby je mohl potlačovat, kdyby chtěly propuknout, a aby tak pozvolna zeslaboval jejich moc“ (Ibsen, bulletin k inscenácii Peer Gynt, s. 21). Jeho hra slúži ako praktický príklad, ktorý poukazuje na to, aké je dôležité poznať dobrú a zápornú stránku vlastnej osobnosti.

Hlavnou témou sa stáva putovanie, čiže hľadanie vlastnej životnej cesty a pravdy. Peer Gynt je hrou o živote klamára a rojka, ktorý býva so svojou matkou v úbohých podmienkach na nórskom vidieku. Jeho otec premrhal dedičstvo kvôli pitiu a iným radovánkam. Peer unesie zo svadby nevestu Ingrid, a preto musí utiecť do hôr. Tam sa stretáva s troma dievčatami zo salaša, ktoré chcú ukojiť svoj sexuálny apetít. V horách stretáva aj trollov, dostane sa do ich sveta, z ktorého však musí utiecť, pretože si odmieta vziať dcéru kráľa trollov. S útekom mu pomôže Solveig, mladé dievča, s ktorým sa Peer stretol na svadbe. Dievča sa vzdá všetkého, len aby mohla byť s Peerom. Spoločne sa usadia v chate, no Peer znova utečie a vydá sa na cestu, ktorá ho zavedie až na pobrežie Maroka. Odtiaľ putuje do púšte, kde sa stáva prorokom. Poslednou zastávkou je blázinec v Káhire, kde sa stáva cisárom všetkých bláznov. Po dlhých rokoch sa rozhodne vrátiť domov, k Solveig, no loď, ktorá ho má priviesť domov, stroskotá. Nemý pasažier požiada Peera, aby mu svoje poskytol mŕtve telo, čoho sa Peer zľakne. Doma, v rodnej dedinke v Nórsku, ho čaká dražba vlastného života. Stretáva sa s Gombikárom, ktorý chce jeho dušu dať na taviacu lyžicu. Je ochotný od toho odstúpiť v prípade, ak Peer dokáže, že celý život bol sám sebou. Peer sa pustí hľadať svedkov, no bezúspešne – nikto z oslovených nesúhlasí s tým, že Peer bol celý život sám sebou. Zúfalý Peer prichádza k chate, kde naňho po celý čas čakala Solveig. Vysvetlí mu, že celý čas bol sám sebou v jej viere, nádeji a láske.

Celou hrou sa vinie leitmotív úteku – Peer nedokáže zostať na jednom mieste, pretože má strach zo záväzkov, ktoré automaticky vedú k zodpovednosti. To veľmi úzko súvisí aj so samotným menom hrdinu. Vo štvrtom dejstve riaditeľ blázinca v Káhire, Begriffendeldt, na margo jeho mena s tichým obdivom povie: ,,Alegorické jméno jmen! - / Já vím, co znamená Peer Gynt, / neznámý, jehož příchod byl mi oznámen“ (Ibsen, 2012, s. 148). Neustále utekanie súvisí s jeho pocitom presvedčenia, že iba vďaka putovaniu má pocit, že je sám sebou. Môžeme povedať, že vďaka neustálemu premiestňovaniu a zmene vonkajšej identity sa cíti byť sám sebou? Peer Gynt je klamár, ktorý síce hlási myšlienku ,,Byť sám sebou“, no robí presný opak, vyhýba sa zodpovednosti za svoje činy, čo súvisí s tým, že nedokáže ostať na jednom mieste – neustále putovanie ho odvádza od povinností, ktorým nedokáže a nechce čeliť. Vlastné sny a predstavy mu zastierajú reálny svet, výsledkom čoho je, že sa jeho psychický vývoj akoby zastavil na jednom bode, a to na 20-tich rokoch (v tomto veku vstupuje do prvého dejstva).

