foto: theater-basel.ch
Ahojte,
v dnešnom článku by som sa s vami chcela podeliť o analýzu divadelnej inscenácie Troch sestier. V poslednom, bakalárskom semestri sme mali predmet Analýza divadelnej inscenácie u Mgr. art. Nory Nagyovej, PhD., so zameraním na scénu a kostýmy, takže každý z nás si mohol vybrať ľubovoľné záznamy inscenácií a analyzovať ich. Nakoľko nebolo možné navštíviť divadlá kvôli situácii súvisiacej s Covid-19, museli sme pristúpiť k takémuto riešeniu. Ja som počas surfovania na internete natrafila na zaujímavú interpretáciu Troch sestier zo švajčiarskeho divadla v Baseli, a práve po jej vzhliadnutí som sa rozhodla pre analýzu, ktorú si máte možnosť práve teraz prečítať.
Vďaka
výraznej reintepretácií klasických divadelných textov je Simon Stone považovaný
za jedného z najzaujímavejších režisérov medzinárodného divadla. Pre tohto švajčiarskeho
autora a interného režiséra Bazilejského divadla predstavuje dramatický
text Tri sestry od Antona Pavloviča
Čechova východiskový bod v tvorbe inscenácie. Autor úpravy presunul dej
z predrevolučného obdobia cárskeho Ruska do súčasnej, globalizovanej
spoločnosti. Svoju režijno-dramaturgickú koncepciu vysvetľuje týmito slovami: „Nie
je to tak, že by sa v hrách Antona Pavloviča Čechova nič nedialo. Ľudia sedia,
čakajú a dúfajú – ak nerozprávajú, vymýšľajú príbehy a pripravujú sa
na odchod z pódia, ktorý, dúfajme, predstavuje ich reálny svet. Náš
moderný svet sa stal dokonalým odrazom Čechovovho vynálezu. Ilúziu toho, že sme
súčasťou väčšieho celku, ktorý sa odohráva inde, nás spája – sme svedkami
a komentátormi, ale nie skutočnými účastníkmi. Preto vymýšľame hry,
sociálne siete, virtuálnu realitu, zatiaľ, čo čakáme na svoj výstup reálnom
živote, v skutočnej udalosti, v ktorej môžeme byť konečne stredobodom
pozornosti. Je to však možné? A ak by sme sa konečne mali dostať do
Moskvy, bude to stále existovať?“ (https://www.theater-basel.ch/Spielplan/Drei-Schwestern/o9f8mm8h/Pv4Ya/)
Pôvodný
text, na ktorom sa podieľal režisér spolu s hercami, je výrazne
aktualizovaný. Z notoricky známeho výroku: „Do Moskvy! Do Moskvy!“
vznikajú nové životné plány. Irina, najmladšia z troch sestier, prichádza
ako študentka humanitných vied, ktorá by chcela pomáhať utečencom a píše esej O súčasnej vlne utečencov vo vzťahu k azylu v posthomérskej gréckej
mytológii. Chystá sa odcestovať do Berlína. Jej brat Andrej by chcel pracovať
ako IT programátor v Sillicon Valley, Máša hľadá pre seba a svojho milenca
Veršenina byt v Brooklyne. Najstaršia sestra Oľga ostáva kvôli tajnému
lesbickému postoju na okraji spoločnosti rovnako ako aj Irina, ktorá je
v neperspektívnom vzťahu s nemilosrdným Nikolajom (v pôvodnom texte
barón Tuzenbach). Aktualizácia sa odráža aj v jazyku postáv, spomeňme
v tejto súvislosti napríklad doktora, ktorý sa sťažuje: „Všetci sme podvodníci.
Život je sračka.“ Všetky postavy sa zdržujú v prázdninovom dome,
rozprávajú sa o problémoch každodenného života – vzniká tak kombinácia
nádejí, snov, osamelosti, zúfalstva. Každodenný život je tu zachytený vo svojej
čírej podstate. Stoneove Tri sestry
hovoria súčasným jazykom, riešia problémy každodenného života, a preto výsledný
dojem pôsobí nesmierne sugestívne aj vďaka výtvarnej zložke inscenácie.
