Divadlo očami Mirky: januára 2019

pondelok 28. januára 2019

Ivan Gontko: ,,Vo voľnom čase by som chcel byť Spiaci Maharadža"

foto: tyjatr.sk

Ivan Gontko je členom umeleckého súboru Starého divadla Karola Spišáka v Nitre už 33 rokov. Okrem toho je predsedom Slovenského centra Medzinárodnej bábkarskej únie UNIMA a vedie vlastné kočovné divadlo Tyjátr. V rozhovore prezradil nielen to, ako sa dostal do nitrianskeho bábkového divadla (doslova), ale aj ako vníma tvorbu študentov vysokých umeleckých škôl, prečo je podľa neho dôležité prinášať reflexiu z oblasti bábkového umenia, či akou bábkou by chcel byť.

Pán Gontko, členom Starého divadla Karola Spišáka v Nitre ste od roku 1986. Ako ste sa dostali k bábkovému divadlu?

Autobusom a pešo. V čase, keď som tam nastúpil, sídlilo vtedajšie bábkové divadlo na Župnom námestí. Ja som býval na Čermáni. Tak som sadol na dvojku, na hlavnej križovatke pri vtedy ešte stojacich Mlynoch, a odtiaľ som išiel pešo po Farskej až k divadlu. Stisol som kľučku, otvoril dvere, vstúpil a bol som v bábkovom divadle.

Pamätáte si na prvú bábku, ktorú ste v Starom divadle animovali?

Paradoxne, prvou postavou na doskách bábkového divadla bol Policajt v hre Gyulu Urbána „Belasý Peter“. Bola to činoherná postava. K bábkam som sa dostal až v nasledujúcom titule. V hre Atanasa Močurova „O veselých kohútikoch“ som, možno, aby som dobehol zameškané, animoval dve bábky. Hral som Vrabča, nezbedného malého vrabca a Kohúta dôchodcu. Myslím, že toho kohúta som asi hral lepšie, lebo odvtedy mám akosi viac šťastia skôr na postavy zrelých, múdrych a skúsených mužov. Musím však dodať, že prvé animácie v divadle neboli s týmito bábkami. Skôr, ako sme dostali do ruky bábky, tak pár týždňov predtým sme animovali fľaše od sektu naplnené vodou pod vedením nezabudnuteľnej pani Vierky Turekovej, ktorá inscenáciu režírovala. Museli sme sa naučiť držať ruky s ťažkou fľašou v rovnakej výške a vydržať tak čo najdlhšie. Je to zvláštne, ale teraz si s odstupom času uvedomujem, že k animácii fliaš, zvlášť plných, mám od tých čias veľmi pozitívny vzťah.

Čím vás dokáže fascinovať bábkové divadlo aj po toľkých rokoch?

Stále tým istým: formou a cieľovou skupinou, teda, bábkou a detskými divákmi.

Od roku 2007 ste predsedom Slovenského centra Medzinárodnej bábkarskej únie UNIMA (Union Internationale de la Marionette). Cieľom tejto organizácie je rozvoj a propagácia bábkarského umenia. Mohli by ste priblížiť, v čom spočíva vaša funkcia?

Organizácia vznikla 20. mája 1929 v Prahe pri príležitosti stretnutia bábkarov z Československa s kolegami z ďalších krajín. V súčasnosti sídli v Charleville-Mézieres vo Francúzsku a Slovenské centrum UNIMA je jej právoplatným členom od svojho vzniku v roku 1995. Ja už niekoľko rokov vediem Slovenské centrum. Vedenia som sa ujal v čase, keď prebiehala diskusia o tom, či má existencia takejto organizácie v novom tisícročí vôbec význam a či je o ňu záujem v čase, keď neexistujú žiadne obmedzenia v komunikácii s kýmkoľvek na celom svete. Zastával som a dodnes zastávam názor, že byť členom takejto organizácie je stavovskou cťou každého bábkara bez ohľadu nejaký prospech. Slovensko je plnohodnotným členom medzinárodnej UNIMA, jej členovia zastávali významné pozície v Exekutíve i odborných komisiách a delegáti sa vyjadrujú k činnosti a smerovaniu UNIMA. Mojou prácou je v podstate zabezpečovať podmienky pre činnosť UNIMA na Slovensku. Podarilo sa nám, napríklad, vydať zborník o tradičnom bábkovom divadle či monografiu o významnom slovenskom básnikovi a bábkarovi Jozefovi Mokošovi. Organizujeme prehliadky bábkového divadla či výstavy bábok a bábkarskej scénografie, zúčastňujeme sa práce v odborných komisiách či porotách rôznych festivalov, zabezpečujeme kritickú reflexiu slovenského bábkarstva a udeľujeme cenu „Hašterica“ za tvorivý čin v oblasti bábkového divadla na Slovensku.

