Čítame s Mirkou: Pravidlá správania v modernej spoločnosti (Jean-Luc Lagarce)

                                                             foto: Michel Quenneville

Monodrámu Pravidlá správania v modernej spoločnosti napísal Jean-Luc Lagarce v roku 1994. Prostredníctvom ironického spôsobu a kvetnatých viet, ktoré majú cyklický charakter, hovorí postava Dámy o pravidlách slušného správania, ktoré sprevádzajú človeka od narodenia až po smrť. Hra vznikla na prelome 19. a 20. storočia, čím francúzsky dramatik zároveň približuje dobu spoločenských pravidiel tohto obdobia. Dáma informuje a zároveň komentuje zoznam pravidiel, ktoré by mali ľudia dodržiavať. Nekonečný výpočet všetkého, čo by mali ľudia ovládať, v sebe nesie aj prvky absurdného humoru. Lagarce v tejto monodráme nenápadným spôsobom prepája vážnu úvahu o zmysle ľudskej existencie a toho, ako si tieto pravidlá prispôsobil človek. Monodrámu môžeme rozdeliť do niekoľkých častí, ktoré charakterizujú významné etapy v živote človeka, a to: narodenie, krstiny, mladosť spojená s výberom vhodného nápadníka, zásnubná hostina, svadba a pohreb.

Dáma v súvislosti so vstupom do života prináša niekoľko dôležitých informácií, v ktorých však nechýba čierny humor, ako napríklad: „Když se narodí živé dítě, je-li při životě, když je dítě živé, i to se občas stane, když se dítě narodí živé, musí být jeho narození oznámeno na radnici v místě, kde matka porodila“ (Lagarce, 2009, s. 138). Postava Dámy informuje o tom, že oznámenie o narodení dieťaťa  sa musí uskutočniť do troch dní od pôrodu, „potom je už příliš pozdě, pak lze obdržet rodný list jen za cenu značných problémů a značných výdajů, což není zanedbatelné“ (Lagarce, 2009, s. 138). K ďalším nezanedbateľným pravidlám podľa Lagarcea patrí povinnosť otca podať oznámenie o narodení dieťaťa, v prípade dvojičiek je dôležité uviesť poradie, aby sa mohlo určiť, ktoré z nich je staršie, no a ak by niekto našiel novorodenca len tak na ulici (Lagarce v tejto súvislosti spomína francúzskeho kňaza Vincenta de Paul, ktorý svoj život zasvätil pomoci chudobným), tak by ho mal okamžite prihlásiť na úrad. S tým je neodmysliteľne späté vybavenie francúzskeho štátneho občianstva, schopnosť podpísať sa, trvalý pobyt, a to všetko za účasti dvoch svedkov. Pokiaľ sú tieto formality vybavené, pristúpi sa k ďalšiemu kroku, a to k výberu krstných rodičov.

V tejto súvislosti postava Dámy prináša komentár, prostredníctvom ktorého poukazuje na isté riziká súvisiace s výberom týchto rodinných príslušníkov pre malé dieťa: „Kmotr a kmotra jsou a vždy byli náhradním otcem a matkou, přesně tím, a pokud jsou starší, a toho se můžeme v případě prarodičů obávat, lze si to představit, hrozí, že je dítě brzo ztratí, a že tedy ztratí i podporu, kterou mu měli poskytovat“ (Lagarce, 2009, s. 139). Podľa Dámy by bolo oveľa vhodnejšie vybrať dieťaťu mladšieho kmotra a kmotru, ktorí budú prekypovať životným elánom, pretože aj vďaka tomu „zdvojnásobíme budoucí dárky, a tím, že prarodiče odsunume na okraj, se vyhneme i nepříjemným zármutkum“ (Lagarce, 2009, s. 139). Dáma okrem toho poukazuje na fakt, že práve bezdetní bohatí ľudia sú ideálnymi kandidátmi k náhrade mŕtvych rodičov, a práve na nich by sa mal človek obrátiť. Čo urobiť v prípade, ak sa niekto nechce stať krstným rodičom? Aj na to má Dáma riešenie, zaváňajúce ironickým podtónom: „(...) mohli byste, můžete odpovědět, že, a to je velmi obratné, mohli byste například odpovědět, že v době obřadu musíte, budete muset, že musíte odjet na cestu, která bude k vaší lítosti, k vaší velké lítosti, trvat delší dobu“ (Lagarce, 2009, s. 139).

