Divadlo očami Mirky: Analýza divadelnej inscenácie: Tri sestry (Theater Basel, Švajčiarsko)

foto: theater-basel.ch

Ahojte,

v dnešnom článku by som sa s vami chcela podeliť o analýzu divadelnej inscenácie Troch sestier. V poslednom, bakalárskom semestri sme mali predmet Analýza divadelnej inscenácie u Mgr. art. Nory Nagyovej, PhD., so zameraním na scénu a kostýmy, takže každý z nás si mohol vybrať ľubovoľné záznamy inscenácií a analyzovať ich. Nakoľko nebolo možné navštíviť divadlá kvôli situácii súvisiacej s Covid-19, museli sme pristúpiť k takémuto riešeniu. Ja som počas surfovania na internete natrafila na zaujímavú interpretáciu Troch sestier zo švajčiarskeho divadla v Baseli, a práve po jej vzhliadnutí som sa rozhodla pre analýzu, ktorú si máte možnosť práve teraz prečítať.

Vďaka výraznej reintepretácií klasických divadelných textov je Simon Stone považovaný za jedného z najzaujímavejších režisérov medzinárodného divadla. Pre tohto švajčiarskeho autora a interného režiséra Bazilejského divadla predstavuje dramatický text Tri sestry od Antona Pavloviča Čechova východiskový bod v tvorbe inscenácie. Autor úpravy presunul dej z predrevolučného obdobia cárskeho Ruska do súčasnej, globalizovanej spoločnosti. Svoju režijno-dramaturgickú koncepciu vysvetľuje týmito slovami: „Nie je to tak, že by sa v hrách Antona Pavloviča Čechova nič nedialo. Ľudia sedia, čakajú a dúfajú – ak nerozprávajú, vymýšľajú príbehy a pripravujú sa na odchod z pódia, ktorý, dúfajme, predstavuje ich reálny svet. Náš moderný svet sa stal dokonalým odrazom Čechovovho vynálezu. Ilúziu toho, že sme súčasťou väčšieho celku, ktorý sa odohráva inde, nás spája – sme svedkami a komentátormi, ale nie skutočnými účastníkmi. Preto vymýšľame hry, sociálne siete, virtuálnu realitu, zatiaľ, čo čakáme na svoj výstup reálnom živote, v skutočnej udalosti, v ktorej môžeme byť konečne stredobodom pozornosti. Je to však možné? A ak by sme sa konečne mali dostať do Moskvy, bude to stále existovať?“ (https://www.theater-basel.ch/Spielplan/Drei-Schwestern/o9f8mm8h/Pv4Ya/)

Pôvodný text, na ktorom sa podieľal režisér spolu s hercami, je výrazne aktualizovaný. Z notoricky známeho výroku: „Do Moskvy! Do Moskvy!“ vznikajú nové životné plány. Irina, najmladšia z troch sestier, prichádza ako študentka humanitných vied, ktorá by chcela pomáhať utečencom a píše esej O súčasnej vlne utečencov vo vzťahu k azylu v posthomérskej gréckej mytológii. Chystá sa odcestovať do Berlína. Jej brat Andrej by chcel pracovať ako IT programátor v Sillicon Valley, Máša hľadá pre seba a svojho milenca Veršenina byt v Brooklyne. Najstaršia sestra Oľga ostáva kvôli tajnému lesbickému postoju na okraji spoločnosti rovnako ako aj Irina, ktorá je v neperspektívnom vzťahu s nemilosrdným Nikolajom (v pôvodnom texte barón Tuzenbach). Aktualizácia sa odráža aj v jazyku postáv, spomeňme v tejto súvislosti napríklad doktora, ktorý sa sťažuje: „Všetci sme podvodníci. Život je sračka.“ Všetky postavy sa zdržujú v prázdninovom dome, rozprávajú sa o problémoch každodenného života – vzniká tak kombinácia nádejí, snov, osamelosti, zúfalstva. Každodenný život je tu zachytený vo svojej čírej podstate. Stoneove Tri sestry hovoria súčasným jazykom, riešia problémy každodenného života, a preto výsledný dojem pôsobí nesmierne sugestívne aj vďaka výtvarnej zložke inscenácie.