Medzinárodný festival Stretnutie-Setkání-Spotkanie-Találkozás, ktorý organizuje Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre, navštevujú študenti z krajín V4 - Slovenska, Čiech, Maďarska a Poľska. Ako vnímate tvorbu študentov vysokých umeleckých škôl? V čom sú pre vás produkcie umeleckých škôl inšpiratívne?

Tvorba študentov vysokých umeleckých škôl, ktoré pripravujú budúcich bábkarov má, zvlášť pre stále bábkové divadlá, veľký význam. Úspešní poslucháči zo všetkých oblastí štúdia, bábkari, dramaturgovia, režiséri či výtvarníci, sú potenciálni a prirodzení spolupracovníci „kamenných“ divadiel. Je preto veľmi potrebné vidieť a vedieť, ako uvažujú títo tvorcovia o bábkovom divadle, aké majú názory, ale i to, ako sú na tvorbu bábkového divadla pripravení. Veď práve oni sú tí, ktorí budú v krátkom čase formovať podobu bábkového divadla. Tým sú pre mňa tieto produkcie zaujímavé a tvorbu študentov ,,bábkariny" na vysokých školách prijímam s porozumením a rešpektom.

Prečo je podľa vás dôležité prinášať reflexiu z oblasti bábkového divadla?

Divadlo zahŕňa okrem dívania sa a ,,divenia sa" aj diváka. Na rozdiel od niektorých iných druhov umenia, divadlo bez druhej strany, teda divákov, nemá zmysel. Diváci sú prví, ktorí reflektujú divadelné predstavenie a dávajú tvorcom spätnú väzbu ich práce. Ale divadelníci potrebujú aj odbornú reflexiu, ak chcete, kritiku. Hoci ju má máloktorý tvorca rád – hlavne, ak nie je pre neho priaznivá. Každý netrpezlivo čaká, či niekto niečo napíše a v kútiku duše dúfa, že jeho práca neostane nepovšimnutá. A keď potom niekto niečo napíše, tak zvyčajne sú tvorcovia namrzení, lebo kritik či teoretik nepíše tak, ako si to tvorcovia predstavovali, nechápe ich zámer a nevie oceniť výkony či celkovú koncepciou. Ale reflexia, divácka či odborná, je dôležitá, lebo ponúka pohľad druhej strany, pohľad, ktorý by mal mať odstup a nadhľad, ktorý pri ponorení do tvorivého procesu divadelníkom už často chýba.

Zaujímalo by ma, koľko kníh o bábkovom divadle máte doma?

Teraz som ostal trochu zaskočený. Knihy, ktoré mám doma, som nikdy nepočítal. Ale, myslím, že pár o bábkovom divadle by sa asi u mňa v knižnici našlo. Vlastne, dobrá otázka. Pripomenulo mi to, že už asi štyri roky odkladám upratanie knižníc a kníh...

V rozhovore pre študentský časopis Občas nečas, ktorý vydáva Katedra žurnalistiky FF UKF v Nitre, ste povedali: „Možno je teraz taký dramaturgický trend obsadzovať mladých, lebo majú pocit, že starí nemajú čo ponúknuť.“ Zmenilo sa niečo vo vašom vnímaní od roku 2013, kedy rozhovor vznikol?

Tieto slová boli vypovedané v kontexte mojej situácie v konkrétnom divadle v istom časovom období. Bolo to dosť dlhé obdobie, kedy som v divadle nebol obsadený do nových inscenácií. Dokonca som vtedy zvažoval odchod z divadla. Hoci, na druhej strane, som mal viac času venovať sa svojmu tradičnému divadlu a verklíkovaniu. V každom prípade, repertoárové divadlo so stálym súborom by malo dbať na rovnomernú obsadenosť, a teda na vyťaženosť celého súboru. A podľa prevádzkových možností zaradiť občas do repertoáru aj celosúborovku - teda titul, v ktorom je obsadený celý umelecký súbor. Práve takéto predstavenia ukazujú potenciál súboru, ale čo je dôležitejšie, pri práci na javisku sa stretnú všetci a majú možnosť spoznať sa. Okrem možného odovzdávania skúseností či prelínania energie má takáto práca aj dôležitý psychologický a psychohygienický rozmer. Na mojom vnímaní tohto problému sa od roku 2013 nič nezmenilo. Čo sa zmenilo je moja vyťaženosť v divadle. V ostatných pár rokoch sa na nedostatok príležitostí a práce v divadle sťažovať nemôžem, skôr naopak. Ale, nesťažujem si. Ako som bol býval povedal v onom rozhovore, čo má byť, to bude. Ak je to teraz takto, tak to tak malo byť a ja som spokojný.

V roku 2010 ste založili kočovné bábkové divadlo Tyjátr. Vaším cieľom je prinavrátiť tradíciu kočovných bábkarov a komediantov. Prečo práve tento názov? A kde by sme mohli uvidieť vaše predstavenia?

Myslím, že dôvod voľby názvu je zrejmý. Slovný základ pre označenie divadla je v mnohých jazykoch podobný (teatro, teatr, ťejátr, theatre) a starí kočovní bábkari často používali podobu „tyjátr“ na označenie svojich produkcií. Keďže v tomto divadle hrávam repertoár tradičného bábkového divadla tak, ako ho hrávali bábkari na prelome 19. a 20. storočia, nechal som sa touto podobou inšpirovať. Predstavenia je možné vidieť všade, kde o ne prejavia záujem. Keďže ide o kočovné divadlo, často hrávam vonku, na jarmokoch či podujatiach pod holým nebom. Samozrejme, pokiaľ je záujem, tak i vo vnútri. V Nitre nemám stálu scénu, a tak hrávam vtedy, keď niekto o predstavenie prejaví záujem.

Ste zástancom klasického bábkového divadla s marionetami, alebo sa nebránite aj novým formám – napríklad divadlu objektov?

Na uspokojenie a vybúrenie sa s tradičnými marionetami mi bohato stačí Tyjátr. V ostatných divadelných projektoch prijímam akúkoľvek výzvu, hrať bábkové, či, ak chcete, figuratívne divadlo v akejkoľvek jeho podobe. Napokon, robím to už viac ako tridsať rokov a každý nový titul je pre mňa výzvou bez ohľadu na to, ako bude realizovaný. Takže, nebránim sa ničomu. A nikomu...

Predstavovali ste si niekedy, že by ste sa na jeden deň stali bábkou? Ak áno, akou?

Nie, nepredstavoval. Ale často sa ako bábka cítim, zvlášť keď nami ľudia, ktorým sme delegovali správu vecí verejných a dobre im za túto prácu platíme, manipulujú, ako keby sme nemali vlastný rozum, vôľu a cit. Ako keby sme boli bábky, ktoré môžu použiť a zneužiť podľa vlastných potrieb a bez povinnosti zodpovedať sa nám za svoje činy. Je na nás, aby sme si to vyprosili, vždy a všade, a nenechali sa manipulovať ani jeden deň. Ak sa však pokúšam predstaviť si, akou bábkou by som chcel byť z vlastne vôle, tak v pracovnom čase by som chcel byť Smrtkou, ktorá je v tradičnom bábkovom divadle spravodlivá a každému dá to, čo si zaslúži. A vo voľnom čase by som chcel byť Spiaci Maharadža.

Moja obľúbená otázka na záver: maňuška, alebo marioneta?

Moja obľúbená odpoveď na záver: bábka. V akejkoľvek podobe či forme....