Dáma poukazuje na to, že je nesmierne dôležité, aby sa k sebe budúci krstní rodičia hodili, pretože je to „výborná metoda, jak efektivně reagovat na obtíže spjaté s životem“ (Lagarce, 2009, s. 139). Prvé meno vyberá kmotra, druhé kmotor a tretie matka, pričom všetky musia spadať do registra mien povolených zákonom, čím sa podľa Dámy eliminujú rozpaky. Ľuďom, ktorým chýba predstavivosť, odporúča Dáma prečítať si kalendár, čím vyplnia svoje prázdno v hlave. Dáma v súvislosti s výberom vhodného mena upozorňuje aj na riziká prameniace s ich významom, ako napr. že Jiří znamená oráč, Filip je ten, ktorý má rád kone, Bernard je lovec medveďov, alebo napríklad Tereza dokáže skrotiť divoké šelmy. Podľa Dámy je dôležité nezanedbať výber mena – v tejto súvislosti uvádza príklad s menom Móric, ktorý z etymologického hľadiska znamená „syn Maura“. Dáma neodporúča vybrať toto meno dieťaťu, ktorého matka navštevovala neobvykle často kurzy tanca, ktoré viedli ľudia rôznej farby pleti. Dáma prináša zoznam niekoľko mien svätých, „které budou ke cti vaším kompetencím a vzdělání“ (Lagarce, 2009, s. 140), ako napríklad Teodulf, Satyr, Metrofanes, Amátor, Kukufáš, Fabiola a pod. Pokiaľ je meno vybrané, pristúpi sa k ďalšej dôležitej časti, a to ku krstinám.

Podľa Dámy by sme mali vybrať majetného kmotra, ktorý pošle všetkým príbuzným krabičky s cukríkmi, pričom „výběrem motivu pro obal bonbónu může kmotr potvrdit svoji lásku k modernímu umění“ (Lagarce, 2009, s. 142). Obaja krstní rodičia by mali svojmu krstniatku venovať darček cennej hodnoty. Podľa Dámy spadajú do tejto kategórie nielen tanieriky s lyžičkou, ale aj hrkálka. V tejto časti monodrámy sa nachádza vyčerpávajúci opis krstín – od miesta, kde majú krstní rodičia stáť (kmotor by mal stáť na pravej strane a kmotra na ľavej strane), odpovedí na rôzne otázky od kňaza, pričom obaja musia predniesť Krédo a Otčenáš po francúzsky, až po zapálenú sviečku v ruke, ktorú musia po konci obradu vrátiť. Dáma si na margo tejto spoločenskej udalosti neodpúšťa ironickú poznámku, ktorá znie nasledovne: „Kmotr a kmotra se mohou během křtin nechat zastoupit. Je to mnohem jednodušší“ (Lagarce, 2009, s. 142). Oslavu krstín má na starosti otec, pričom príslušníci mužského pohlavia musia byť oblečení v smokingu. Práve krstní rodičia sa stávajú „hrdinami dňa“, ktorých počas veľkej večere, na ktorej sa namiesto zákuskov podávajú cukríky, posadíme na miesto hostiteľov. Finančný aspekt je zastúpený aj v tejto časti monodrámy. Ako uvádza Dáma: „Pokud je člověk bohatý, tak v tento radostný den nezapomene na chudé a opuštěné. Pošle nějaká dražé a výběr z pokrmu dětem do ústavu. Pokud je člověk chudý, tak neposílá nic, tak se to dělá, podle toho se pozná, kdo je chudý a kdo bohatý“ (Lagarce, 2009, s. 142). Lagarce uvádza, že od krstných rodičov sa očakáva záujem o dieťa počas všetkých dôležitých udalostí – od Nového roka po prvé sväté prijímanie, až k svadbe, maturite, dizertačnej práci a pod. Dieťa by ich malo pravidelne informovať o svojich úspechoch, aby dostalo výdatnú odmenu. Postupné dospievanie, ktoré Lagarce naznačí, predstavuje odrazový mostík k ďalšej životnej etape, a to k nadviazaniu milostného pomeru. Pokiaľ sme v súvislosti s krstinami spomenuli vyčerpávajúci zoznam pravidiel, tak v tomto prípade je toho ešte viac.

Mladý muž nemôže požiadať ženu o ruku, nemôže ísť hneď k veci. Musí sa najprv porozprávať s rodičmi, prípadne so svojimi krstnými rodičmi alebo so starším priateľom. Osoba, ktorej sa mládenec zveril, by sa mala spojiť s rodinou mladej slečny kvôli zorganizovaniu stretnutia medzi oboma ľuďmi. Na základe toho sa podniknú ďalšie kroky. Dáma poukazuje na to, že do úvahy sa musia brať aj také faktory, ako napríklad presné informácie týkajúce sa majetku, sociálneho postavenia, rodokmeňa a dedičstva oboch zainteresovaných rodín. V súvislosti s touto časťou monodrámy nás pobaví nasledovná informácia: „Ťěžko si lze představit, aspoň doufám, že by mladá dívka přišla na sama na večeři s mužem, který se s ní chce oženiť“ (Lagarce, 2009, s. 143). Dohodnuté stretnutie by sa malo odohrať buď na plese, alebo v divadle.

Dáma ďalej informuje, že pokiaľ slečne nevyhovuje nápadník, „ponese svůj úděl statečně a hlavně bez výčitek. Odejde do války, přihlásí se do cizinecké légie, ožení se se svou nejošklivější, nejhrbatější a nejchudší sestřenicí. Zachová klid, to chci říct“ (Lagarce, 2009, s. 144). Pokiaľ neočarilo mladé dievča, „nic se jí neřekne, zůstane jako neviňátko“ (Lagarce, 2009, s. 144). Dáma dáva veľký dôraz na to, že príčina neúspechu nesmie byť za žiadnych okolností odhalená, všetko musí byť zahalené tajomným oparom. Pokiaľ prejavuje dievča sympatie k mladíkovi, ten má právo prostredníctvom svojho otca, staršieho priateľa či krstného otca poslať oficiálnu žiadosť o sobáš.

Dáma hovorí: „Během první návštěvy, hned od první návštěvy, není třeba ztrácet čas a téma rozhovoru bude jasné, stanoví se zásnubní den“ (Lagarce, 2009, s. 144). S tým je opäť spojený dlhý zoznam formalít, okorenený Lagarceovým ironickým humorom: „(...) neboť zásnuby, sňatek, život obecně, jsou jedna dlouhá řada věcí k vyřízení, na to se nesmí zapomenout, bylo by pitomé, kdyby se člověk nechal zavalit takovými druhořadými malichornostemi, jakými jsou pocity“ (Lagarce, 2009, s. 144). Autor kritizuje vtedajšiu spoločnosť, ktorá bola zošnurovaná pravidlami a emóciám nebol pripisovaný taký význam, ako napríklad správnemu postupu pri získavaní ruky dievčaťa. Neodmysliteľnou časťou zásnub sú pozvánky pre ľudí z rodinného kruhu, ďalej snúbencova kytica zviazaná z bielych kvetov pre budúcu manželku, prsteň, z ktorého bude nastávajúca náležite vzdychať, či jej šaty vo veselých farbách (odporúčanými farbami sú ružová, blankytne modrá, prípadne biela so stuhami vo farbe červienky). Dáma oboznamuje čitateľa aj s obdobím od zásnub po svadbu, ktoré charakterizuje každodenné nosenie kytíc z bielych kvetov. Osem až desať dní pred svadobným obradom dostáva snúbenica svadobný kôš, ktorý je plný saténových a zamatových šiat, čiernych a bielych krajok a ďalších vecí rodinného dedičstva, medzi ktorými sa môže objaviť aj kožuch z indického horského kuraťa Lofofora, ktorého krásne a bohaté perie predstavuje originálny doplnok oblečenia. Z uvedeného vyplýva, že muž, ktorý patrí k priemeru, sa neponúkne za budúceho manžela. Dôležitou súčasťou je podpis zmluvy, ktorý však „nemá nic z intimity zásnubních oslav. Nicméně obyčejné známé nezveme“ (Lagarce, 2009, s. 146). Podpísanie zmluvy predstavuje už len krôčik k samotnému svadobnému obradu v kostole.

Nevesta by mala žiariť rannou sviežosťou a jej šaty by mali podčiarkovať panenskosť. V zime sú vhodné saténové šaty s vlečkou, v lete hodvábne súkno z indického mušelínu. V súvislosti s výrazom nevesty Dáma poukazuje na to, že „není nutné, aby nevěsta nasadila výraz beránka ověnčeného květinami, který je veden k obetnímu stolu“ (Lagarce, 2009, s. 148). Počas svadobného obradu je nutné prepojiť členov rodiny alebo priateľov nevesty s členmi rodiny alebo s priateľmi ženícha. Premyslenosť sa stáva dôležitou súčasťou svadobného obradu. S ďalšími pravidlami sa môžeme stretnúť aj v súčasnom tisícročí: k oltáru odprevadí otec nevestu a nádejní manželia si kľaknú pred kňaza, ktorý má náležitý predslov. Dáma mladým snúbencom odporúča, aby si doma nacvičili kľaknutie s držaním sa za ruky „pod kapkami svěcené vody (...) Člověk má svatbu jednou za život a vše je jen otázkou vůle“ (Lagarce, 2009, s. 148). Dáma v tejto monodráme poukazuje aj na to, že „na svatební cestu se neodjíždí hned, jak se to dělávalo před pár lety. Lidé už nechtějí promarnit první hodiny společného života na železniční trati“ (Lagarce, 2009. s. 149). V súvislosti so svadobným obradom prináša Lagarce aj pravidlá správania vdovy, ktorá by chcela vstúpiť do nového manželského zväzku.

Vdova by si mala ponechať svoj prvý zásnubný prsteň z úctu k prvému manželstvu, a pokiaľ má deti, tak aj z úcty k otcovi svojich ratolestí. Dáma si však aj v tomto prípade neváha uťahovať zo spoločenských pravidiel: „Pokud je tedy vdaná dvakrát, bude nosit dva snubní prsteny, a tak dál, tolik snubních prstenu, kolikrát se...Tak!“ (Lagarce, 2009, s. 149). Čo sa týka farieb, vdova by sa mala vyhnúť šedej a tmavofialovej, pretože by pôsobila smutným dojmom, a v ružovom odtieni by zas pôsobila až príliš veselo. Podľa Dámy je najideálnejšie, ak cez hlavu prehodí „bílý nebo černý krajkový šál, mantilu, na kterou se připevní pár kvetů“ (Lagarce, 2009, s. 149). Pokiaľ sa bude chcieť vydávať slečna vyššieho veku, uskutoční sa rovnaký obrad ako v prípade svadby mladého dievčaťa. Časť venovanú svadbe uzatvára Lagarce oslavám spojených so striebornou svadbou, ktorá sa slávi po 25 rokoch manželstva, a so zlatou svadbou, ktorá sa oslavuje po 50 rokoch šťastného súžitia. Záverečnú časť monodrámy tvoria pravidlá týkajúce sa záverečnej fázy života– pohrebu.

Dáma upriamuje pozornosť na to, že nikto z nás sa nedokáže vyhnúť strate blízkeho človeka. V súvislosti s tým oboznamuje čitateľa s etiketou a zvyklosťami, ktoré určujú spôsob, ako dôstojne vyjadriť smútok (zatvorenie okien a dvier, stiahnutie žalúzií, zapálenie sviečok, pomalá chôdza živých členov rodiny, tichý hlas počas rozhovorov). Je dôležité navštíviť radnicu mesta alebo dediny a oznámiť úmrtie. Obec na základe toho pošle na adresu zosnulej osoby lekára, ktorý skonštatuje smrť a určí druh choroby, ktorá ju spôsobila. Keď je úmrtie overené a uznané, nasleduje návšteva kostola a pohrebného úradu, ktorý vybavuje dôstojnú bohoslužbu, sprievod a pohreb. Vdova by mala nosiť smútok dva roky a mala by sa vyhýbať výrazným farbám. V druhej polovici smútočného obdobia je možné navštíviť vážne prednášky, výstavy, dokonca chodiť na návštevy, no a dva mesiace pred koncom smútenia môžeme usporiadať čaj o piatej, či spievať si vo vani. Koniec monodrámy odkazuje na cyklickosť života, kedy je smrť spájaná s novým narodením, krstinami a ďalšími dôležitými míľnikmi v životoch ľudí.

BIBLIOGRAFIA:

LAGARCE, Jean-Luc. Pravidla slušného chování v moderní společnosti. Přel. Kateřina Neveu. In: Svět a divadlo. č. 2/ 2009, s. 138 – 152.