pondelok 28. novembra 2016

Martin Kusenda: ,,Človek sa nemôže vymedzovať."

foto: unsk.sk

Keď pred viac ako rokom nastúpil Martin Kusenda ako riaditeľ do Starého divadla Karola Spišáka v Nitre, proti jeho osobe sa zdvihla veľká vlna kritiky. Niektorí dokonca predpovedali divadlu bolestivý koniec. Tento mesiac však divadlo uviedlo dve premiéry, ktoré sa stretli s mimoriadnym diváckym úspechom. A to je len začiatok novej sezóny. Za rok sa toho zmenilo viac než dosť, no jedno je isté - Staré divadlo sa oblieklo do nových šiat, zhlboka sa nadýchlo a vykročilo už po 66-ty krát v ústrety svojim divákom.

Váš starý otec bol dlhé roky hercom v Divadle Andreja Bagara v Nitre. Ako ste ho vnímali na javisku?
Bol vo mne pocit hrdosti, ale musím povedať, že oveľa viac som v divadle vnímal moju starú mamu, pretože tá bola v nitrianskom bábkovom divadle viac ako 30 rokov inšpicientkou a do bábkového divadla som chodil oveľa častejšie. Tieto návštevy som prežíval intenzívne. Všetci moji starší kolegovia z nášho divadla ma poznajú od detstva. Môj starý otec mi bol vo viacerých veciach vzorom. Mal veľmi krásny a príjemný hlas a kultivovaný herecký prejav. Bol poctivým divadelným remeselníkom, a čo je najdôležitejšie pre mňa, bol dobrým a charakterným človekom. A ak sa hovorí, že divadlo charaktery láme, tak v jeho prípade sa to nestalo ani raz. 

V divadle ste začínali ako kulisár. Čo vás na tejto práci fascinovalo?
Mňa celkovo fascinuje každá práca, ktorú začnem robiť. A ak ju už začnem robiť, chcem ju robiť najlepšie, ako viem. Vyskúšal som viacero profesií - robil som napr. ošetrovateľa v domove dôchodcov či rôzne promo akcie, kde som so stojacou reklamou na sebe behal po meste. O hereckej kariére som vôbec neuvažoval. Práca kulisára v DAB bola po skončení základnej vojenskej služby z núdze cnosť. Tam však, prvým pribitým klincom do divadelných dosiek, som začal ,,pribíjať" aj seba samého k divadlu ako takému. Bez tejto skúsenosti by som sa hercom určite nestal. O riaditeľovi divadla ani nehovorím...

Čo všetko zahŕňa práca kulisára?
Je to predovšetkým fyzicky náročná práca. Od samotnej stavby scény až po jej rozoberanie zahŕňa veľa ďalších úloh spojených s javiskom a jeho zákulisím. A, samozrejme, vyžaduje sa tu nielen fyzická zdatnosť a remeselná zručnosť, ale aj istá osobná disciplína a ochota. Bohužiaľ, finančné ohodnotenie je veľmi nízke.

Váš brat Miloš je bábkoherec. Prejavovali ste sa už ako umelecké duše v útlom veku?
Nie. Ani jeden z nás nešiel cestou talentovaného dieťaťa, ktoré odmalička začne chodiť do základnej umeleckej školy a ktoré pokračuje na konzervatóriu. Môj brat začínal rovnako, ako aj ja - začal robiť kulisára v Divadle Andreja Bagara v Nitre. Tam k tomuto divadelnému svetu privoňal a v Anglicku ho rozvíjal. V Londýne vyštudoval herectvo a potom sa vrátil domov, aby ho následne prijali do tohto divadla.

Takže k divadlu ste sa dostali prirodzenou cestou...
Skôr by som povedal neprirodzenou. Nejakým spôsobom sme si k nemu s bratom našli cestu. V živote to funguje tak, že ak chcete, tak si tú cestu nájdete. Vždy som to takto vnímal. Netreba tlačiť na pílu. Treba však chcieť, a keď už šancu dostanete, urobiť všetko pre to, aby ste si to svoje ďalšie ,,bytie" v danom priestore aj obhájili.

Študovali ste aj na Vysokej škole múzických umení. Ako si spomínate na svoje vysokoškolské štúdium?
Sú to príjemné spomienky. Prvé dva roky som býval v Bratislave, ale zvyšok štúdia som do hlavného mesta dochádzal každý deň z Nitry. Na VŠMU som prišiel remeselne a technicky nepripravený. Hlavne s mojím hlasom som mal veľké problémy. Musel som na sebe veľmi pracovať, takže som vysokoškolské štúdium vnímal predovšetkým ako veľkú výzvu. Každý rok som chcel z VŠMU odísť, pretože som sa túžil stať policajtom. V predposlednom ročníku som dokonca povedal, že idem do cudzineckej légie. Pán Huba ma však zdržal a povedal mi, že ešte by som mohol chvíľku počkať. A tak som čakal, až som tam napokon zostal a urobil štátnice.