Lizzie Clachan navrhla jednoposchodovú rekreačnú vilu s mnohými dverami, kde trávia čas tri sestry spolu s bratom a priateľmi. Architektonické riešenie príbytku je rozvrhnuté do dvoch častí. Na prízemí sa nachádza kuchyňa s obývačkou, na poschodí sú umiestnené dve spálne s kúpeľňou. Poschodie s prízemím spája malé schodisko. Čo sa týka zariadenia, jednotlivé miestnosti vieme rozoznať na základe scénických rekvizít – napr. pre kuchyňu je príznačný stôl so stoličkami, toastovač položený na kuchynskej linke, nákupné tašky na zemi a pod. Obývačke dominuje klavír s dvoma kreslami, pričom na stole je rozložená spoločenská hra. Vďaka takto navrhnutému scénickému riešeniu vznikajú paralelné akcie (napríklad rozhovor medzi Andrejom a Mášou pred vilou, v kuchyni debatuje Irina spolu s Natašou, v obývačke hrá Andrej na klavíri a pod.). Vzniká tak efekt reality show – diváci sledujú dianie na javisku spoza priehľadných okien a vďaka točni môžu meniť perspektívu nazerania na konkrétny objekt (napr. obývačka zboku, spredu a pod.). Priestor pred vilou predstavuje exteriér rekreačnej vily a je vyčistený od akýchkoľvek rekvizít, čím vzniká priestor nekonečnosti, taký príznačný pre prostredie prírody.

V tejto súvislosti chceme upriamiť pozornosť na ruského dramatika Antona Pavloviča Čechova, konkrétne na jeho slová týkajúce sa javiskového priestoru: „Scéna si žádá jistý stupeň umělosti...žádnou čtvrtou stěnu nemáte. Kromě toho, scéna je umění, scéna odráží kvintesenci života a není zapotřebí dodávat na ni něco nadbytečného“ (citát uvedený v publikácii Pohled do propasti. Eseje o scénografii od A. Aronsona, 2007, s. 133). Ak uvedený citát aplikujeme na scénické riešenie Lizzie Clachan v švajčiarskej inscenácii Troch sestier, uvedomíme si, že vytvorenie rekreačnej vily s priehľadnými oknami je v súzvuku s dramatikovou myšlienkou o odraze života. Ba čo viac, javisková výtvarníčka spolu s režisérom tento koncept zdôrazňujú paralelnými akciami, pričom priznávajú princíp divadelnosti. Diváci v hľadisku sa stávajú svedkami každodenného života troch sestier a ich priateľov, majú možnosť sa ich ,,dotknúť" a akceptovať tým princíp divadla v divadle. S tým korešpondujú slová Arnolda Aronsona, ktorý vo svojej publikácii Pohled do propasti. Eseje o scénografii v súvislosti s čechovovskou scénografiou uvádza, že „scéna je virtuální mapa vedoucích k psýše, a postava se ztotožňuje s dekorací tak intenzivně, že kdybychom scénu odebrali, postava by přestala existovat“ (2007, s. 133). Ak by sme rodinu Prozorovovcov „vytrhli“ z rekreačnej vily, režijno-dramaturgická koncepcia by sa rozpadla a javiskové postavy by ostali v prázdnom priestore, ktorý by nepodporil ich vnútorné motivácie, pretože práve v živote troch sestier, ich každodennom prežívaní, tkvie spomínaná esencia života, každodennosť, vyrovnávanie sa s problémami, prežívanie radosti, smútku a pod. Preto v tejto inscenácii vidíme Oľgu, ako krája veľkú uhorku, preto sledujeme Andrejove spomalené pohyby, ktoré súvisia s jeho voľnomyšlienkárskym životným štýlom, spoločnú chvíľu Máše a Veršenina pri cigaretke, prípravy súvisiace s grilovaním, Irinu a Nikolaja hrajúcich videohru a pod. Každodennosť je tu zdôraznená na maximum, zároveň tým režisér dáva divákovi slobodu – záleží od jeho subjektívnej vôle, na ktorú časť z rekreačnej vily upriami svoju pozornosť. Každá časť z interiéru a exteriéru predstavuje samostatný príbeh, divák sleduje viacero javiskových akcií, ktoré sa mu v konečnom dôsledku spájajú do koncízneho tvaru.

Scénická výtvarníčka spolu s režisérom poukazujú na zhoršujúcu sa finančnú situáciu rodiny Prozorovovcov prostredníctvom postupného vyprázdňovania rekreačnej vily. Vzniká tak kontrast medzi prvou polovicou inscenácie, charakteristickou hojnosťou, a druhou, ktorej dominuje prázdny priestor. Herci ho vypĺňajú vnútorným prežívaním, režijno-dramaturgická koncepcia zdôrazňuje bolesť a trápenie javiskových postáv.

Samotná aktualizácia pôvodného textu a posunutie do súčasnosti sa odráža aj v civilných kostýmoch, ktoré navrhla Mel Page. V pôvodnom dramatickom texte je Natašine absentujúce estetické cítenie vyjadrené prostredníctvom zeleného opasku. Kostýmová výtvarníčka akceptuje toto riešenie, pričom ho posilňuje farbou bordových šiat, ružovou kabelkou a náušnicami rovnakej farby. Okrem toho, krátka dĺžka Natašiných šiat zvýrazňuje nevhodnosť strihu v súvislosti s jej vekom, pôsobí ako prerastená, infantilná bábika. V druhej polovici inscenácie sa mení aj Natašin kostým – šaty vo výraznej fuksiovej farbe. Prevaha ružovej v kostýmovom riešení zdôrazňuje Natašinu túžbu po mladosti, zároveň prostredníctvom nej kostýmová výtvarníčka akcentuje hravosť a koketnosť.

Mášin neuspokojivý manželský život a túžbu po vášni realizuje Mel Page prostredníctvom čiernej farby. Kostýmovému riešeniu prvej polovice inscenácie dominuje čierne tričko spolu s džínsami v rovnakom odtieni. Neskôr pred nás predstupuje v kabáte a šále rovnakej farby, no a v poslednej tretine inscenácie ju vidíme v čiernych šatách so zlatistými aplikáciami. Mel Page prostredníctvom takto zvoleného kostýmového riešenia zvýrazňuje Mášinu dvojpólovosť: na jednej strane poukazuje na inteligenciu, prestíž, no zároveň v nej badáme príchuť rebélie a erotiky, predovšetkým v mizanscénach s Veršeninom.

Pre najmladšiu z troch sestier, Irinu, zvolila kostýmová výtvarníčka svetlé a jemné farby, ktoré odzrkadľujú jej nevinnosť, mladosť. Na začiatku ju vidíme v svetlej vzorovanej tunike, čiernych legínach a modrých teniskách. Ružové tričko s potlačou kvetín a šál v rovnakej farbe, ktoré Mel Page zvolila v období zimy, zdôrazňujú Irinu romantickosť. Červený kabát v tomto kontexte pôsobí hravo a dynamicky. Zmena nastáva v poslednej tretine inscenácie, kedy Mel Page navrhla vyblednutú žltú blúzku a krátku čiernu sukňu. Kombináciou týchto dvoch farieb podčiarkla Irininu úzkosť, ktorá pramení z jej neuspokojivého vzťahu a práce.

Kostýmová výtvarníčka Mel Page zvýraznila Oľgin stereotypný život prostredníctvom bielej farby. Je to istý paradox, pretože táto farba primárne odkazuje na čistotu, nevinnosť. Na druhej strane však vzbudzuje dôveru a bezpečie, a práve tieto atribúty spĺňa najstaršia z troch sestier. V kombinácii so sivými trojštvrťovými nohavicami zároveň kostýmová výtvarníčka poukazuje na jej kultivovanosť. Na druhej strane však pôsobí Oľga v kombinácii sivobielej farby nevýrazne, čo odkazuje k jej neuspokojivému súkromnému životu. Isté oživenie u tejto javiskovej postavy nastáva v poslednej tretine inscenácie, kedy kostýmová výtvarníčka navrhla sveter v mrkvovej farbe. V kombinácii s bielou košeľou a sivými nohavicami pôsobí elegantne a kultivovane. Je to však istý paradox, pretože oživujúci mrkvový odtieň dominuje v tej časti inscenácie, kedy už niet miesta pre optimizmus, nakoľko sa situácia v rodine zhoršuje, v dôsledku čoho sa musia tri sestry vysťahovať z rekreačnej vily.

Pokus režiséra Simona Stonea môžeme zhodnotiť ako odvážny. Surovosť hovorového jazyka sa mieša s eleganciou postáv, hluk s tichom, v dôsledku čoho vzniká autentický chaos života, podporený funkčným a mimoriadne estetickým javiskovým a kostýmovým riešením.

Režisér: Simon Stone

Javisková výtvarníčka: Lizzie Clachan

Kostýmová výtvarníčka: Mel Page

Svetelný dizajnér: Cornelius Hunziker

Hudba: Stefan Gregory

Dramaturgička: Constanze Kargl

Hrajú: Barbara Horvath, Franziska Hackl, Liliane Amuat, Nicola Mastroberardino, Cathrin Stormer, Michael Wachter, Elias Eilinghoff, Simon Zagermann, Max Rothbart, Roland Koch, Florian von Manteuffel

Premiéra: 10. 12. 2016, Theater Basel, Švajčiarsko