Lizzie
Clachan navrhla jednoposchodovú rekreačnú vilu s mnohými dverami, kde
trávia čas tri sestry spolu s bratom a priateľmi. Architektonické
riešenie príbytku je rozvrhnuté do dvoch častí. Na prízemí sa nachádza kuchyňa
s obývačkou, na poschodí sú umiestnené dve spálne s kúpeľňou. Poschodie
s prízemím spája malé schodisko. Čo sa týka zariadenia, jednotlivé
miestnosti vieme rozoznať na základe scénických rekvizít – napr. pre kuchyňu je
príznačný stôl so stoličkami, toastovač položený na kuchynskej linke, nákupné
tašky na zemi a pod. Obývačke dominuje klavír s dvoma kreslami,
pričom na stole je rozložená spoločenská hra. Vďaka takto navrhnutému
scénickému riešeniu vznikajú paralelné akcie (napríklad rozhovor medzi Andrejom
a Mášou pred vilou, v kuchyni debatuje Irina spolu s Natašou,
v obývačke hrá Andrej na klavíri a pod.). Vzniká tak efekt reality
show – diváci sledujú dianie na javisku spoza priehľadných okien a vďaka
točni môžu meniť perspektívu nazerania na konkrétny objekt (napr. obývačka
zboku, spredu a pod.). Priestor pred vilou predstavuje exteriér rekreačnej
vily a je vyčistený od akýchkoľvek rekvizít, čím vzniká priestor
nekonečnosti, taký príznačný pre prostredie prírody.
V tejto
súvislosti chceme upriamiť pozornosť na ruského dramatika Antona Pavloviča
Čechova, konkrétne na jeho slová týkajúce sa javiskového priestoru: „Scéna si
žádá jistý stupeň umělosti...žádnou čtvrtou stěnu nemáte. Kromě toho, scéna je
umění, scéna odráží kvintesenci života a není zapotřebí dodávat na ni něco
nadbytečného“ (citát uvedený v publikácii Pohled do propasti. Eseje
o scénografii od A. Aronsona, 2007, s. 133). Ak uvedený citát
aplikujeme na scénické riešenie Lizzie Clachan v švajčiarskej inscenácii Troch
sestier, uvedomíme si, že vytvorenie rekreačnej vily s priehľadnými
oknami je v súzvuku s dramatikovou myšlienkou o odraze života.
Ba čo viac, javisková výtvarníčka spolu s režisérom tento koncept
zdôrazňujú paralelnými akciami, pričom priznávajú princíp divadelnosti. Diváci
v hľadisku sa stávajú svedkami každodenného života troch sestier
a ich priateľov, majú možnosť sa ich ,,dotknúť" a akceptovať tým princíp divadla v divadle. S tým korešpondujú
slová Arnolda Aronsona, ktorý vo svojej publikácii Pohled do propasti. Eseje
o scénografii v súvislosti s čechovovskou scénografiou
uvádza, že „scéna je virtuální mapa vedoucích k psýše, a postava se
ztotožňuje s dekorací tak intenzivně, že kdybychom scénu odebrali, postava
by přestala existovat“ (2007, s. 133). Ak by sme rodinu Prozorovovcov „vytrhli“
z rekreačnej vily, režijno-dramaturgická koncepcia by sa rozpadla
a javiskové postavy by ostali v prázdnom priestore, ktorý by
nepodporil ich vnútorné motivácie, pretože práve v živote troch sestier,
ich každodennom prežívaní, tkvie spomínaná esencia života, každodennosť, vyrovnávanie
sa s problémami, prežívanie radosti, smútku a pod. Preto v tejto
inscenácii vidíme Oľgu, ako krája veľkú uhorku, preto sledujeme Andrejove
spomalené pohyby, ktoré súvisia s jeho voľnomyšlienkárskym životným
štýlom, spoločnú chvíľu Máše a Veršenina pri cigaretke, prípravy súvisiace
s grilovaním, Irinu a Nikolaja hrajúcich videohru a pod. Každodennosť
je tu zdôraznená na maximum, zároveň tým režisér dáva divákovi slobodu – záleží
od jeho subjektívnej vôle, na ktorú časť z rekreačnej vily upriami svoju
pozornosť. Každá časť z interiéru a exteriéru predstavuje samostatný
príbeh, divák sleduje viacero javiskových akcií, ktoré sa mu v konečnom
dôsledku spájajú do koncízneho tvaru.
Scénická
výtvarníčka spolu s režisérom poukazujú na zhoršujúcu sa finančnú situáciu
rodiny Prozorovovcov prostredníctvom postupného vyprázdňovania rekreačnej vily.
Vzniká tak kontrast medzi prvou polovicou inscenácie, charakteristickou
hojnosťou, a druhou, ktorej dominuje prázdny priestor. Herci ho vypĺňajú
vnútorným prežívaním, režijno-dramaturgická koncepcia zdôrazňuje bolesť
a trápenie javiskových postáv.
Samotná
aktualizácia pôvodného textu a posunutie do súčasnosti sa odráža aj
v civilných kostýmoch, ktoré
navrhla Mel Page. V pôvodnom dramatickom texte je Natašine
absentujúce estetické cítenie vyjadrené prostredníctvom zeleného opasku.
Kostýmová výtvarníčka akceptuje toto riešenie, pričom ho posilňuje farbou
bordových šiat, ružovou kabelkou a náušnicami rovnakej farby. Okrem toho,
krátka dĺžka Natašiných šiat zvýrazňuje nevhodnosť strihu v súvislosti
s jej vekom, pôsobí ako prerastená, infantilná bábika. V druhej polovici
inscenácie sa mení aj Natašin kostým – šaty vo výraznej fuksiovej farbe. Prevaha
ružovej v kostýmovom riešení zdôrazňuje Natašinu túžbu po mladosti,
zároveň prostredníctvom nej kostýmová výtvarníčka akcentuje hravosť
a koketnosť.
Mášin
neuspokojivý manželský život a túžbu po vášni realizuje Mel Page
prostredníctvom čiernej farby. Kostýmovému riešeniu prvej polovice inscenácie
dominuje čierne tričko spolu s džínsami v rovnakom odtieni. Neskôr
pred nás predstupuje v kabáte a šále rovnakej farby, no
a v poslednej tretine inscenácie ju vidíme v čiernych šatách so
zlatistými aplikáciami. Mel Page prostredníctvom takto zvoleného kostýmového
riešenia zvýrazňuje Mášinu dvojpólovosť: na jednej strane poukazuje na
inteligenciu, prestíž, no zároveň v nej badáme príchuť rebélie
a erotiky, predovšetkým v mizanscénach s Veršeninom.
Pre
najmladšiu z troch sestier, Irinu, zvolila kostýmová výtvarníčka svetlé
a jemné farby, ktoré odzrkadľujú jej nevinnosť, mladosť. Na začiatku ju
vidíme v svetlej vzorovanej tunike, čiernych legínach a modrých
teniskách. Ružové tričko s potlačou kvetín a šál v rovnakej
farbe, ktoré Mel Page zvolila v období zimy, zdôrazňujú Irinu romantickosť. Červený kabát v tomto kontexte pôsobí hravo
a dynamicky. Zmena nastáva v poslednej tretine inscenácie, kedy Mel
Page navrhla vyblednutú žltú blúzku a krátku čiernu sukňu. Kombináciou týchto
dvoch farieb podčiarkla Irininu úzkosť, ktorá pramení z jej neuspokojivého
vzťahu a práce.
Kostýmová
výtvarníčka Mel Page zvýraznila Oľgin stereotypný život prostredníctvom bielej
farby. Je to istý paradox, pretože táto farba primárne odkazuje na čistotu,
nevinnosť. Na druhej strane však vzbudzuje dôveru a bezpečie, a práve
tieto atribúty spĺňa najstaršia z troch sestier. V kombinácii so
sivými trojštvrťovými nohavicami zároveň kostýmová výtvarníčka poukazuje na jej
kultivovanosť. Na druhej strane však pôsobí Oľga v kombinácii sivobielej
farby nevýrazne, čo odkazuje k jej neuspokojivému súkromnému životu. Isté
oživenie u tejto javiskovej postavy nastáva v poslednej tretine
inscenácie, kedy kostýmová výtvarníčka navrhla sveter v mrkvovej farbe.
V kombinácii s bielou košeľou a sivými nohavicami pôsobí
elegantne a kultivovane. Je to však istý paradox, pretože oživujúci
mrkvový odtieň dominuje v tej časti inscenácie, kedy už niet miesta pre
optimizmus, nakoľko sa situácia v rodine zhoršuje, v dôsledku čoho sa
musia tri sestry vysťahovať z rekreačnej vily.
Pokus
režiséra Simona Stonea môžeme zhodnotiť ako odvážny. Surovosť hovorového jazyka
sa mieša s eleganciou postáv, hluk s tichom, v dôsledku čoho
vzniká autentický chaos života, podporený funkčným a mimoriadne estetickým
javiskovým a kostýmovým riešením.
Režisér: Simon Stone
Javisková výtvarníčka: Lizzie Clachan
Kostýmová výtvarníčka: Mel Page
Svetelný dizajnér: Cornelius Hunziker
Hudba: Stefan Gregory
Dramaturgička: Constanze Kargl
Hrajú: Barbara Horvath, Franziska Hackl, Liliane Amuat, Nicola Mastroberardino, Cathrin Stormer, Michael Wachter, Elias Eilinghoff, Simon Zagermann, Max Rothbart, Roland Koch, Florian von Manteuffel
Premiéra: 10. 12. 2016, Theater Basel, Švajčiarsko
foto: theater-basel.ch
foto: theater-basel.ch
foto: theater-basel.ch
foto: theater-basel.ch
foto: theater-basel.ch
foto: theater-basel.ch
foto: theater-basel.ch
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára