Živá farba Adolpha Appiu

portrét Adolpha Appiu, foto: en.wikipedia.org

Švajčiarsky umelec Adolphe Appia sa počas štúdia hudobného umenia oboznámil s tvorbou Richarda Wagnera. Práve to preňho predstavovalo kľúčový okamih, od ktorého sa odvíjala jeho umelecká tvorba. Wagnerovi sa podarilo premietnuť poetickosť a hudobnosť do vnútorného sveta postáv. Práve kombinácia hudobnej formy a dramatickej sily Appiovi nesmierne imponovala. Inšpirovaný tvorbou tohto operného velikána sa rozhodol vytvoriť nový spôsob inscenovania, ktorého súčasťou neboli maľované dekorácie, herectvo vychádzajúce zo psychologického realizmu Stanislavského či minimalistická práca so svetlom. Vďaka odstráneniu maľovaných dekorácií, sviečkových a plynových svetiel a zavedeniu svietenia zhora vznikol nový spôsob scénickej interpretácie.

O Appiovom uvažovaní získame podrobnejšie a nesmierne cenné poznatky aj vďaka publikácii Adolphe Appia: Dielo živého umenia, ktorá vyšla v Ústave divadelnej a filmovej vedy SAV v preklade Martina Brtka. Kniha je z hľadiska koncepcie rozdelená do troch častí. Prvá časť prináša sedem štúdií o divadelnom umení z pera tohto významného divadelného reformátora. Nasledujú skice k vybraným inscenáciám s autorovými poznámkami. Publikáciu uzatvára doslov francúzskeho historika a znalca Appiovho diela, Denisa Bableta.

Appia na začiatku spochybňuje definíciu, že divadelné umenie predstavuje syntézu všetkých druhov umení. Vychádza z faktu, že dramatické umenie predstavuje nesmierne zložitú formu. Nesúhlasí s tým, že by malo byť harmonickým spojením všetkých umení. Adolphe Appia považuje ľudí, ktorí sa prikláňajú k tomuto názoru, za tých, ktorí nerozumejú jednotlivým druhom umení. Zisťuje, že je nemožné spájať všetky umenia do jedného harmonického celku, nakoľko každé z nich má svoje špecifiká a výnimočnosť.

Švajčiarsky umelec rozdeľuje jednotlivé umenia do dvoch skupín. Prvú skupinu reprezentujú tzv. umenia priestoru (sochárstvo, maliarstvo, architektúra). Appia dospel k tomuto zisteniu na základe vlastného pozorovania, „keďže maliarstvo, sochárstvo a architektúra sú nepohyblivé a nemajú časový rozmer“ (2020, s. 19). To však nemožno povedať o druhej skupine. Text a hudbu zaraďuje k tzv. umeniam času.

Z vyššie spomenutých druhov umení považuje Appia architektúru za najobdarovanejšiu z krásnych umení. Podľa neho vytvára, definuje a aj vyhraňuje priestory určené na existenciu a taktiež aj na pohyb živého tela. Pohyblivosť podľa Appiu predstavuje „vodiaci a zmierovací princíp, ktorý zladí spojenie rozličných umeleckých foriem a pomôže im konvergovať do určitého bodu, do dramatického umenia“ (2020, s. 15). Divadelný reformátor venuje pozornosť aj umeniu slova. Čitateľa oboznamuje s tým, že „reč síce plynie v čase, ale nemá schopnosť vytvoriť v normálnom čase nový, iba jej vlastný čas“ (Appia, 2020, s. 22).

Zamýšľa sa aj nad hudbou, ktorú považuje za výtvor duše, pripisuje jej hlbokú emocionálnu hodnotu. V tejto súvislosti uvádza citát významného nemeckého dramatika Friedricha Schillera: „Keď hudba dosiahne svoju najvznešenejšiu silu, stáva sa tvarom v priestore“ (2020, s. 24). Švajčiarskeho divadelného reformátora zaujala práve časť „tvar v priestore“, v dôsledku čoho uvažuje nad tým, čo Schillera primälo k takémuto výroku: bola to návšteva gréckej Akropoly? Autor si následne predstavuje, ako sa bosý Schiller prechádza po jednotlivých stupienkoch.

Podľa Appiu je živé trvanie „umením vyjadriť simultánne v čase a v priestore základnú myšlienku. Dosiahne sa to tým, že postupný rad živých foriem ľudského tela a rad hudobných trvaní sa uvedie do vzájomnej súdržnosti“ (Appia, 2020, s. 28). Autor apeluje na to, že hudba nemôže dať telu nič živé, a preto sa telo zrieka svojho života v prospech hudby. Práve tento druh umenia preňho predstavuje stotožnenie sa s vnútorným životom človeka. Appia prináša cenný poznatok: „Ak sa telo dobrovoľne prispôsobí požiadavkám hudby, dostáva sa v umení do postavenia výrazového prostriedku“ (2020, s. 27). Práve vzťah medzi ľudským telom a hudobným trvaním podľa neho vytvorí vzájomnú súdržnosť. Pre švajčiarskeho umelca je nesmierne dôležité živé a plastické telo, pretože reprezentuje pohyb v priestore. Považuje ho za interpreta hudby. V tejto súvislosti rozlišuje dve roviny: rovinu určenú chôdzi (rýchlej či prerušovanej) a rovinu určenú na udržanie tela s výnimkou chôdze. Autor uvádza, že schodiská a naklonené roviny participujú na oboch typoch zmienených rovín. Tým nadväzuje na dve hlavné línie, a to vertikálnu (rovina, váha tela) a horizontálnu (postoj tela). V tomto kontexte uvádza príklad s bohato zariadenou miestnosťou – ak by sme sa v nej podľa neho pohybovali nahí, výsledný dojem by pôsobil obscénne a nemiestne. Ak by však „tá istá miestnosť ponúkla iba rovné a tvrdé povrchy, nahé telo tam prirodzene vynikne a jeho prítomnosť sa esteticky zhodnotí“ (Appia, 2020, s. 30). Práve tento princíp považuje za základnú podmienku existencie živého priestoru. 

Appia apeluje tiež na to, že priestor by mal klásť živému telu odpor, aby od neho získal svoj podiel na živote. Uvedomuje si, v čom spočíva jeho prínos – je to práve schopnosť pohyblivosti, pretože tak dokáže meniť priestor. Okrem toho uvádza, že „naše telo bude vždy dosť živé, aby nás priviedlo do práce, k radostiam (...), lebo nemôže byť knihou ani partitúrou“ (Appia, 2020, s. 49). V súvislosti s ľudským telom sa zaoberá aj estetickou premenou, ktorou musí ľudstvo prejsť, aby sa dokázalo naplno oddať živému umeniu. Podľa neho by sme sa mali začať pokladať za nástroj a dielo zároveň, pretože bez absencie tohto poznania nebudeme môcť vyvolať emócie nielen u seba, ale ani u tých, s ktorými chceme zdieľať živé umenie. Uvádza, že „byť umelcom znamená predovšetkým nehanbiť sa za svoje telo“ (Appia, 2020, s. 64). Podľa neho je nutné nanovo si uvedomiť svoje telo a prostredníctvom takéhoto poznania budeme môcť prisúdiť pojmu „telu“ absolútne nový rozmer.

Appia prisudzuje priestoru, v ktorom sa pohybuje živé a plastické telo, nesmierne dôležité miesto. Podľa neho práve ľudské telo oplýva schopnosťou a zároveň výnimočnosťou vyjadriť priestor. Telo tvorí priestor, priestor tvorí telo. Podľa Appiu ide o vzťah založený na spolupráci: „Živé umenie predpokladá Spoluprácu. Živé umenie je spoločenské, je jednou z absolútnych podôb sociálneho umenia (...) živé umenie bude výsledkom disciplíny“ (2020, s. 56).

Nemenej dôležité miesto zastáva u Appia farba. Švajčiarsky divadelný reformátor uvádza, že je odvodená od svetla a tým pádom je od neho závislá dvomi spôsobmi. „Svetlo sa jej buď zmocní, aby ju, viac či menej pohyblivú, rozlialo po priestore“ (Appia, 2020, s. 34). V tomto prípade je farba súčasťou svetla. Druhý spôsob podľa Appiu predstavuje to, že svetlo rozjasní farebný povrch. Farba tak ostane zviazaná s predmetom a život získa prostredníctvom variácií svetla, ktoré ho zviditeľnia.

Appia sa zamýšľa aj nad rozdielmi medzi farbou v maľbe a farbou v javiskovom priestore: „Princíp nehybnosti dáva maľbe ráz zavŕšenej dokonalosti, ale živé umenie sa musí takejto dokonalosti vzdať a pre farbu je to veľká obeť“ (2020, s. 35). Appia prichádza s poznatkom, že scénické umenie musí takmer úplne obetovať maľbu, pretože inak by nemohlo vzniknúť nové usporiadanie prvkov. Apeluje na to, aby sme sa vzdali atraktívnosti maľby a obrovského množstva vecí, ktoré dokáže znázorniť, pretože to zväzuje našu interpretáciu. Podľa Appiu nesmie umelec ustúpiť, pretože ak by neobetoval pôvab maľby, naše duše by boli ochudobnené. Uvádza, že „dramatické umenie je umením v pravom slova zmysle iba vtedy, keď sa zriekne maľby“ (Appia, 2020, s. 37). Okrem toho prichádza s ďalším dôležitým poznatkom – podľa neho sa dekorácie musia zrodiť zo živého hercovho tela, a nie z fantázie, ktorou oplýva dramatik. Podľa Appiu je živá farba „negáciou maľovanej dekorácie“ (2020, s. 39). Ak sa farba zriekne svojej fiktívnej úlohy v maliarstve, tým podľa neho získava život v priestore a stane sa závislou od svetla a ďalších plastických foriem.

Appia uvádza, že autor by sa pri tvorbe námetu nemal radiť s režisérom, ale s plastickým a pohyblivým hercom. Aj z toho dôvodu by dramatik nemal vytvoriť dramatickú postavu, ktorá by bola závislá od priestoru. Podľa švajčiarskeho umelca je nutné „aktualizovať“ úlohu dramatika, pretože „živé umenie si vyžaduje od dramatika nový postoj, a ten postoj znamená zamerať obrazotvornosť len a výlučne na živú bytosť“ (Appia, 2020, s. 74).

Appia požaduje od dramatika veľkú mieru tvorivej slobody, pretože iba tak sa zároveň stane dramaturgom. Podľa neho by sme nemali oddeľovať dramaturga od režiséra, „lebo živé umenie sa musí zrodiť z ich vzájomného prieniku“ (Appia, 2020, s. 44). S tým súvisí aj určenie názvu diela. Ak svoje dielo pomenujeme, tak podľa tohto významného švajčiarskeho umelca mu tým pripíšeme ilustračnú hodnotu. Appia uvádza, že by sme si mali „nájsť vo vlastných myšlienkach námet a nedať mu hneď názov“ (2020, s. 47). Práve uvažovanie o názve, usporadúvanie myšlienok považuje za plnohodnotnú cestu k hodnotnému umeleckému dielu.

Nesmierne cenné a zároveň nadčasové sú jeho úvahy o zdieľaní emócií prostredníctvom umenia. Podľa neho by sme sa mali my, ľudia, naučiť spoločne prežívať umenie, zdieľať hlboké emócie, pretože takýmto spôsobom sa budeme môcť oslobodiť. Ako uvádza, tak „odteraz je naším jediným právom osvetľovať, a nie opúšťať. Ak chceme byť spolu šťastní, musíme najprv spoločne trpieť. Pretože taký je (...) základný princíp umenie, tobôž živého umenia“ (Appia, 2020, s. 75).

foto: veda.sav.sk