Gašpariáda, foto: sdn.sk

Kráska a zviera, foto: sdn.sk

O múdrom kokoškovi, foto: sdn.sk

Bolo nás päť, foto: sdn.sk

foto: tyjatr.sk

Ivan Gontko na festivale Monodráma, foto: monodrama.sk

Don Šajn, foto: monodrama.sk

Ivan Gontko na festivale Kremnické gagy 2017, foto: gagy.eu

foto: Marek Mucha

sobota 19. januára 2019

Kto má chuť na Adolpha?

Meno, foto: Collavino

Umelecké duo Matthieu Delaporte a Alexandre de la Patelliére patria k uznávaným francúzskymi scenáristom, dramaturgom, režisérom a producentom. Za scenár k animovanému filmu Renaissance (2006) získali cenu za Najlepší dlhometrážny film na Festival international du film d´animation a cenu za Najlepší film na festivale animovaného filmu v Kecskeméte. Okrem scenárov pre film a televíziu sa venujú aj tvorbe divadelných hier - jednu z nich, Meno, napísali pre divadlo Théâtre Édouard VII. Za túto konverzačnú komédiu boli nominovaní na šesť ocenení divadelnej ceny Prix Moliére, nehovoriac o filmovej adaptácii rovnomennej divadelnej hry, ktorá im priniesla nominácie v kategóriách Najlepší film, Najlepší scenár a Najlepší herec v hlavnej úlohe.

Vo francúzskej konverzačnej komédii Meno sa stretáva pätica priateľov na spoločnej večeri u manželského páru - matky dvoch detí a učiteľky francúzštiny Elisabeth a profesora literatúry na parížskej univerzite, Pierra. Zavítajú k nim hostia - realitný maklér Vincent (brat Elisabeth), jeho tehotná partnerka Anna (ktorá kvôli stretnutiu s kórejskými obchodníkmi príde neskôr) a trombonista vo filharmonickom orchestri - Claude. Práve tehotenstvo Anny sa stáva hlavnou témou večere, počas ktorej Elisabeth podáva špeciality z marockej kuchyne (kuskus, pita, hummus, harissa a pod.). Budúci otec prezradí, že čakajú chlapca, čo automaticky vyvoláva u ostatných zvedavosť. Vincent prezradí meno chlapca - Adolphe. U ostatných to vyvolá asociáciu s Adolfom Hitlerom. Dovtedy príjemný priebeh večere sa vplyvom tejto informácie okamžite zmení. Začnú vznikať prvé nedorozumenia, hádky, ktoré pramenia zo spoločenských predsudkov, hoci Vincent tvrdí, že syna pomenujú po hrdinovi Adolphovi z francúzskeho románu od Benjamina Constanta. S príchodom Anny sa situácia vyostrí a na povrch vyplávajú zásadné informácie, ktoré by za iných okolností ostali skryté...Komédiu charakterizujú prepracované dialógy, vďaka ktorým sa autorom darí postupne budovať napätie a oscilovať na hranici humoru a tragédie. Predpokladám, že aj to bol jeden z dôvodov, prečo sa pre divadelnú hru Meno v preklade Eleny Flaškovej rozhodlo Divadlo Andreja Bagara v Nitre v divadelnej sezóne 2018/2019.

Scéna Barbory Šajgalíkovej síce na prvý pohľad pripomína vzorovú obývačku z katalógu IKEA, no zachováva určité dekoračné bytové prvky príznačné pre hmotnú kultúru Francúzska - francúzske okno umiestnené v ľavej časti javiska, obrazy francúzskych ľavičiarov položených na zemi (Simone de Beauvoir, Louis Althusser, Henri Lefebvre, J. P. Sartre, Michel Foucalt, Albert Camus), či kožené kreslá. Neodmysliteľnou súčasťou scény je domáca knižnica, zaplnená knihami, ktorá reprezentuje nielen profesijný, ale aj súkromný vzťah Elisabeth a Pierra ku knihám (až v závere inscenácie sa dozvieme, prečo sa Elisabeth vzdala doktorandského štúdia). Kostýmy Jána Husára pôsobia v scénickom priestore konzistentne a poukazujú na francúzsku eleganciu. Ich neutrálne farby navyše podporujú sociálne statusy postáv - profesor literatúry Pierre (Branislav Matuščin) má typický veľký rozťahaný sveter s voľnými nohavicami, jeho manželka Elisabeth (Barbora Andrešičová) pôsobí v bielej košeli a čiernych nohaviciach elegantne, hoci má okolo krku zásteru, zatiaľ čo realitný maklér Vincent (Martin Nahálka) prichádza na návštevu v sivom obleku s bielou košeľou. Kostýmové riešenie Claudea (Tomáš Stopa) plne rešpektuje status trombonistu vo filharmónii - frak (košeľa s manžetovými gombíkmi, vesta, traky) je typickým odevom pre koncertných hudobných umelcov. Z hľadiska kostýmového riešenia pôsobí kontrastným dojmom tehotná partnerka Anna (Andrea Sabová), ktorá na návštevu prichádza v tmavozelených šatách po kolená. Zelenú v tomto kontexte môžeme vnímať ako farbu rastu a plodnosti, čo korešponduje s jej požehnaným stavom.

Pre režiséra Matúša Bachynca, nedávneho absolventa VŠMU, je to prvá réžia francúzskej konverzačnej komédie (predtým inscenoval prevažne ,,vážnejšie" tituly - spomeňme napr. Kabaret normalizácia alebo Modlitba pre Martu v SND, Všetko za národ v Divadle LAB, Ťapákovcov v Divadle Jána Palárika v Trnave, či Pascu na myši v Divadle Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene). Na začiatku inscenácie oboznamuje Martin Nahálka prostredníctvom hlasovej nahrávky divákov s postavami príbehu, na pozadí šansónovej hudby. Je škoda, že v inscenácii sa viac nepracuje s hudbou, pretože by dokázala umocniť vyznenie niektorých mizanscén (najmä humorných). Hlavným komunikačným prostriedkom divadelnej hry Meno je napätie, čo mladý režisér prenáša aj do réžie. Bachynec si uvedomuje, že konverzačná komédia stojí predovšetkým na hereckých protagonistoch, vďaka čomu im otvára dostatočne veľký priestor.

Andrea Sabová kreuje Annu ako sebavedomú a ironickú ženu, ktorá porušuje spoločenské pravidlá týkajúce sa fajčenia počas tehotenstva (ako spomenie jej muž, Anna je pravdepodobne jedinou ženou, ktorá počas tehotenstva začala fajčiť a nechce sa toho vzdať). Prchkosť a výbušnosť herečky Andrey Sabovej tvorí kontrast s jej krehkým výzorom, čo vo výslednom tvare vytvára zaujímavý prístup k uchopeniu javiskovej postavy. Martin Nahálka je solídnym hereckým partnerom pre Andreu Sabovú., stvárňuje Anninho manžela. Obidvaja sú výbušní, ale zatiaľ čo Sabová dokáže svoju Annu v určitých momentoch skrotiť (napr. prezývka pre Claudea, tajnosti okolo vzťahu Claude a Elisabethinej matky), tak Nahálka je vo svojich prejavoch oveľa expresívnejší - počnúc urážkami, krikom, vyhodením Anninej tašky cez okno, až po fyzické napadnutie Claudea. Sabová s Nahálkom tak v konečnom výsledkom reprezentujú výbušný partnerský vzťah, v ktorom je však žena tá, ktorá dokáže ovládnuť svoju emocionalitu. Tvoria určité opozitum voči ďalšiemu páru - Elisabeth v stvárnení Barbory Andrešičovej a jej manželovi Pierrovi v hereckej interpretácii Branislava Matuščina. Barbora Andrešičová kreuje Elisabeth ako starostlivú matku a hostiteľku, ktorej záleží na tom, aby bolo všetko dokonalé - či už príprava marockého jedla, až po medziľudské vzťahy (nechce, aby sa Claude presťahoval do Marseille). Pod perfekcionizmom však ukrýva nenaplnené kariérne ambície, ktorých sa vzdala v prospech svojho manžela, profesora literatúry. Andrešičovej Elisabeth prechádza vývinovým oblúkom - od počiatočnej snahy o dokonalosť, až po záverečný monológ, v ktorom prejavuje zhnusenie nad ľudským pokrytectvom a klamstvom, ktoré ovplyvnilo jej vzťah s priateľom Claudeom. Herecký prejav Barbory Andrešičovej je v tejto komédii nesmierne podmanivý, pretože balansuje na hranici rozumu a citu. Vďaka tomuto pnutiu pôsobí jej postava mimoriadne plasticky. Branislav Matuščin kreuje svojho Pierra ako intelektuála, večne zahrabaného v knihách, pre ktorého je profesijná kariéra dôležitejšia než čas strávený s deťmi. Pre herectvo Matuščina je charakteristické ustavičné hľadanie medzi knihami, presviedčanie o vlastnej pravde a neschopnosť čeliť realite, na ktorú dopláca v závere inscenácie. Pozoruhodný herecký výkon predvádza aj Tomáš Stopa - stvárňuje Claudea, trombonistu filharmonického orchestra. Stopa prostredníctvom úsporných vonkajších výrazových prostriedkov (zhrbený chrbát, neisté prešľapovanie, zakríknutý hlas) vytvára na prvý pohľad zakríknutého umelca, vďaka čomu sa mu v závere podarí odhaliť hlbší rozmer Claudovej osobnosti. Vďaka tomu pôsobí jeho herecká kreácia príťažlivým dojmom, dokáže prekvapovať a podmaniť si diváka. Herci sa stávajú katalyzátormi napätia a v inscenácii vytvárajú primeraný temporytmus.