Príbeh o klamárovi Peerovi Gyntovi má reálny základ, ako to Ibsen objasňuje v liste Frederikovi Heglovi, dánskemu vydavateľovi a majiteľovi vydavateľstva Gyldendal: ,,Pokud by Vás to zajímalo, je Peer Gynt skutečná postava, žil v Gudbransdalu patrně ke konci minulého nebo na počátku tohto století. Jeho jméno tam ještě dobře zná prostý lid, ale o jeho činech se ví sotva víc, než co je v Asbjornsenových ,,Norských pohádkách o elfech (v časti ,,Obrázky z hor“). Neměl jsem toho tedy mnoho na výstavbu své básně, tím větší volnost mi zbývala“ (Ibsen, bulletin k inscenácii Peer Gynt, s. 11). Čím sa Ibsen inšpiroval? Už v prvom dejstve, počas dialógu Peera s matkou Ase, jej rozpráva o vzrušujúcej jazde na sobovi, ktorá sa stáva dôvodom ich hádky. Táto časť príbehu je prítomná v rozprávke Peer Gynt, ktorú Ibsen preniesol aj do svojej hry. Ako uvádza Ivo de Figueiredo v diele Henrik Ibsen: Človek a maska, tak v rozprávke ,,vystupují zde salašnice, Bojg a další trollové, které Ibsen použil ve svém dramatu spolu se scénami a náladami, jež nalezl jinde u Asbjornsena“ (Figueiredo, 2015, s. 231). Je zaujímavé, akým spôsobil pristúpil Ibsen k transformácii žien od salaša, trollov a Bojga. V rozprávkovej verzii boli ženy od salaša väznené trollmi, ktorí ich mali v moci, nepomohli im utiecť. Trollovia s nimi flirtovali. V Ibsenovej verzii sú ženy od salaša pudovo založené a prišli vábiť trollov do svojich studených chalúp. Ibsen touto úpravou poukazuje na spoločenský kontext doby, pretože na nórskom vidieku bolo v dôsledku vojny nedostatok mužov, ženy boli v prevahe. Ibsen činí z týchto žien aktívne subjekty, ktorým sa podarí zvábiť mladého Peera. K ďalšej úprave môžeme zaradiť obraz s trollmi. V rozprávke sú trollovia tými, ktorí vyháňajú ľudí z ich prostredia farmy. Prítomnosť trollov slúži Ibsenovi ako niť, prostredníctvom ktorej sa chce dopátrať k tomu, čo znamenajú trollovia pre nórsku kultúru. ,,Ibsen zde prezentuje ideu, že má-li jakékoliv lidské společenství fungovat, musí jít o skupinu jedinců, kteří nebudou cílit jen na svůj individuální prospěch, ale budou si uvědomovat, že zde existuje něco většího, než jsou oni, něco, co je přerůstá“ (Rubenová, bulletin k inscenácii Peer Gynt, s. 34). Posledný obraz z pôvodnej nórskej rozprávky sa týka postavy reprezentujúcej Bojg/Hlas temnôt. Kým v Asbjornsenovej rozprávke ide o hada, ktorý prepadáva pocestných, tak Ibsen jeho prítomnosť posúva do roviny nadreálna – Peer sa stretáva s vyššou mocou, proti ktorej však nedokáže bojovať. Najciteľnejšie je to počas ich prvého stretnutia, keď sa Peer pýta: ,,Kdo jsi?“ (Ibsen, 2012, s. 71). A Hlas z tmy mu odpovie: ,,Já sám. Můžeš i ty to říct?“ (Ibsen, 2012, s. 71).

