Divadlo očami Mirky: Káčatko, do ktorého sa zamilujete!

sobota 28. apríla 2018

Káčatko, do ktorého sa zamilujete!

foto: Milo Fabian

Malá morská panna, Palculienka, Snehová kráľovná či Dievčatko so zápalkami sú rozprávky, ktoré preslávili dánskeho autora Hansa Christiana Andersena na celom svete. Do svojho repertoáru zaradilo jednu z Andersenových rozprávok, Škaredé káčatko, aj Bábkové divadlo Žilina. ,,Žilinské káčatko“ hosťovalo v sobotu, 28. apríla 2018, v Bratislavskom bábkovom divadle, čo bola pre mňa skvelá príležitosť zoznámiť sa so žilinským súborom.

Autor scenára a režisér Šimon Spišák ma už v inscenácii Anna Franková (Nové divadlo Nitra) príjemne prekvapil svojimi režijnými nápadmi (napr. vešiaky zastupujúce obyvateľov úkrytu, poukázanie na dospievanie Petra prostredníctvom kostýmu medveďa, vnútorný svet Anny vyjadrený prostredníctvom krabice a pod.). Absolvent Katedry alternativního a loutkového divadla DAMU v Prahe ponúka v žilinskej inscenácii, ktorá vznikla na motívy rozprávky o Škaredom káčatku, opäť originálne mizanscény, ktoré nepobavia len detského, ale aj dospelého diváka (napr. kačací tanec, tanec mačky a kuraťa, liahnutie vajíčok a pod.). Mimoriadne vydarené sú taktiež scény, odohrávajúce sa v prostredí hľadiska – herci stvárňujúci káčatká sa rozutekajú na všetky strany, čím poukazujú na neposednosť práve vyliahnutých mláďat. Atmosféru chaosu umocňuje matka-kačka, ktorá svoje káčatká nedokáže dolapiť. Práve v mizanscénach odohrávajúcich sa v hľadisku som cítila najvýraznejší vklad režiséra – detského diváka zapájal nenúteným, prirodzeným spôsobom. Detskí diváci sa s radosťou zapojili do fúkania, s cieľom rozmraziť káčatko, a naťahovali ruky pri letiacom balóniku.

Hlavným motívom inscenácie je poukázanie na výnimočnosť jednotlivca. Matej Valašík v úlohe Škaredého káčatka vybočuje z davu nielen svojím kostýmom (biele sako s vyšívanými zlatými aplikáciami, obtiahnutými hnedými legínami, štíhlou postavou), ale aj spôsobom uvažovania (zo všetkého najviac túži po plávaní pod vodnou hladinou). Okrem toho, celý čas musí bojovať s posmeškami, urážkami a šikanou zo strany zvierat (ďobanie). Z režijno-dramaturgickej koncepcie jasne vyplýva, že režisérovi ide o to, aby si každý z nás uvedomil, že je iný, výnimočný. Práve inakosť by nemala byť dôvodom k zníženému sebavedomiu či návalom smútku. O smútku nemôže byť v tejto inscenácii ani reči, na čo poukazuje tiež scéna, kostýmy a bábky, ktoré vytvoril Karel Czech. Na čiernom javisku sa vyníma keramická biela labuť – na základe tejto rekvizity sa môžeme dovtípiť, že metóda kontrastu bude jedným z pilierov inscenácie. Svedčia o tom aj kostýmy – je tu prítomná istá hyperbolickosť výtvarného prejavu (napr. herec stvárňujúci kura má na sebe nadrozmernú nočnú košeľu a čiapku na hlave, herec v úlohe moriaka zabáva publikum červenou látkou obmotanou okolo hlavy). Keď si uvedomíme, že jedinou dominantou scény je biela keramická labuť, takéto výtvarné riešenie v kostýmovej realizácii má svoje opodstatnenie. Spišák tak vytvára priestor pre rozlet fantázie. Stačí spomenúť to, že herci majú do polky tiel oblečené biele kostýmy okrúhleho tvaru, prostredníctvom ktorých stvárňujú vajíčka. Neodmysliteľnou súčasťou výtvarnej stránky Škaredého káčatka sú aj vypchaté zadky hercov a herečky, keďže zastupujú svet zvierat.

Škaredé káčatko v naštudovaní žilinského bábkového divadla nepriťahuje pozornosť len sviežimi režijnými nápadmi, ale aj hereckou prácou. Predstaviteľ Škaredého káčatka, Matej Valašík, kreuje svoju postavu prostredníctvom doširoka otvorených očí a krehkosťou v pohyboch. Uveriteľným spôsobom zobrazuje vyplašené káčatko, ktoré nedokáže zapadnúť kvôli svojmu vzhľadu. V baletných vložkách prejavuje Valašík pohybový talent, ktorým umocňuje túžbu káčatka plávať pod vodnou hladinou. Miroslava Čanecká sa divákom predstavuje v úlohe rozprávača a zároveň matky kačky. Ako rozprávač prejavuje istý odstup od príbehu, ktorý však vyvažuje ako starostlivá kačka. Behom po javisku a hľadisku sa snaží dolapiť svoje neposedné mláďatá, prichýliť ich pod svoje ochranné krídla a uchrániť Škaredé káčatko. V presvedčivom hereckom prejave nezaostávajú ani zvyšní dvaja herci – Jozef Abafi a Ján Demko. Stvárňujú niekoľko úloh – od neposlušných bratov káčatka, morku, kura, mačku či anjelské duo labutí. V jednotlivých zvieracích postavách pracujú predovšetkým s mimikou (zamračený pohľad, ladné pohyby, pradenie), ktorá vytvára komický efekt.

Občas som zabúdala na to, že som v divadle, a nechala som sa unášať rozprávkovými cestami, do ktorých ma herci unášali. Viem, že divadelná sezóna 2017/2018 ešte nie je vo finále, ale musím poznamenať, že zo všetkých videných inscenácií počas tohto roka u mňa jednoznačne vyhráva práve Škaredé káčatko v naštudovaní žilinského bábkového divadla. Kreatívne nápady, citlivá práca s divákom, humor prítomný nielen v hereckých prejavoch, ale aj vo výtvarnom riešení inscenácie...Jednou vetou povedané: Toto je káčatko, do ktorého sa okamžite zamilujete!