Ak sa pozrieme na aktuálny repertoár Divadla Andreja Bagara v Nitre, nájdeme tam niekoľko komédií, v ktorých je prítomný ženský element - spomeňme Dámsku šatňu, Dámskeho krajčíra, Syna či dcéru? Inscenácia francúzskej komédie Meno je v rámci monotematicky ladenej sezóny Muži bez hraníc určitým spestrením. Spomedzi ostatných komédií vyniká množstvom otázok, ktoré si divák začne klásť: Prečo skrývame pravdu? Bojíme sa toho, že náš priatelia budú odcudzovať? A čo ak kvôli pravde stratíme priateľov? Je človek, ktorý sa usmieva, naozaj šťastný, alebo je to len divadielko pre jeho priateľov, aby im dokázal, že žije fantastický život? A prečo je v dnešnej dobe úprimnosť takým vzácnym slovom?

Autori: Matthieu Delaporte a Alexandre de la Patelliére

Preklad: Elena Flašková

Dramaturgia: Lucia Mihálová, Magdaléna Žiaková

Scéna: Barbora Šajganová

Kostýmy: Ján Husár

Výber hudby a réžia: Matúš Bachynec

Hrajú: Martin Nahálka, Tomáš Stopa, Branislav Matuščin, Andrea Sabová, Barbora Andrešičová

Písané na základe premiéry 18. januára 2019 v Štúdiu Divadla Andreja Bagara v Nitre

Meno, foto: Collavino

utorok 15. januára 2019

Na výlete s morskými živočíchmi

foto: facebook.com - Bábkové divadlo Žilina

Čím to je, že sú rozprávky z morského prostredia také atraktívne pre detského čitateľa? Odkrývajú mu nepoznaný svet morských hlbín, v ktorom plávajú rozmanité morské živočíchy - veľryby, ušaté chobotnice, morské hady, raky, sasanky a pod. Čitateľ objavuje zákutia oceánu, ,,ponára" sa do morských vĺn a zisťuje, že nielen na súši môžu vznikať trápenia, ale aj radosti. V súčasnosti nájdeme na knižnom trhu rozmanitú ponuku detských kníh z podmorského prostredia - stačí spomenúť kultovú Malú morskú vílu od dánskeho rozprávkara Hansa Christiana Andersena, veľrybu Gerdu od slovenského spisovateľa a ilustrátora Adriána Macha, Veľkú knihu o morských tvoroch (Yuval Zommer), či Dvadsaťtisíc míľ pod morom od Julea Verna, v prerozprávaní Emmy Altomareovej. Zbierka podmorských príbehov by však nebola kompletná bez Hlbokomorských rozprávok od slovenskej výtvarníčky a spisovateľky Moniky Kompaníkovej, s ilustráciami Veroniky Holecovej. Táto detská kniha, ktorej hlavní hrdinovia sú ryba Biba a morský had Rado, získala viacero ocenení - spomeňme Cenu odbornej poroty BIB 2015 za mimoriadny vydavateľský počin pre vydavateľstvo Artforum, odborná porota BIBIANY a Slovenskej sekcie IBBY ju ocenila ako Najkrajšiu detskú knihu jari 2013 a v roku 2013 ju Ministerstvo kultúry SR zaradilo medzi Najkrajšie knihy Slovenska. Kniha o Hlbokomorských rozprávkach pracuje s detskou vnímavosťou a predstavivosťou, nasvedčujú o tom úvodné riadky: ,,Predstav si more. Zavri na chvíľu oči a skús to. (...) Predstav si veľa vody, veľa slanej vody, vlny narážajúce na útesy, penu usadenú medzi kameňmi na pobreží, piesok medzi prstami a chaluhy zapletené do vlasov" (Kompaníková, 2013, s. 5). Autorka mimoriadne citlivým a sugestívnym spôsobom oboznamuje detského čitateľa s podmorským životom a živočíchmi. Možno aj to bol jeden z dôvodov, prečo sa Bábkové divadlo v Žiline rozhodlo v divadelnej sezóne 2017/2018 vytvoriť divadelnú adaptáciu tejto príťažlivej knihy.