Dramatická báseň Peer Gynt sa skladá z piatich dejstiev, pričom sa každé z nich odohráva v inom prostredí (nórska dedina, pobrežie Maroka, púšť v Sahare, blázinec v Káhire, more a pod.). Prečo hlavný hrdina prechádza rôznymi prostrediami? Nesúvisí to len s tým, že uteká od povinností – Peer Gynt musí putovať po celom svete, aby si uvedomil, že to, čo po celý čas hľadal, to, čo z neho skutočne robí plnohodnotnú ľudskú bytosť, je domov a láska ženy, ktorá ho napokon zachráni pred Gombikárom. Prostredníctvom putovania však Ibsen poukazuje aj na okolitý svet, taký vzdialený od rodného Nórska. Cez postavu Peera preniká do odlišných kultúr, pričom si Peer nedokáže zachovať vlastnú tvár. Uveďme dva príklady – v 4. dejstve sa ocitáme na južnom pobreží Maroka a Peer predstavuje elegantného muža, ktorý zbohatol v námornom priemysle. Na otázku Monsieura Ballona: ,,Jste Nor, že?“ (Ibsen, 2012, s. 107) Peer odpovedá: ,,Pravda, jsem Nor sice,/ však světoobčan zároveň, / vždyť za svou skvělou úroveň / především vděčím Americe. (...) vesty jsem získal ve Francii, / též eleganci, snad i vtip. / Díky Anglii se vyznám líp / v prospěchu, který nepomíjí. / Když na to přijde, umím být / i trpělivý jako Žid, / či jako Ital lenošit“ (Ibsen, 2012, s. 107, 108). Peerov svet mimo hraníc známeho Nórska je preňho dôležitý, pretože Francúzsko, Anglicko či Taliansko mu pomohli pri kultivovaní jeho dovtedy divokej osobnosti. Uvedomme si, že v prvom dejstve je Peer mladý a chudobný chlapec, ktorý sníva o bohatstve, uznaní, cestovaní a drahých látkach. V poslednom dejstve, po dosiahnutí všetkých materiálnych statkov, sa však vracia do rodnej nórskej dediny ako starý muž, ošľahaný vetrom a bez akýchkoľvek finančných prostriedkov. Stáva sa predstaviteľom národa, ktorý je odsúdený na chudobu a hľadanie vlastného ja.Iný príklad – keď sa Peer dostáva do kamenitej krajiny s výhľadom na púšť, oblieka si orientálny odev, ktorý tam leží a sadá na koňa, ktorý k nemu pricválal. Stáva sa prorokom, ktorý má úspech u žien, no dopláca na to prostredníctvom Anitry, ktorá ho o všetko oberie. Zdeněk Hořínek vo svojej štúdii Proměny a kontinuita uverejnenej v Zborníku ibsenovských studií v súvislosti s Peerom Gyntom uvádza, že ,,Gynt je egocentrik, jehož sny postrádají věčný záměr, nesměřují k službě, k práci, k dílu, ale k povýšení sebe, jsou to velikášské a zároveň rozkošnické sebeprojekce, odtud gyntovský oportunismus, střídaní masek, okliky a stále dokola...“ (Hořínek, bulletin k inscenácii Peer Gynt, s. 24). Všetko to, o čom sníva, neobsahuje hĺbkovú podstatu, ide len o akési naplnenie jeho egocentrických túžob (hranie sa na proroka, nadobudnutie bohatstva a pod.).

Čas je v tejto dramatickej básni zviazaný s prostredím a má dopad aj na hlavného hrdinu. ,,(...) Peer se v odporný lidský typ mění až ve štvrtém dějství. Časově je tento úsek oddělen od první částí hry propastí mnoha let a místně je přenesen daleko z norské půdy“ (Rak, 1975, s. 9). Ako sme sa vyššie zmienili, Peer tu už nie je mladým a chudobným chlapcom z nórskej dediny, ale svetaznalým obchodníkom. V tejto časti hry zároveň najvýraznejšie cítime Ibsenov zámer, a to poukázať na kontrast medzi domácimi pomermi (Nórsko) a zvyškom sveta (Európa). Z hľadiska času sa stávame svedkami plynutia niekoľkých desaťročí, dokonca môžeme povedať, že až celého ľudského veku – od začiatku 19. storočia až do Ibsenovej súčasnosti. Na začiatku hry má Peer 20 rokov, v treťom dejstve už máme dočinenia s mužom v stredných rokoch, v štvrtom dejstve je