Sobota, osem hodín ráno. Poznáte ten pocit, keď vám zazvoní budík a vy si vyčítate, že ste išli spať až o polnoci? Ehm ehm...Asi u každého je prvých pár minút po prebudení kritických. Ten pocit sa však vytratí vo chvíli, keď si uvedomíte, že budík ste si nenastavili zbytočne, ale kvôli Múzeu bábkarských kultúr a hračiek na Modrom Kameni.
Dvojhodinová cesta autom spolu s rodičmi prebiehala v pokojnom tempe, no to sa však zmenilo krátko pred príchodom na Modrý Kameň. Okolie bolo zahalené do hmly, nikde ani živej nohy...Strašidelná atmosféra premiešaná s istou dávkou napätia. V duchu si hovorím: Celkom dobré prostredie pre bábky. A už keď som otvorila tému prostredia - samotné Múzeum bábkarských kultúr a hračiek na Modrom Kameni sa nachádza na hrade, s výhľadom na okolité mestečko a lesy. Keď sa človek prechádza po tráve a vidí pod sebou jemný opar hmly, z ktorého sa vykúkajú domčeky, bez problémov sa odovzdá do rúk magickej moci.
Apropo, bábky. Tých je v múzeu požehnane (vďakabohu). Marionety, javajky, indonézske bábky Wayang, ručne maľované kulisy, Gašparkovia, Princezné, Králi, Sedliaci...Nestíham tempo s ostatnými a permanentne vychádzam z každej expozície ako posledná. Chcem sa zoznámiť s každou bábkou, pozrieť sa jej do tváre, do očí, na nos, kostým...Keď sa ešte k tomu pripojí moja predstavivosť, je viac než jasné, že nemám šancu počúvať výklad sprievodkyne. Nevadí. Zatváram dvere do reálneho sveta a otváram komnaty, do ktorých vstupujú ručne vyrezávané marionety. Máme na seba čas. Nikam sa neponáhľame. Spočiatku je to krásne, páči sa mi to, no z rozjímania ma vyruší hlas sprievodkyne: ,,Môžeme ísť ďalej?" Ach...Nevadí po druhýkrát. Robím si fotky, aby som zdokumentovala chvíle, počas ktorých existujeme. Ja a oni. Alebo oni a ja. A priebežne sa dozvedám zaujímavosti:
1. niektoré z bábok sú odo mňa staršie,
2. marionety vyrábal môj menovec - J. Košťál (náhoda?!).
Samozrejme, z múzea neodchádzam naprázdno - keďže budem mať o týždeň meniny, rodičia mi dávajú darček - knihu od Juraja Hamara Hry ľudových bábkarov Anderlovcov z Radvane. Biela sobota tak v celom kontexte nadobúda pestré odtiene. A teraz nenarážam len na kostýmy mnohých bábok...Je to tá široká paleta farieb v duši, ktorú pociťujem vždy, keď idem do bábkového divadla, keď počúvam príspevky na bábkarskej konferencii, keď čítam knihy o bábkovom divadle...Z celého dňa mám radosť, ktorú mi nepokazil ani sústavne padajúci dážď. Keď v srdci cítite lásku, tak sa veľmi jednoducho stotožníte s textom Prečo od Deža Ursinyho, v ktorom spieva: ,,(...) netuším prečo ťa mám rada / Ani dážď sa nepýta, prečo z výšky na zem padá..."
 |
| bábky z Indonézie - Wayang |
 |
| nový prírastok do knižnice |
 |
| prostredie hradu je čarovné... |
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára