nedeľa 29. apríla 2018

Ako sa vybrali vlasy na vandrovačku

foto: Werdza photography

Divadelné teleso PRAKTIKÁBEL, ktoré tvoria študenti 3. ročníka Katedry bábkarskej tvorby Divadelnej fakulty VŠMU v Bratislave - Matej Feldbauer, Róbert Švec a Šimon Peter Králik - nezaháľajú, a po troch mesiacoch od premiéry autorskej hry U Kata rozširujú svoj repertoár o ďalší zaujímavý titul. Na rozdiel od kata, kde účinkujú všetci členovia zoskupenia, tak v najnovšej škôlkohre Fantovlas vystupuje jeden z nich - Róbert Švec. Režisérom je ďalší člen telesa, Matej Feldbauer

Fantovlas má jednoduchý dej - hlavný predstaviteľ Franto (ktorý nevie povedať ,,r", preto sám seba nazýva Fantom) si jedného dňa musí ostrihať svoje dlhé vlasy kvôli tomu, že dostane vši. Ostrihané vlasy spláchne do záchoda, no netuší, že tým odštartuje ich nevšednú púť. Vlasy sa tak ocitajú v rôznych krajinách (napr. Taliansko) a stretávajú zaujímavých ľudí (rybár, ktorý plače kvôli pokazenej udici, maliar, ktorý sa trápi s hľadaním najlepšej perspektívy). Vlasy musia prekonať dlhú cestu a zažiť bizarné situácie, aby sa vrátili k svojmu majiteľovi Fantovi.

Čo je podstatou tzv. škôlkohier? Ako uvádza teatrologička Lenka Dzadíková, tak ,,ide o komorné, časom i priestorom neveľké inscenácie, ktoré je jednoduché priviesť do akejkoľvek škôlky a sú určené deťom už od dvoch rokov." S tým úzko súvisí aj výber priestoru, v ktorom sa Fantovlas hráva - Kulturák klub na Bazovej v Bratislave je síce rozlohou väčší, no variabilným posúvaním stoličiek a umiestnením hracieho priestoru do polovice miestnosti dokáže vytvoriť príjemnú komornú atmosféru. V súvislosti s priestorom nesmiem zabudnúť na malé, okrúhle svetielka na strope, ktoré pripomínajú hviezdnatú oblohu. Všetky tieto aspekty zohrávajú pri zoznamovaní detského diváka s predstavením dôležitú úlohu. Vzdialenosť herca a divákov prispieva k intimite a k zomknutosti, ktorá umocňuje divadelný zážitok. Divadelné teleso PRAKTIKÁBEL si uvedomuje, že treba vychovávať najmenších divákov a zvoliť pritom taký spôsob inscenovania, ktorý nebude prvoplánový. To sa realizuje v samotnej scénografii - na papierových taškách z Billy je z druhej strany namaľovaný dom, škola, tráva a slnečná obloha. Na jednej strane vidí dieťa známe prostredie, ktoré herec Róbert Švec obohacuje animovaním marionet (hlavný predstaviteľ Franta, dve uštipačné spolužiačky, Fantomas, učiteľka, maliar, rybár). V minimalistickej scénografii Fantovlasa sa naplno prejavuje kreatívna práca s objektom - hovoriace vlasy parochne, valček na maľovanie sa využíva aj ako vrtuľník, školský atlas predstavuje more, v ktorom plávajú vlasy. Mimoriadne sympatický je aj Švecov spôsob zapájania divákov do deja. Ak si s niečím nevie rady, zvraští čelo, začne sa sám seba pýtať, čo má urobiť, a v dôsledku toho sa mu podarí vystrúhať dostatočne zúfalý výraz na to, aby mu divák pomohol s riešením (napríklad na ktorú svetovú stranu majú plávať vlasy).

Škôlkohra Fantovlas ponúka Róbertovi Švecovi dostatočne veľký priestor na to, aby divákom predviedol rôzne polohy svojho hereckého prejavu. Ako rozprávač preukazuje istý odstup od rozprávaného príbehu, ktorý sa však mení vo chvíli, keď hrá a animuje postavy (maliar, rybár, Fanto, učiteľka, Fantomas atď.). Ako maliar sa neustále presúva a s pohľadom upreným do diaľky sa snaží nájsť čo najlepšiu perspektívu. Využíva aj taliansky prízvuk, prostredníctvom ktorého umocňuje komický efekt. Rovnako presvedčivý je aj v úlohe Rybára s pokazenou udicou - Švec vydáva zo seba plačlivé vzlyky a má pohľad upriamený do zeme. Naopak, prostredníctvom škrekľavého tónu poukazuje na nepríjemné spolužiačky Fantu, ktoré majú potrebu stále rýpať a vysmievať sa. Osobitú kapitolu jeho hereckého prejavu tvorí animácia parochne - Švec vyberá niekoľko prameňov, prostredníctvom ktorých poukazuje na to, že každý vlas je dôležitý. V dôsledku toho vznikajú medzi vlasmi rôzne roztržky, ktoré by bez hlasových dispozícií herca nevytvorili taký zábavný efekt. Róbert Švec je rovnako presvedčivý v úlohe vlasu, ako aj v úlohe bežného smrteľníka nakupujúceho v Bille. Vďaka jeho hravému uchopeniu postáv a predmetov nejedno divácke oko neostáva suché, ale mokré od sĺz.