Čo nasledovalo po ukončení VŠMU?
Ako čerstvý absolvent som nastúpil do Divadla Jozefa Gregora-Tajovského vo Zvolene. Vyhral som konkurz na rolu Hamleta od Williama Shakespeara - pre mňa ako absolventa to bola vynikajúca skúsenosť. Okrem toho som účinkoval v Štátnej opere v Banskej Bystrici a v Slovenskom komornom divadle v Martine. Potom som zo zvolenského divadla odišiel a prišiel som sem - vtedy do Starého divadla v Nitre. Jedného dňa mi však prišla pozvánka od pána Milana Sládka na divadelný konkurz do Kolína nad Rýnom. Keď som sa dozvedel, že som ho vyhral, odišiel som z divadla. Do Nemecka som tak išiel napísať môj ďalší divadelný príbeh, tentokrát nonverbálny. Keď som sa zdokonalil v nemeckom jazyku, podarilo sa mi tam natočiť aj pár filmov. Dokonca som sám napísal divadelnú hru, ktorú som uviedol spolu s troma ďalšími kolegami.

Aké ste spozorovali rozdiely medzi slovenským a nemeckým divadelníctvom? Čím bola pre vás práca herca v Nemecku obohacujúca?
Rozdiel bol možno v prístupe k práci ako takej. Byť hercom na ,,voľnej nohe" napr. v Kolíne nad Rýnom nie je vôbec ľahké - hlavne, ak ste ešte k tomu cudzinec a nehovoríte ,,Hochdeutsch". Preto ste odhodlaný sa o každú šancu pobiť, a keď ju dostanete, nedovolíte si ani jeden prešľap, ani jedno zaváhanie. Naučí vás to byť v pravom slova zmysle profesionálom. Tam vám veľmi rýchlo dajú pocítiť, že nie ste jediný na svete, a že na vaše miesto je okamžite pripravených nastúpiť minimálne 20 ďalších. Nemecko bola pre mňa veľká škola tvrdej divadelnej práce a profesionality. Vďačím za to aj pánovi Milanovi Sládkovi.

Hrali ste aj v niekoľkých slovenských seriáloch.
Dlho som sa vyhýbal týmto skúsenostiam, pretože som sa považoval za divadelného herca a nechcel som hrať v seriáloch. Potom som však pochopil, aká je realita. Človek sa nemôže vymedzovať. Keď príde príležitosť, prečo ju nevyužiť a neukázať, čo vo vás je? Takýmto spôsobom som začal natáčať Panelák. Mihol som sa aj v Chlapi neplačú v úlohe módneho návrhára. Moja televízna kariéra rozhodne nie je taká zaujímavá a bohatá.

Mali ste však aj napriek tomu pocit, že ste pred kamerami mohli ukázať, čo sa vo vás skrýva?
Do istej miery áno. Na divadelných doskách sa však cítim istejšie, ako pred televíznou kamerou.

Keď ste sa pred viac ako rokom stali riaditeľom Starého divadla Karola Spišáka v Nitre, vyvolalo to veľa negatívnych ohlasov. V polovici minulej sezóny odišla polovica hereckého súboru na čele s dramaturgičkou. Ako to teraz, s odstupom času, vnímate?
Ako hovorí Hamlet: ,,Veci vo svojej podstate nie sú dobré, ani zlé. Dobrými alebo zlými ich robí až naše myslenie." Keď mám tú situáciu vyhodnotiť s odstupom času, tak si myslím, že nič lepšie sa za tých okolností divadlu nemohlo stať. Dobre sa stalo to, čo sa stalo. Toto divadlo potrebovalo nový nádych a nové impulzy. A tie aj prišli. Máme nové kolegyne a kolegov prakticky na všetkých pozíciách. Umelecký súbor je kompletný, divadlo má aj novú dramaturgičku. Ľudia pracujú a pozerajú sa dopredu. Sezóna je v plnom prúde. Medziľudské vzťahy v divadle veľmi pozorne vnímam. Vzťah divadla k jeho divákom je pre mňa ešte podstatnejší. Myslím si, že to naše posledné dve premiéry len potvrdzujú.

Prečo ste sa rozhodli práve Mojím Malým princom otvoril divadelnú sezónu 2016/2017?
My sme sa predovšetkým rozhodli otvoriť novú divadelnú sezónu inscenáciou režírovanou Jirkom Jelínkom. Ponúkli sme mu viacero titulov. Malý princ ho z nich oslovil najviac. A výsledok? Príďte sa pozrieť a presvedčte sa sami.

Martin Kusenda (vpravo) s režisérom Jiřím Jelínkom (vľavo), foto: SDKSVNR
Miloš Kusenda, foto: SDKSVNR
Môj Malý princ, foto: SDKSVNR


Hop, foto: SDKSVNR

1 komentár: