Divadlo očami Mirky: Na šampanské, na bankovky!

pondelok 9. apríla 2018

Na šampanské, na bankovky!

foto: Braňo Konečný

Lukáš Brutovský už počas štúdia divadelnej réžie na VŠMU v Bratislave prejavil záujem o inscenovanie ruskej klasiky (Smrť Tarelkina, Výnosné miesto, Letní hostia). Za inscenáciu Výnosné miesto bol dokonca v roku 2012 nominovaný na prestížne ocenenie DOSKY v kategóriách Najlepšia réžia sezóny a Objav sezóny. Brutovského záujem o ruskú klasiku neutíchol ani po skončení školy – jedným z príkladov je inscenácia Hráči, ktorú naštudoval s umeleckým súborom Slovenského komorného divadla v Martine v roku 2016.

Nikolaj Vasilievič Gogoľ v komédii Hráči opisuje príbeh deviatich mužov, ktorí v hotelovej izbe vášnivo diskutujú a hrajú karty. Ide o zobrazenie sveta plného cynizmu, hier a podvodov. Moc po peniazoch a materiálnych statkoch je stále aktuálnou otázkou aj v 21. storočí, čomu nasvedčuje aj samotná scénografia Jozefa Cillera. Javiskový priestor je vyčistený od prebytočných rekvizít, a umiestnením základného inventáru v hotelovej izbe (dva stolíky, stoličky, poháre, dvere) poukazuje Ciller na strohosť a formálnosť sveta hotelov. Dominujúcou farbou je sivá, ktorá v niektorých odtieňoch prechádza až do čiernej, čo v kontexte hry môžeme vnímať ako prvok, prostredníctvom ktorého sa poukazuje na negatívnu silu moci. Tomu nasvedčujú aj kostýmy Martina Kotúčka – hráči majú sivé saká s nohavicami v rovnakej farbe, biele a modré košele s kravatami, ktoré pripomínajú svet pôžičiek a bánk. Hudba (ostré tóny elektrickej gitary) je prvkom umocňovania atmosféry - využíva sa po ukončení každého dejstva, pričom jej ostré tóny odkazujú na surovosť materiálneho sveta. V dôsledku príliš dlhých dialógov však zlyhával samotný temporytmus inscenácie – po dobre ,,rozohratom“ úvode akoby sa Hráči ,,zasekli“ na jednom mieste. Lukáš Brutovský urobil veľký skok v spôsobe budovania napätia. Tento menší nedostatok však inscenácii výraznejším spôsobom neublížil.

Brutovský chcel minimalistickou scénografiou upriamiť pozornosť na to, kam až dokáže priviesť človeka túžba po peniazoch. To viedlo k ďalšiemu logickému kroku, a to vysunutiu hereckej zložky do popredia. Herci stvárňujúci hráčov využívajú širokú škálu výrazových prostriedkov, aby dodali svojim postavám charakter. Napríklad Daniel Žulčák stvárňujúci Švochneva prežúva počas hrania kariet cigaretu, spieva ruské ľudové piesne a svoje dlhé nohy predvádza počas rozcvičky pred ďalším kolom kariet. Na jednej strane je Žulčákov Švochnev nebojácny, no v okamihu, keď naňho Glov mladší (Tomáš Mischura) vytasí zbraň, schová sa za iného hráča. Tomáš Mischura vytvára impulzívny typ postavy prostredníctvom zmien hlasových polôh (vreskot, šepkanie, šialený smiech) a práce s telom (splašené otočky, roztrasené kolená). Práve tieto dve postavy, Glov mladší a Švochnev, vyznievajú v kontexte celej inscenácie najkomickejšie. Mladá generácia hercov martinského divadla predvádza solídne herecké výkony, v ktorých badať vyváženú mieru dôvtipu, elegancie a cynizmu.

Režisérovi Lukášovi Brutovskému sa podarilo pretlmočiť posolstvo o inscenácii priamo k divákovi. Prostredníctvom svojej interpretácie Gogoľových Hráčov poukazuje na to, ako nás dokážu zaslepiť peniaze, a že sa kvôli stále väčšej a väčšej materiálnej túžbe skôr či neskôr chytíme do vlastnej pasce. Brutovského Hráči sú skvelou sondou ľudských charakterov, pre ktorých je podvod životnou náplňou. Táto inscenácia má tak v kontexte súčasnej spoločenskej situácie nezastupiteľné miesto.