Najnovší počin divadelného telesa PRAKTIKÁBEL by mal byť povinnou jazdou nielen najmenších detí, ale aj ich rodičov. Humor, ktorý sa v tejto škôlkohre využíva, je mimoriadne nákazlivý. Ak by som mala charakterizovať Fantovlasa jednou vetou, povedala by som: Niet nad vlasy, ktoré máme na hlave. (Alebo ktoré by sme chceli mať - tak ako napríklad Fantomas). Pri najbližšej návšteve kaderníctva si budem priať, aby aj moje vlasy odštartovali bizarnú púť Stredozemným morom. A ešte by som si priala, aby sa naučili telefonovať (tak ako som to videla v tejto škôlkohre). Fantovlas pobaví a diváka tak vtiahne do magického sveta hovoriacich vlasov, že ešte dlho po skončení predstavenia bude myslieť na telefonát medzi parochňou a rybárom...

foto: Werdza photography


foto: Werdza photography

foto: Werdza photography

foto: Werdza photography


foto: Werdza photography


foto: Werdza photography


foto: Werdza photography

sobota 28. apríla 2018

Káčatko, do ktorého sa zamilujete!


foto: Milo Fabian

Malá morská panna, Palculienka, Snehová kráľovná či Dievčatko so zápalkami sú rozprávky, ktoré preslávili dánskeho autora Hansa Christiana Andersena na celom svete. Do svojho repertoáru zaradilo jednu z Andersenových rozprávok, Škaredé káčatko, aj Bábkové divadlo Žilina. ,,Žilinské káčatko“ hosťovalo v sobotu, 28. apríla 2018, v Bratislavskom bábkovom divadle, čo bola pre mňa skvelá príležitosť zoznámiť sa so žilinským súborom.

Autor scenára a režisér Šimon Spišák ma už v inscenácii Anna Franková (Nové divadlo Nitra) príjemne prekvapil svojimi režijnými nápadmi (napr. vešiaky zastupujúce obyvateľov úkrytu, poukázanie na dospievanie Petra prostredníctvom kostýmu medveďa, vnútorný svet Anny vyjadrený prostredníctvom krabice a pod.). Absolvent Katedry alternativního a loutkového divadla DAMU v Prahe ponúka v žilinskej inscenácii, ktorá vznikla na motívy rozprávky o Škaredom káčatku, opäť originálne mizanscény, ktoré nepobavia len detského, ale aj dospelého diváka (napr. kačací tanec, tanec mačky a kuraťa, liahnutie vajíčok a pod.). Mimoriadne vydarené sú taktiež scény, odohrávajúce sa v prostredí hľadiska – herci stvárňujúci káčatká sa rozutekajú na všetky strany, čím poukazujú na neposednosť práve vyliahnutých mláďat. Atmosféru chaosu umocňuje matka-kačka, ktorá svoje káčatká nedokáže dolapiť. Práve v mizanscénach odohrávajúcich sa v hľadisku som cítila najvýraznejší vklad režiséra – detského diváka zapájal nenúteným, prirodzeným spôsobom. Detskí diváci sa s radosťou zapojili do fúkania, s cieľom rozmraziť káčatko, a naťahovali ruky pri letiacom balóniku.


Hlavným motívom inscenácie je poukázanie na výnimočnosť jednotlivca. Matej Valašík v úlohe Škaredého káčatka vybočuje z davu nielen svojím kostýmom (biele sako s vyšívanými zlatými aplikáciami, obtiahnutými hnedými legínami, štíhlou postavou), ale aj spôsobom uvažovania (zo všetkého najviac túži po plávaní pod vodnou hladinou). Okrem toho, celý čas musí bojovať s posmeškami, urážkami a šikanou zo strany zvierat (ďobanie). Z režijno-dramaturgickej koncepcie jasne vyplýva, že režisérovi ide o to, aby si každý z nás uvedomil, že je iný, výnimočný. Práve inakosť by nemala byť dôvodom k zníženému sebavedomiu či návalom smútku. O smútku nemôže byť v tejto inscenácii ani reči, na čo poukazuje tiež scéna, kostýmy a bábky, ktoré vytvoril Karel Czech. Na čiernom javisku sa vyníma keramická biela labuť – na základe tejto rekvizity sa môžeme dovtípiť, že metóda kontrastu bude jedným z pilierov inscenácie. Svedčia o tom aj kostýmy – je tu prítomná istá hyperbolickosť výtvarného prejavu (napr. herec stvárňujúci kura má na sebe nadrozmernú nočnú košeľu a čiapku na hlave, herec v úlohe moriaka zabáva publikum červenou látkou obmotanou okolo hlavy). Keď si uvedomíme, že jedinou dominantou scény je biela keramická labuť, takéto výtvarné riešenie v kostýmovej realizácii má svoje opodstatnenie. Spišák tak vytvára priestor pre rozlet fantázie. Stačí spomenúť to, že herci majú do polky tiel oblečené biele kostýmy okrúhleho tvaru, prostredníctvom ktorých stvárňujú vajíčka. Neodmysliteľnou súčasťou výtvarnej stránky Škaredého káčatka sú aj vypchaté zadky hercov a herečky, keďže zastupujú svet zvierat.

Škaredé káčatko v naštudovaní žilinského bábkového divadla nepriťahuje pozornosť len sviežimi režijnými nápadmi, ale aj hereckou prácou. Predstaviteľ Škaredého káčatka, Matej Valašík, kreuje svoju postavu prostredníctvom doširoka otvorených očí a krehkosťou v pohyboch. Uveriteľným spôsobom zobrazuje vyplašené káčatko, ktoré nedokáže zapadnúť kvôli svojmu vzhľadu. V baletných vložkách prejavuje Valašík pohybový talent, ktorým umocňuje túžbu káčatka plávať pod vodnou hladinou. Miroslava Čanecká sa divákom predstavuje v úlohe rozprávača a zároveň matky kačky. Ako rozprávač prejavuje istý odstup od príbehu, ktorý však vyvažuje ako starostlivá kačka. Behom po javisku a hľadisku sa snaží dolapiť svoje neposedné mláďatá, prichýliť ich pod svoje ochranné krídla a uchrániť Škaredé káčatko. V presvedčivom hereckom prejave nezaostávajú ani zvyšní dvaja herci – Jozef Abafi a Ján Demko. Stvárňujú niekoľko úloh – od neposlušných bratov káčatka, morku, kura, mačku či anjelské duo labutí. V jednotlivých zvieracích postavách pracujú predovšetkým s mimikou (zamračený pohľad, ladné pohyby, pradenie), ktorá vytvára komický efekt.

Občas som zabúdala na to, že som v divadle, a nechala som sa unášať rozprávkovými cestami, do ktorých ma herci unášali. Viem, že divadelná sezóna 2017/2018 ešte nie je vo finále, ale musím poznamenať, že zo všetkých videných inscenácií počas tohto roka u mňa jednoznačne vyhráva práve Škaredé káčatko v naštudovaní žilinského bábkového divadla. Kreatívne nápady, citlivá práca s divákom, humor prítomný nielen v hereckých prejavoch, ale aj vo výtvarnom riešení inscenácie...Jednou vetou povedané: Toto je káčatko, do ktorého sa okamžite zamilujete!


foto: Milo Fabian

foto: Milo Fabian

foto: Milo Fabian

foto: Milo Fabian

foto: Milo Fabian

piatok 27. apríla 2018

Mechanický pomaranč odštartuje novú divadelnú sezónu

kostýmový návrh Markéty Sládečkovej

Divadlo Andreja Bagara v Nitre žije v týchto dňoch pomarančom, a nie hocijakým. V budúcej divadelnej sezóne 2018/2019  uvedie inscenáciu na motívy kultového románu Mechanický pomaranč od Anthonyho Burgesa. Režisérom hry je Juraj Augustín, pre ktorého to bude prvá spolupráca s nitrianskym divadlom. Akú má predstavu o režijno-dramaturgickej koncepcii?

,,Svet, v ktorom sa dej inscenácie odohráva, je veľmi násilný. Máme na to dokonca vlastný termín: superbrutalizmus. Hra prináša brutálne scény, ale treba zdôrazniť, že budú realizované v divadelnom jazyku. Nevšedný je aj jazyk postáv, ktoré používajú výrazný slang tínedžerov. Scéna bude strohá - diváci budú sedieť z oboch strán, takže tam bude bezprostredný kontakt s hercami."

Autorom scénografie je architekt z Brna, Svatopluk Sládeček. Scéne budú dominovať dve kocky s rozmermi 2 x 2 metre. Jeho manželka, Markéta Sládečková, sa postará o kostýmovú zložku inscenácie. Vytvorí kostýmy inšpirované školskými uniformami, s výrazným líčením a parochňami. 

Režisér dúfa, že sa do tvorivého procesu zapoja aj samotní herci: ,,Mám jasnú predstavu o jednotlivých scénach a situáciách, ale verím, že ju budem môcť zahodiť do koša a získať riešenia priamo od hercov."

Premiéra hry Mechanický pomaranč je naplánovaná na 21. septembra 2018 v Štúdiu DAB v Nitre. Tvorivý tím bude spolupracovať s projektom DAB Ako na divadlo, ktoré realizuje Asociácia Divadelná Nitra spolu so študentmi Univerzity Konštatína Filozofa v Nitre. Čo môže ponúknuť táto spolupráca? ,,Účasť študentov na príprave inscenácie je pre nás inšpiráciou. Študenti nie sú pohltení celým procesom, v ktorom sme my ponorení už niekoľko mesiacov, takže ich pohľad môže byť pre nás zaujímavý," uviedol režisér Juraj Augustín. 

utorok 24. apríla 2018

Prechádzka so Svoradom a Benediktom

foto: Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre

Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre sa rozhodlo v rámci aktuálnej sezóny 2017/2018 pre uvedenie Legendy o svätom Svoradovi a Benediktovi. Táto významná literárna pamiatka z pera biskupa Maura kladie na inscenátorov nejednu výzvu – ako pútavo spracovať asketický život dvoch ľudí, ktorí sa vzdali osobného blaha v prospech ostatných?

Inscenácia vychádza z autorského textu režisérky Simony Nyitrayovej a dramaturgičky Petry Babulícovej. Snažili sa v ňom prepojiť minulosť s prítomnosťou, keďže inscenácia je určená pre dospievajúce publikum. Nájdeme tu odkazy na súčasnosť, ako napr. selfie turistov pred oltárom či odkaz na nákup potravín v Jednote. Aktualizačné vsuvky však u diváka nevyvolávajú smiech, ale skôr otáznik v očiach. Na náboženskú tematiku odkazuje samotná scéna inscenácie Legenda o Svoradovi a Benediktovi. Scénická výtvarníčka Ivana Gontková navrhla ako hlavný scénický prvok drevený oltár s niekoľkými vyrezávanými otvormi. Vrchnú časť využíva režisérka Simona Nyitrayová ako jaskyňu, v ktorej bývajú Svorad a neskôr aj Benedikt. Stredná, najväčšia časť oltára, slúži k umiestneniu makety vyrezávaného duba, v ktorej sa modlia svätci. Na bočných stranách oltára sú umiestnené reprodukcie sakrálnych obrazov, ktoré sa dajú otáčať. Stačí jeden pohyb a z ikony sa stáva priestor kostola, v ktorom sa modlí jeden z mníchov (v inscenácii zobrazený prostredníctvom maňušky). Rozdelenie scén v priestoroch dreveného oltára prispieva k dynamike, ktorá absentuje v textovej časti. Samotnému tempu nepomáhajú ani opakujúce sa obrazy (napríklad zjavujúca sa maska diabla s čiernou plachtou na tele jedného z bábkohercov) – ich viacnásobné používanie má na diváka opačný efekt, aký chcela režisérka pravdepodobne dosiahnuť.

V inscenácii sa hrá marionetami, maňuškami a muppetmi, ktoré vyrobila Ivana Gontková. Práve práca s bábkami je najsilnejšou stránkou inscenácie. Marionety sa využívajú v retrospektívnych výjavoch hlavného rozprávača príbehu, Svorada. Tento režisérkin nápad vnímam pozitívne, pretože pozornosť je kladená na prácu bábkohercov a bábkoherečiek. Vďaka ich precíznosti a zručnosti vidíme marionety svätého Svorada a Benedikta vykonávajúce manuálne činnosti – rúbanie dreva, vykopávanie hliny zo zeme a pod. Maňušky sa využívajú  v hornej časti dreveného oltáru, ktorá slúži ako jaskyňa pre Svorada a Benedikta. Kladne hodnotím aj to, že vďaka režisérke nadobúda postava Svorada viaceré podoby – od maňušky, drevenej marionety až po herca Lukáša Púchovského. Muppeti sú v inscenácii využívaní ako lupiči, ktorí zaútočia na Benedikta modliaceho sa v dube. Ich prítomnosť je v inscenácii podčiarknutá výraznou metalovou hudbou, ktorá odkazuje k chaotickej atmosfére. Samotné miešanie hudobných žánrov (metal, chorál, ľudový spev) síce podčiarkuje atmosféru kostola či lesného prostredia, no v konečnom dôsledku pôsobí zmätočným dojmom. 

Najnovšia inscenácia Legeda o Svoradovi a Benediktovi môže fungovať ako výchovný prostriedok k spoznaniu slovenských dejín spájaných s mestom, v ktorom sa nachádza Staré divadlo. Závisí však od konkrétneho žiaka, či siahne po literárnom texte, alebo sa rozhodne pre návštevu divadla. A oba spôsoby, ako spoznať Svorada a Benedikta, by mohli byť dobrým štartovacím mostíkom vo všeobecnej rozhľadenosti žiakov základných škôl.

foto: Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre

foto: Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre

foto: Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre

foto: Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre

foto: Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre

foto: Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre


Autorka: Simona Nyitrayová
Spolupráca na scenári a dramaturgia: Petra Babulícová
Hudba a pohybová spolupráca: Tomáš Sukup
Scéna, kostýmy a bábky: Ivana Gontková
Hrajú: Lukáš Púchovský, Rado Hudec, Oľga Schrameková, Martina Slobodová, Roman Valkovič
Premiéra: 20. apríla 2018

piatok 20. apríla 2018

Čo majú spoločné guľovačka, plávajúce rezne a vesmír?

foto: Národní divadlo Brno


Brno, to nie sú len skvelé jablká na Zelnom trhu a čarovné úzky uličky plné kaviarní, ale aj divadelné budovy. Brno, to je divadelné mesto, a preto by bolo hriechom nenavštíviť aspoň jedno predstavenie. (Alebo každý deň jedno, aby sa nepovedalo. Pokiaľ ste členom/členkou festivalovej redakcie medzinárodného študentského festivalu SETKÁNÍ/ENCOUNTER BRNO 2018 tak, ako napríklad ja, divadlo sa stane vašou prvou a zároveň poslednou myšlienkou dňa.) V rámci rozširovania umeleckých obzorov som dnes, v piatok doobeda, navštívila Redutu - jedno z hracích miest Národního divadla v Brne. Do tejto najstaršej divadelnej budovy v strednej Európe som si prišla pozrieť reprízu Pohádky o nevyřáděném dědečkovi.

Asi by málokomu napadlo, že jedným zo spoločných menovateľov názvu recenzie (guľovačka, plávajúce rezne, vesmír) by mohli byť dedkovia, ktorí spomínajú na zážitky z mladosti a na nesplnené sny. Knižnú predlohu Aleny Kastnerovej pod rovnomenným názvom upravil do dramatickej podoby Jiří Jelínek, ktorý sa podpísal aj pod samotnú réžiu. Práve Jiří Jelínek bol hlavným dôvodom, kvôli ktorému som  chcela vidieť túto inscenáciu. Slovenskému, hlavne nitrianskemu divákovi, bude meno tohto režiséra známe predovšetkým zo Starého divadla Karola Spišáka v Nitre - v sezóne 2016/2017 režíroval dva úspešné tituly - Môj malý princ a Hop. Okrem titulov, ktoré Jiří Jelínek vytvoril pre nitrianske bábkové divadlo, sa divák mohol detailnejšie zoznámiť s jeho poetikou aj prostredníctvom predstavenia Cirkus Unikum, s ktorým Divadlo Polárka hosťovalo v rámci minuloročného festivalu Stretnutie/Setkání/Spotkanie/Tálalkozás v Nitre.

Na základe videných predstavení vnímam poetiku Jiřího Jelínku ako hravú, veselú, farebnú, sršiacu nápadmi. Pre jeho réžie je typický aj doslovný humor, ktorý nadobúda v mizanscénach vtipný kontext - napríklad v Pohádke o nevyřáděném dědečkovi je to táto hláška: ,,Máš štěstí, že si na teba nezasedla učitelka z dějepisu. Tá má sto kilo." Takéto a podobné výroky fungujú na detského diváka, keďže práve doslovnosť má na nich najväčší účinok. Okrem doslovnosti sa však režisérovi Jelínkovi darí rozvíjať tiež detskú predstavivosť. V Pohádke sa na scéne objavujú rôznofarebné, zlepené igelitové tašky, ktoré v inscenácii predstavujú nielen smetisko, ale aj oceán, či telo bábky, ktorá má hlavu vytvorenú zo stlačených plastových fliaš. Iný príklad - jeden z hercov je prikrytý bielou perinou, leží na zemi, pričom má nohy vyložené na skrinke. Vytvára tak strmý svah pokrytý snehom, na ktorom sa hore-dole sánkujú bábky.

Raz sa pozeráme na sánkovačku, potom sa stávame pozorovateľmi smetiska, aby sme o pár minút zmenou osvetlenia (modrá) plávali v oceáne. Rýchlo sa striedajúce režijné nápady pritom nepôsobia chaotickým dojmom - vďaka nim sa darí udržať divácku pozornosť, dokonca samotné deti aktívne participujú na rozprávke, čo sa najvýraznejšie prejavuje v guľovačke medzi nimi a hercami (gule sú vytvorené z papiera). Neodmysliteľnou súčasťou réžií Jiřího Jelínku sú tiež piesňové vložky. V Pohádke o nevyřáděném dědečkovi dotvárajú atmosféru a zároveň búrajú mýty o dedkoch, ktorí by mali viesť monotónny život na dedine. Na druhej strane režisér výberom tejto inscenácie poukazuje tiež na to, že dedkovia mali v mladosti tiež svoje sny a túžby - jeden sa túžil stať astronautom, ďalší úspešným boxerom...A je tu aj dedko, ktorý chcel v minulosti zachrániť kaprov.

Ak ste si niekedy mysleli, že rezne nemôžu plniť funkciu gitár, ste na omyle. Stačí vstúpiť do sveta Jiřího Jelínku a nechať sa viesť čarovnými chodníčkami, v ktorom aj kocúr môže byť kráľom smetiska. Jiří Jelínek vytvára svet, v ktorom môže byť každý tým, čím chce byť. A čo je rovnako dôležité - poukazuje aj na detskú vnímavosť. Pod všetkou tou farebnosťou, hudobnosťou a hravosťou sa skrýva vzácne posolstvo: Buďme samy sebou bez ohľadu na to, čo si o nás myslí naše okolie.  Jiří Jelínek je pre mňa osobne jeden z výnimočných režisérov, ktorí v každej inscenácii prichádza s novými režijnými nápadmi a čo je ešte vzácnejšie, vždy dokáže prekvapiť.

P.S.: A teraz úprimne - koľkí z vás ste chceli zachrániť vianočných kaprov?

foto: Národní divadlo Brno

foto: Národní divadlo Brno

foto: Národní divadlo Brno

štvrtok 19. apríla 2018

Simona Vachálková: ,,Divadelný kostým je ako druhá koža"

foto: SND


Študovali ste scénografiu na VŠMU v ateliéri pána profesora Milana Čorbu a Jozefa Cillera. Ako s odstupom času vnímate študentské obdobie? Čo cenné ste sa naučili od svojich pedagógov?
Študentské obdobie na VŠMU bolo pre mňa jedno z najkrajších období života - zvlášť počas štúdia na Katedre scénografie a kostýmového výtvarníctva pod vedením takých úžasných osobností, akými boli profesor Milan Čorba a profesor Jozef Ciller. Vnímala som ich ako ,,renesančných“ ľudí, ktorí vo mne zanechali obrovský rešpekt nielen k nim, ale aj k remeslu, ktoré ovládali. Naučila som sa rešpektovať túto prácu, ktorá si vyžaduje veľa vedomostí a presností, a ktorá aj napriek pomyselnej ,,slobode“ vyžaduje lásku a pokoru. Vždy budú mojimi vzormi!

Pamätáte si na váš prvý kostýmový návrh?
Kreslila som odmalička – boli to, samozrejme, rôzni princovia a rôzne princezné. Dodnes ich mám odložené. Neskôr sme na Strednej umeleckopriemyselnej škole v Bratislave, odbor textil, robili pod taktovkou profesora K. Pichlera návrhy odevov. Až na VŠMU sme navrhovali kostýmové návrhy k školským predstaveniam. Mojou prvou kostýmovou realizáciou boli návrhy do mojej diplomovej práce k hre Ivona – princezná burgundská v divadelnom štúdiu.

Na čo ako kostýmová výtvarníčka kladiete najväčší dôraz?
V prvom rade sa snažím klásť dôraz na perfektnú komunikáciu s režisérom, ktorému prezentujem svoje kostýmové návrhy. Chcem, aby to, čo po spoločnej dohode vytvorím a nakreslím, reflektovalo režijný zámer, charakter postavy, a rovnako aj herca, ktorý bude nosiť kostým. Okrem toho chcem, aby návrh svojím estetizmom konvenoval aj divákovi.

Do akej miery je pre vás dôležitá kontrastnosť vo farbách?
Tento moment závisí od toho, aký zvolím koncept pri navrhovaní daných kostýmov. Niekedy koncept zámerne postavím na výraznom farebnom kontraste, napríklad čierna a biela, alebo naopak – pracujem len s čistou monochrónnou farebnosťou. Kombinujem napríklad púdrové odtiene farieb. Všetko závisí od celkovej koncepcie – aj spolu so scénografiou. Kontrast farieb vytvára napätie, dáva veci do protikladov. Naopak, monochrónnosť farieb určitým spôsobom vzťahy na scéne dokáže upokojiť.

Prednášky z Kostýmovej tvorby od profesora Milana Čorbu sú jednou z mojich najobľúbenejších kníh. Vy ste to asi vnímali intenzívnejšie, keďže vás pán Čorba učil. V čom je podľa vás publikácia jedinečná?
Kostýmová tvorba profesora Čorbu je jedinečným a prínosným druhom literatúry nielen pre výtvarníka-scénografa, ale aj pre študentov výtvarných škôl, ako aj pre laického čitateľa. Publikácia nabáda k uvažovaniu ohľadom odievania, čerpá z dejinných súvislostí, nabáda k analytickému uvažovaniu o odeve a neskôr aj o divadelnom kostýme.

Ktoré faktory považujete pri tvorbe divadelného kostýmu za najdôležitejšie?
Kostým, ktorý navrhnem, by mal spĺňať tie atribúty, ktoré som uviedla vyššie. Potrpím si na to, aby kostým, ktorý navrhnem, vyzeral rovnako aj na hercovom tele. Je pre mňa dôležité, aby si herec osvojil mnou navrhnutý kostým a aby preňho nebolo utrpením nosiť ho na scéne.

Stalo sa vám už niekedy, že herec, ktorý si obliekol vami navrhnutý kostým, dostal inšpiráciu pri svojej tvorbe? Do akej miery formuje kostým hereckú tvorbu?
Je pre mňa veľkou cťou, keď sa herec cíti v mojom kostýme spokojne a keď po kostýmovej skúške ,,zapne“ svoj charakter divadelnej postavy. Kostým vo veľkej miere ovplyvňuje herecký prejav.

Čím je podľa vás divadelný kostým výnimočný?
Pre mňa je divadelný kostým výnimočný tým, že ako ,,druhá koža“ dotvára pre herca atmosféru, ktorú následne oživí slovom, gestom, tancom, úsmevom. To je to čaro okamihu, ktoré zažívame len v divadle.

Javiskové svetlo dokáže vytvoriť náladu, umocniť atmosféru. S ktorými farbami sa najlepšie pracuje v súčinnosti so svetelnou technikou?
Svetlo je úžasný fenomén v divadle, ktorý vytvára atmosféru danej scény. Svetlo akcentuje, podčiarkuje, zjemňuje, provokuje...Svetlo považujem za jeden z najdôležitejších momentov v celom divadelnom predstavení. Farby svetla majú iné fyzikálne vlastnosti ako tie z farebnej škály, takže ich vlastnosti vytvárajú čarovné okamihy.

Ktoré farby obľubujete? Či už v pracovnom, alebo v súkromnom živote?
Mám rada skoro všetky farby. Inšpirujú ma, veľmi rada sa nimi obklopujem, rada s nimi experimentujem, kombinujem ich, niektoré zvýrazňujem, iné potláčam...V osobnom živote ich často vnímam podľa momentálnej nálady, životnej situácie, alebo či je vonku dážď, alebo slnko. Milujem čiernu, bielu, niekedy červenú, v interiéri žltú, tyrkysovú.

Existujú zaužívané pravidlá pre kombinovanie farieb? Ktoré farby sa vzájomne dopĺňajú a ktoré, naopak, nie?
Pravidlá kombinácie farieb existujú – sú to presné pravidlá v hierarchii farebného spektra. Sú konkrétne farby, ktoré vo farebnom spektre stoja oproti sebe, ako farby kontrastné/komplementárne: čierna-biela, červená-zelená, fialová-žltá, modrá-oranžová. Ich zmiešaním vzniká šedá a pridaním bielej farby vznikajú ich svetlé odtiene. Naopak, zmiešaním čiernej ich tmavšie odtiene...Takto sa miešajú farby v textilnom priemysle. Samozrejme, takéto miešanie farieb je odlišné, napríklad, od miešania farieb pri svietení. Pri tvorbe pracuje výtvarník buď so škálou základných farieb a ich odtieňov, alebo naopak – pracuje len s čistými odtieňmi týchto farieb, ktoré navzájom kombinuje.

Ako vnímate gýč? Myslíte si, že z hľadiska scénografie môže byť inšpiratívny nielen pre tvorcov, ale aj pre divákov?
Vo výtvarnom umení boli zaužívané umelecké ,,kánony“ počas historických období, ktorými sa charakterizovala krása, ideál, harmónia. Ak sa časom z týchto pravidiel porušilo či narušilo, bolo to považované za niečo ,,iné“, neprístupné, neestetické, často aj neslušné – tak vznikol gýč, ktorý nekonvenoval danému estetizmu. Myslím si, že gýč je tiež otázkou subjektívneho vkusu, vnímania estetiky či krásna. Ja osobne dávam slobodu aj gýču, ktorý možno presne pomenúva danú situáciu – prípadne ju paroduje a dáva tým priestor na zamyslenie.

Môže byť podľa vás krása objektívna, alebo je to vždy vec subjektivity?
Myslím si, že pohľad na krásu je vždy veľmi subjektívny. Na tému krásy boli, sú a budú vedené vždy nevyčerpateľné diskusie.

Máte obľúbenú epochu v dejinách krásy, ktorá vás inšpiruje? (staroveké Grécko, stredovek, impresionizmus, art deco...)
Milujem históriu – rada sa vzdelávam. Patrí to k výbave kostýmového výtvarníka. Mám rada presahy histórie, jej súvislosti, to, čím je inšpiratívna...Fascinuje ma obdobie renesancie, secesie, ale obdivujem aj súčasnosť.

Umberto Eco vyslovil v Dejinách krásy zaujímavú otázku, na ktorú stále hľadám odpoveď. Do akej miery krásne zobrazenie škaredosti nerobí zo škaredosti niečo úchvatné? Čo si o tom myslíte?
Krása je tiež relatívny pojem, každý z nás má na krásu iný pohľad, a to je na tom úžasné. Máme rôznu optiku na krásu, ale aj na škaredosť. Kde sú ich hranice?


baletná rozprávka Z rozprávky do rozprávky, SND, foto: Peter Brenkus

baletná rozprávka Z rozprávky do rozprávky, SND, foto: Peter Brenkus

Spievajúci dom, SND, foto: Ctibor Bachratý

opera Výlety páně Broučkovy, Národní divadlo Praha, foto: Patrik Borecký


Podivný prípad so psom, DAB v Nitre, foto: Jakub Gulyás

Hamlet, Štátne divadlo Košice, foto: sdke.sk

Opona hore, Divadlo Aréna, foto: Peter Chvostek

Medzi nebom a zemou, Divadlo Aréna, foto: slavadaubnerova.com

nedeľa 15. apríla 2018

Shakespeare a česká avantgardná scénografia

pani Vlasta Koubská z pražskej DAMU

Jednou z výhod štúdia na VŠMU sú návštevy zahraničných odborníkov. V piatok, 6. apríla 2018, prišla profesorka z parížskej univerzity Florence Dupont a porozprávala o svojej publikácii Aristoteles alebo upír západného divadla. Autorka v nej prináša vlastný pohľad na skutočnosti o starogréckom divadle, pričom sú výsledky výskumu skutočne zaujímavé. Napríklad prišla k poznaniu, že Aristoteles vo svojej Poetike redukuje tragédiu iba na text, pričom ignoruje samotnú performanciu. Pani Dupont v tejto súvislosti hovorila o nešťastí západného divadla, keďže Aristoteles vnímal tragédiu bez najdôležitejších zložiek, a to textu a hudby. Prednáška tejto významnej francúzskej znalkyne antiky nepochybne priniesla nové podnety do myslí študentov Divadelnej fakulty VŠMU.

Týždeň po ,,upírovi Aristotelovi" prišla do Bratislavy pani Vlasta Koubská, ktorá pôsobí na Katedre scénografie DAMU v Prahe. Na úvod menšie info - vyštudovala dejiny výtvarného umenia na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe a trinásť rokov pracovala ako kurátorka scénografickej zbierky oddelenia Národného múzea v Prahe. Témou bratislavskej prednášky, ktorá sa uskutočnila vo štvrtok, 12. apríla 2018, bola Česká avantgardná scénografia v inscenáciách Williama Shakespeara. Prostredníctvom ukážok najvýznamnejších českých avantgardných scénografov (A. V. Hrska, V. Hofman, F. Muzika, F. Zelenka, A. Heythum, J. Sládek, F. Tröster) a pútavého výkladu priniesla do Bratislavy svieži závan českého umenia. Vďaka pestrej ponuke scénických a kostýmových návrhov sme nasýtili svoje duše, ktorým nestačí iba meno scénografa uvedeného v bulletine tej-ktorej inscenácie. (Teraz možno nehovorím za všetkých, ale pre mňa to bola vydarená scénografická oslava.) 

Pani Koubská priniesla kostýmové a scénické návrhy z rôznych inscenácií Shakespeara, ktoré sa realizovali na českých javiskách - napríklad Hamleta (Národní divadlo Praha), Búrku (Divadlo na Veveří Brno), Romea a Júliu (Moderní studio), Kupca benátskeho (Národní divadlo Praha) atď. V súvislosti s najčastejšie inscenovanou tragédiou Hamlet ma zaujali rôzne interpretácie scénografov. Tak napríklad V. Hofman pri scénografii Hamleta (Národní divadlo Praha) pracoval s asociáciou, ktorá mala tvoriť rozlet pre myšlienky diváka. Zaujalo ma, že scénograf pracoval aj s obrysmi tieňov, ktoré sa zjavovali v guľatých oknách. Čo ma pobavilo - mnohé kostýmové návrhy predstavovali svetre s motívmi jeleňov (dobre vieme, že Hamlet sa odohráva na hrade Elsinor, v chladnom Dánsku). Na druhej strane, scénograf F. Muzika po prvýkrát priniesol do scénografie objekty - bolo to niečo medzi drapériou a zhmotnenou skalou. Divák teda nevedel, či objekt predstavoval drapériu, alebo či išlo o Ducha Hamletovho otca, čo takisto mohlo podnietiť jeho predstavivosť. Nemenej zaujímavou rekvizitou boli zavesené korále, ktoré predstavovali dominantnosť kráľovnej Gertrudy. Iný aspekt do inscenačnej tradície Hamleta priniesol scénograf F. Tröster, ktorý vychádzal z idey prelomeného zadného prospektu. Týmto riešením sa mu podarilo otvoriť hornú časť scény, takže celý priestor pripomínal väčší špic. Scénické riešenie Tröstera asociovalo roklinu, ktorá odkazovala na to, že Hamlet žije na hrade, z ktorého niet úniku. 

Na záver ešte pár zaujímavých scénických riešení, ktoré ma na prednáške pani Koubskej zaujali - napríklad veľká hlava (Pompejova busta), prostredníctvom ktorej chcel scénograf F. Tröster poukázať na dominanciu človeka vládnúceho nad nami. O. Mrkvička pri realizácii Romea a Júlie (Moderní studio) vytvoril kostýmy z papierových vejárov (vejár ako symbol vyššej spoločnosti, ale zároveň aj ako detskej hry), no a aby som nezabudla - schodisko, ktoré vytvoril A. V. Hrska v inscenácii Antonius a Kleopatra (Městské divadlo na Vinohradech) bolo špecifické tým, že viedlo do nekonečného priestoru, tmy...Pre všetkých milovníkov scénografie, Shakespeara a výtvarného umenia bola prednáška pani Koubskej skutočne cenným a inšpiračným príspevkom. 





sobota 14. apríla 2018

Smutný svet nablýskaných salónov

foto: Collavino

Žena je nevyspytateľným živlom - dokáže šialene milovať a s rovnakou intenzitou nenávidieť. Ide si smelo za svojimi túžbami, nebojí sa prekážok. Za všetkým hľadaj ženu, alebo po francúzsky povedané Cherchez la femme, je mottom tohtoročnej divadelnej sezóny 2017/2018 v Divadle Andreja Bagara v Nitre. Pripomeňme si kľúčové hrdinky, ktoré ,,ožili" na nitrianskych doskách - odvážnu Violu, ktorá v mužskom prevleku rúca všetky mýty o ženách, ktoré by nesmeli hrať v divadle (Zaľúbený Shakespeare) a drogovo závislú herečku Emmu, hľadajúcu svoje vlastné ja v psychiatrickej liečebni (Ľudia, miesta a veci). Nitrianske divadlo prinieslo v piatok trinásteho poslednú premiéru tejto sezóny - dramatizáciu románu od významného francúzskeho spisovateľa Honoré de Balzaca Otec Goriot. Repertoár ženských hrdiniek tak  v Divadle Andreja Bagara v Nitre dopĺňajú dve dcéry otca Goriota, pre ktoré sú peniaze všetkým na svete. 

Dramatizácie románov sú jedným z poznávacích znamení režiséra Romana Poláka - spomeňme napríklad Nevestu hôľ od Františka Švantnera (SKD Martin, SND Bratislava), Bratov Karamazovovcov od F. M. Dostojevského (SND Bratislava) či Annu Kareninovú od L. N. Tolstého (SND Bratislava). K najnovšiemu ,,dramatizačnému" prírastku režiséra Poláka patrí Otec Goriot od Balzaca. Ten vo svojich dielach opisuje spoločenský život francúzskej spoločnosti, v ktorej sú peniaze na najvyššej priečke. Režisér Roman Polák sa rozhodol pre dobovú interpretáciu Otca Goriota, čo sa odzrkadlilo v scénickom a kostýmovom riešení inscenácie. Čierna je dominujúcou farbou na scéne, ozvláštnená niekoľkými rekvizitami, odkazujúcimi na svet honosných parížskych salónov - ležadlo v komnate, toaletný stolík so zrkadlom, či olejomaľba s výjavom kúpajúcej sa ženy v potoku - Musidora - od anglického maliara Williama Ettyho. Práve obraz považujem za najpôvabnejší scénografický prvok, keďže zmenami veľkostí v jednotlivých mizanscénach poukazuje na spoločenské rozdelenie postáv. Napríklad v mizanscéne odohrávajúcej sa v opere je veľkosť obrazu Musidory priamoúmerná s veľkosťou zlatých rámov, v ktorých prebiehajú dialógy medzi postavami. Scénograf Borák tak vytvára oživené obrazy, v ktorých sa vášeň mieša s bolesťou, túžba s nehou...

So svetom parížskych salónov korešpondujú aj kostýmy Petra Čaneckého - farby ako napríklad kráľovská modrá, fialová s dúhovými odtieňmi, broskyňová či žiarivo ružová poukazujú na svet parížskej smotánky. Kostýmy neboli len nositeľmi vizuálnych znakov, ale aj tých vnútorných. Honosné kostýmy predstaviteľov a predstaviteliek sveta parížskych salónov tvorili kontrast s beznádejou postáv, ich túžbou po láske a vášnivej túžbe ovládať iných. Peter Čanecký tak opäť potvrdil, že je majstrom svojho remesla, keďže sa mu podarilo prepojiť funkčnosť kostýmu s charakterom postavy. Ivan B. Vojtek v postave Otca Goriota stvárňuje obetavého otca, pre ktorého sú jeho dve dcéry zmyslom života. Vojtek kreuje svoju postavu hlavne nielen po vonkajšej, ale po vnútornej stránke - postupné uvedomenie si toho, že ho dcéry neprídu navštíviť ani na smrteľnej posteli, umocňuje jeho zlý zdravotný stav. Vojtek je nesmierne pôsobivý hlavne v mizascénach, v ktorých prejavuje zaslepenosť voči dcéram - neuvedomenie si toho, že dcéry ho len finančne ,,žmýkajú", patrí, aspoň podľa mňa, k jedným z najsilnejších momentov. Goriotove dcéry stvárňujú nové členky nitrianskeho ansámblu - Anna Rakovská (Pani De Nucingen) a Andrea Sabová (Pani De Restaud). Obe herečky sú v postavách Goriotových dcér mimoriadne presvedčivé, a čo je veľkou výhodou - ich prejavy neskĺzajú do pátosu. Kvôli peniazom sú schopné pobiť sa a hrať pred otcom falošné zmierenie. Plnokrvný typ postavy vytvára Barbora Andrešičová v úlohe Pani De Beauséant. Pod hrdým držaním tela, zopätými rukami v lone a honosnými róbami sa skrýva žena, túžiaca po kúsku citu. Andrešičovej prerod od hrdej ženy k pokornej bytosti, ktorá si uvedomuje, že iba v samote dokáže nájsť zmierenie, patrí k veľmi silným momentom inscenácie. Celý súbor nitrianskeho divadla v tejto inscenácii opäť potvrdil svoje kvality. Niet preto žiadnych pochýb o tom, že v meste pod viničným vrchom máme silnú hereckú generáciu a preto bude zaujímavé sledovať jej ďalšie kreácie.

Napriek kvalitnému hereckému obsadeniu, výbornej scénickej a kostýmovej realizácii, však nad inscenáciou Otec Goriot v réžii Romana Poláka visí niekoľko otáznikov. Je dobové uchopenie inscenácie dostatočne silným lákadlom pre diváka? Otec Goriot je symbolom otcovskej obetavosti, ktorý je pre svoje dcéry schopný urobiť čokoľvek, a práve na to najviac dopláca. Ako rodič v dôsledku nedostatočne prísnej výchovy zlyháva...Paralela so súčasnosťou nie je náhodná, veď aj v dnešnej dobe sa stávame svedkami problematických vzťahov medzi rodičmi a ich deťmi. Otec Goriot by sa dal nepochybne inscenovať aj ako súčasná hra. Tvorcovia neposunuli román do súčasnosti, ale nechali ho zasadený vo Francúzsku 19. storočia, aby poukázali na parížsky svet plný prepychu, plesov a zlata. Stačí to?

foto: Collavino

foto: Collavino

foto: Collavino

foto: Collavino

foto: Collavino

foto: Collavino

foto: Collavino

foto: Collavino

foto: Collavino

foto: Collavino


Réžia: Roman Polák
Dramatizácia: Daniel Majling, Roman Polák
Dramaturgia: Lucia Mihálová
Scéna: Pavel Borák
Kostýmy: Peter Čanecký
Hudba: Vladislav Šarišský
Hrajú: Ivan B. Vojtek, Eva Pavlíková, Martin Šalacha, Roman Poláčik, Martin Nahálka, Lucia Viktória Kmeťová, Gabriela Dolná, Daniela Kuffelová, Marcel Ochránek, Martin Fratrič, Michaela Liptáková / Zuzana Guľvašová, Radoslav Konečný / Frederik Príslupský, Miloš Chrappa, Andrea Sabová, Anna Rakovská, Barbora Andrešičová, Lenka Barilíková, Juraj Ďuriš, Peter Oszlík, Branislav Matuščin, Marián Viskup, Karol Filo, Ján Kováčik