z Peera prorok a počas jednej mesačnej noci zisťujeme, že ,,má přistřižené vlasy i vousy, vypadá mnohem mladší“ (Ibsen, 2012, s. 130). V poslednom dejstve sa vracia do rodného Nórska ako ,,statný muž s ledově šedými vlasy a vousy (...) On sám ošlehaný všemi větry, jeho rysy ztvrdly“ (Ibsen, 2012, s. 162). Plynutie času nepostihuje len hlavného hrdinu, ale spolu s ním aj jeho spriaznenú dušu Solveig. Kým v prvom dejstve hovorí Peerovi: ,,Jsem konfirmovaná z našeho kostela“ (Ibsen, 2012, s. 34), čo svedčí o tom, že je mladá, tak vo štvrtom dejstve už máme dočinenia so ženou v stredných rokoch, ktorá takýmto spôsobom vypovedá o čase: ,,Jar a léto, podzim se zimou, / možná, že celé roky pominou, / jsem si však jista, že se navrátíš, / budu tě čekat, jak to dobře víš“ (Ibsen, 2012, s. 143). V záverečnom dejstve vychádza z dverí ako starenka, ktorá má v jednej ruke palicu a v druhej spevník. Hoci sa čas podpísal na jej vzhľade, ostáva verná sľubu, ktorý dala Peerovi – verne ho čaká a práve čas je svedkom jej lásky a poslania.

Práve Solveig tvorí Peerov protiklad – kým on putuje po celom svete a vyhýba sa konfliktom, tak Solveig ostáva v ich spoločnej chalupe a čaká na jeho návrat. Na jednej strane máme dočinenia s divokým, zasnívaným a egoistickým Peerom, na druhej strane však ,,nájdeme typ človeka, čo dôsledne kráča za svojím poslaním a plní ho do poslednej chvíle podľa svojich schopností“ (Kaňa, 1966, s. 263). Solveig sa s Peerom výborne dopĺňajú, pretože to, čo chýba Peerovi (odvaha) je prítomné u Solveig. ,,(...) spolu sú jeden celý, fantázieplný, pravdivý a milujúci človek. Ale až do posledného okamihu nebudú spolu, lebo kým ona je pripravená prísť k nemu, Peer má pred sebou dlhú cestu, kým bude môcť prísť k nej“ (Andersenová, 1998, s. 63). Solveig predstavuje pre Peera bezpečný prístav, v ktorom nemusí snívať a vymýšľať si príbehy. Ich záverečný dialóg zároveň poskytuje odpoveď na otázku, kde bol Peer Gynt po celé tie roky. Peer: ,,Znáš mé tajemství, / kde jsem byl Bohem posvěcený, / já sám, s váhou svojí pravé ceny?“ (Ibsen, 2012, s. 222). Solveig: ,,V mé víře, lásce a v mé naději“ (Ibsen, 2012, s. 222). V súvislosti so Solveig si všímame kontrast na vonkajšej a vnútornej rovine – čaká na Peera v nehostinnej nórskej prírode. Keď sa však na konci vráti, jej vnútro sa prežiari svetlom, je to oddanosť a naplnenie života, ktoré ich odteraz bude spájať s Peerom. Hrdina má však okrem záporných čŕt aj niekoľko vlastností, vďaka ktorým dokáže prejaviť súcit - spomeňme únos nevesty Ingrid, kedy Peer prejavuje rozhodnosť. Súcit a empatiu prejaví vo chvíli, keď jeho matka umiera: ,,Díky za každý den, cos byla, / za ruku pádnou, za kolébání. / A teď, abys mě políbila. / To je tvůj dík za zvezení“ (Ibsen, 2012, s. 97). V súvislosti s Peerovým odchodom do cudziny, ktorý realizuje po matkinej smrti, by sme mohli povedať, že sa to nedeje náhodou, pretože ,,od roku 1864 žil Ibsen s menšími či väčšími prestávkami temer celých tridsať rokov v Nemecku a Taliansku. Ibsen odchádza do cudziny – do dobrovoľného vyhnanstva. Tak manifestoval svoj protest proti vtedajším pomerom v Nórsku“ (Kaňa, 1966, s. 268). Opäť sa môžeme presvedčiť o tom, že dramatická báseň Peer Gynt vyviera z autorových životných skúseností a že je žijúcim manifestom Ibsenovej doby. Prostredníctvom postavy Peera Gynta kritizuje autor nórsky národ – vyčíta mu zasnívanosť, zrádzanie ideálov, či egoizmus. ,,Peer Gynt sa stáva stelesnením národných chýb, vážnou obžalobou národa“ (Kaňa, 1966, s. 269).

V prvom dejstve sú prítomné dva konflikty, ktoré sú zdrojom napätia. Tým prvým je konflikt medzi matkou a synom Peerom, ktorý pramení z Peerovej pasivity – oklame matku, že sa preháňal na sobovi, no v skutočnosti si iba prikrášlil už neraz počutý príbeh. Práve klamstvo ústí do matkiných sťažností na syna: ,,Ty mlč, a poslouchej svoů mámu! / A rozhlédni se po stavení! Žádné okno tu zdravé není, / jen hadry ucpané, / plot pad, krávy jsou hubené, / (...) Doma ničema, pecivál / nejraději by nic nedělal, / však venku by se jenom pral. / Nemáš dost ostudy a křiku? / Přijdeš k muzice mezi lidi, / a děvčata se radši klidí - /“ (Ibsen, 2012, s. 14, 15). Konflikt sa vyostrí vo chvíli, keď matku vysadí na mlynici a nechá ju tam samu, zatiaľ čo on ide na svadbu Ingrid do Hagstadu. Druhý konflikt predstavuje prítomnosť Peera a svadobčanov. Vysmievajú sa mu a dávajú mu najavo, že jeho prítomnosť nie je vítaná: ,,Táta byl pijan, matka k ničemu. / Jakýpak div, že je syn k budižničemu“ (Ibsen, 2012, s. 26, 27), ,,Jen počkej, až my ti stáhneme košili“ (Ibsen, 2012, s. 39). Prítomnosť na svadbe vyvrcholí v únose nevesty, čo predstavuje zdroj akcie: ,,Nahoře, tamhle! – Peer Gynt, šílí – “ (Ibsen, 2012, s. 44), ,,Běží stále výš / po nejstrmějším srázu, zdá se!“ (Ibsen, 2012, s. 44), ,,Potvoro, spadni!“ (Ibsen, 2012, s. 44). Funkciou prvého dejstva je nastoliť problém a rozohrať vzťahy medzi postavami. Máme tu dočinenia s mladým, zasnívaným a pasívnym chudobným chlapcom, ktorý naráža na tvrdšieho súpera – realitu. Je tu načrtnutý vzťah so Solveig, ktorá na Peera zapôsobí svojou mladosťou a nevinnosťou.V druhom dejstve je prítomný konflikt medzi Peerom a Ingrid – nevesta ho nechce opustiť, pretože spolu strávili noc, no pre Peera to nič neznamená, pretože sa cíti spriaznený s krehkou Solveig.
Ďalší konflikt sa odohrá medzi Peerom a trollskou ríšou – chcú potlačiť, resp. zničiť jeho ľudskosť, čo je však pre hlavného hrdinu nepredstaviteľné, pretože chce zomrieť ako človek. ,,Trollovia sa uspokojili s vlastným bytím a so sebou takými, akí sú“ (Andersenová, 1998, s. 60). To je niečo, s čím sa Peer nedokáže stotožniť, pretože vpred ho ženie ľudská túžba, ktorá je zas nepredstaviteľná pre trollov. Najvýraznejší konflikt sa odohráva v treťom dejstve medzi Peerom a Ženou (Zelenou), s ktorou sa mal oženiť v ríši trollov. Prichádza aj s dieťaťom, nárokuje si na Peera právo. Žena za ním prichádza vo chvíli, keď sa k nemu nasťahuje Solveig a pociťuje zárodky šťastia. Na základe návštevy Ženy si uvedomí, že najlepším riešením bude odchod, pretože nechce svojou minulosťou poškvrniť Solveig: ,,Nemohu za ní, ničím nezkaženou, / se všemi děvkami a troly v duši! / Mluvit a mlčet, jak se sluší! / Je svatvečer, a já si připadám, / jako bych znesvětit měl chrám“ (Ibsen, 2012, s. 88). V predposlednom dejstve sa odohráva konflikt medzi Peerom a ostatnými mužmi – Peer sa nechce zúčastniť na povstaní medzi Grékmi a Turkami, čím sa mu pomstia – ukradnú mu loď s truhlicou plnou zlata. Peer zažije v predposlednom dejstve ešte jeden pád – nechá sa obalamutiť mladou a zvodnou Anitrou, ktorá ho oberie o šperky a koňa.
V záverečnom, piatom dejstve sa konflikt presúva do Peerovej vnútornej roviny – hlavný hrdina nechce, aby ostatní muži na lodi (ktorí majú svoje rodiny) boli šťastní. Peer sa snaží nájsť ľudí z minulosti, pretože Gombikárovi chce dokázať, že bol po celý čas sám sebou. Pád hrdinu a zároveň kulminačný bod celej hry nastáva v poslednom dejstve, keď si uvedomí, že príde o svoju dušu a bude musieť čeliť pravde, skutočnosti: ,,Jsem ztracen!“ (Ibsen, 2012, s. 222).
Na postavu Solveig preniesol Ibsen viacero úloh – zachráni Peera od Gombikára, hlavný hrdina v nej nájde útočisko. Solveig svojou prítomnosťou a oddanou láskou zaženie Peerov strach, ktorý pramení z Gombikárovej úlohy, a to zmocniť sa jeho duše. Ľudská túžba, ktorá horí v Peerovej duši, nájde útočisko u Solveig. Symbolickým spôsobom uzatvára dramatickú báseň a zároveň poukazuje na jej cyklickosť. Prostredie prvého a posledného dejstva ostáva rovnaké – nórska dedina -, len vek hrdinov, Solveig a Peera, sa zmenil. Hlavný hrdina si v náručí Solveig uvedomuje, že žiadny útek už nebude potrebný, pretože to, čo počas celého života hľadal, mal priamo pred očami.

Tri z piatich dejstiev sa odohrávajú v prostredí nórskej prírody, kde Peer vyrastal. Je tu zvýšená frekvencia nadpozemských postáv, ktoré na prvý pohľad pôsobia rozprávkovým dojmom – napríklad trollovia, ktorí chcú zbaviť Peera ľudskosti, Hlas v tme, Zelená (Žena) a Cestujúci. Tieto postavy môžeme vnímať ako Peerove túžby alebo prízraky. Patrice Pavis v súvislosti s prízrakmi prichádza ku konštatovaniu, že je to ,,modelová figúra ne-bytia a ne-osoby (...) Berie na seba všetky možné podoby: látka, oheň, ohyzdné strašidlo, hlas zo záhrobia, stelesnená fantazijná predstava atď.“ (Pavis, 2004, s. 337). Spomeňme Hlas v tme – preberá na seba rolu Peerovho svedomia, iba on jediný ho počuje. To, že nemá hmotnú podstatu súvisí s faktom, že existuje v Peerovom podvedomí. Peerovi dáva najavo svoju prítomnosť a pripomína mu hranicu medzi životom a smrťou: ,,Jediný a sám. / Ja nezraniteľný, hoc plný tvojich rán. / Ja živý, ja mŕtvy, ja na každom mieste!“ (Ibsen, 1966, s. 84). Za symbolickú postavu môžeme považovať aj postavu Zelenej, dcéru kráľa trollov, ktorú si Peer odmietne vziať v poslednej chvíli. V treťom dejstve sa transformuje do podoby Ženy, ktorá za Peerom prichádza presne po roku aj s dieťaťom: ,,Môžem ja za to, že už nie som taká, / ako vtedy, keď si sľuboval a lákal?“ (Ibsen, 1966, s.101). Peer ju na prvý pohľad nespoznáva, pretože po roku sa zmenila na starenu. Fantaskný rozmer postavy prichádza vo chvíli, keď Peerovi hovorí: ,,Všetko sa môže vrátiť, ak ma chceš / a hentú dievku z domu vyženieš“ (Ibsen, 1966, s. 101). Postava Cestujúceho sa zjavuje Peerovi vo chvíli, keď na lodi vypukne morská búrka. Cestujúci chce od Peera jeho mŕtvolu, pretože má cieľ, a to skúmať jeho telesnú schránku a sny. V súvislosti s uvedenými postavami bolo pre nás zaujímavé zistenie, že Peer od každej z nich ušiel, a preto nebolo možné sledovať ich vývinové etapy. Ich prítomnosť však bola dôležitá, pretože vytvárali zdroj napätia. Nesporne to súviselo aj s faktom, že Peera hnala vpred ľudská túžba a prostredníctvom úteku nachádzal jediné východisko zo situácií, ktoré bolo potrebné riešiť a postaviť sa im tvárou v tvár. Peer uteká od všetkého a od všetkých, až na jedinú výnimku, a to Solveig. U nej nachádza vykúpenie a pokoj v duši.

Ibsenov Peer Gynt predstavuje výnimočné umelecké dielo, ktoré predpokladá vnímavého a intelektuálneho čitateľa, keďže sa v ňom prelína viacero vrstiev – od romantickej (fantazijnej), až po kritickú (egoizmus, pasivita a pod.). K náročnosti textu prispievajú rýchle časové a priestorové zmeny. To všetko prispieva k plastickosti diela, ktoré je sociálnou kritikou a rozprávkovým podobenstvom zároveň. K dramatickej básni Peer Gynt sa dá pristúpiť rôznymi spôsobmi – Peera Gynta je možné interpretovať ako romantického cestovateľa, sympatického zasnívaného chlapca, rozprávkovú postavu z ľudového prostredia, ale aj ako egocentrického a samoľúbeho človeka neschopného postaviť sa tvárou v tvár skutočnosti. Práve interpretačná „sloboda“ umožňuje tvorcom pristúpiť k originálnemu javiskovému výkladu.



POUŽITÁ LITERATÚRA:

ANDERSENOVÁ, M. M. 1998. Ibsenov lexikón. Bratislava : GRAL spol. s r. o., 1998. 282 s. ISBN 80-967987-0-7.
CEJPEK, Václav a STEHLÍKOVÁ, Karolína. Ipse ipsa Ibsen: sborník ibsenovských studií. Soběslav: Elg, 2006, 244 s.
FIGUEIREDO, I. 2015. Člověk a maska. Praha : Univerzita Karlova v Praze, 2015. 670 s. ISBN 978-80-246-2946-9.
HUMPÁL, M. a kol. 2006. Moderní skandinávské literatury 1870-2000. Praha : Karolinum, 2006. 470 s. ISBN 80-246-1174-0.
IBSEN, H. 1975. Hry II. Praha : Odeon, nakladatelsví krásné literatury a umění, 1975. 681 s.
IBSEN, H. 1960. Hry V: Próza, články, projevy, dopisy. Praha : Státní nakladatelství krásné literatury, hudby a umění, 1960. 386 s.
IBSEN, H. 1966. Peer Gynt. Bratislava : Tatran/slovenské vydavateľstvo beletrie a umenia, 1966. 278 s.
IBSEN, H. 2012. Peer Gynt. Praha : ARTUR – nakladatelství, s.r.o., 2012. 225 s. ISBN 978-80-87128-91-6.
IBSEN, H. 1958. Spisy Henrika Ibsena. Praha : Státní nakladatelství krásné literatury, hudby a umění, 1958. 466 s.
IBSEN, H. 1958. Výber z diela. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1958. 786 s.
IBSEN, H. 1965. Výber z diela H. Ibsena. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1965. 403 s.
PAVIS, P. 2004. Divadelný slovník. Bratislava : Divadelný ústav, 2004. 542 s. ISBN 80-88987-24-5.