Ako som už vyššie spomenula, tak hlavnými hrdinami rozprávky sú ryba Biba a podmorský had Rado, ktorých však spája viac, ako len svet vody. Ryba Biba si v morskej temnote svieti lampášikom, no cíti sa smutno a škaredo, pretože nemá zuby - tým pádom je pre ňu ťažké zabezpečiť si potravu. Morský had Rado bojuje s opačným problém - má síce zdravé a špicaté zuby, ale nefunkčné svetlo, kvôli ktorému je pre neho obtiažne nájsť potravu. Oboch spája istý nedostatok, ktorý však spoločnými silami dokážu vyriešiť: ,,Počkaj Rado! skočí mu do reči Biba. ,,Ty máš zuby, ja mám svetlo! To znamená...to znamená, že spolu máme aj lampášik, aj zuby a sme kompletným hlbokomorským živočíchom!" (Kompaníková, 2013, s. 14). Od tejto chvíle sa z ryby Biby a morského hada Rada stáva hlbokomorský tím - na ceste za potravou stretávajú ďalšie morské živočíchy - kraba pustovníka, ušatú chobotnicu, sasanky, červené krevety a pod. Príbeh poukazuje na silu priateľstva, spolupatričnosti a tiež na to, že úprimný záujem a pomoc tomu druhému sú dôležitejšie než vonkajšia krása. Do akej miery sa však podarilo inscenačnému tímu preniesť základné posolstvo príbehu a sprítomniť na javisku hlbokomorský svet so všetkými jeho zákonitosťami?

Scéne, ktorú vytvorila Zoja Zupková (autorka adaptácie a zároveň režisérka) dominuje tmavý výsek kolesa v zadnej časti javiska. Pripomína ponorku, zároveň odkazuje na hlboké morské dno a v niektorých mizanscénach sa stáva zdrojom napätia (napr. stretnutie čierneho odpadu a hadom Radom). Po bokoch javiska sú umiestnené makety odkazujúce na morský svet (riasy, ulity). Centrálna časť javiska je prázdna, čím režisérka vytvára priestor pre kolektívne herectvo. Práve herci a herečky stelesňujú hlbokomorský svet prostredníctvom pohybov tiel (vlnenie, kolísanie a pod.). Sú harmonicky prepojení, dokonale zosynchrovaní a ich trikoty v tlmených farbách mora umocňujú atmosféru podmorského sveta. Nadrozmerné bábky v sýtych farbách - červený rak, fialová ušatá chobotnica, oranžový homár, ružové sasanky-, vytvárajú pôsobivý kontrast voči tlmeným kostýmom hercov. Divák sa tak môže naplno ponoriť do sveta, v ktorom plávajú pestrofarebné živočíchy. Takéto estetické riešenie inscenácie Zoje Zupkovej a výtvarníčky Terezy Mojžišovej je mimoriadne vkusné. Herecký súbor predvádza vzájomné prepojenie nielen v pohybovej časti inscenácie (Libuša Bachratá), ale aj v animácii bábok (spomeňme mizanscénu s homárom, ktorý rybe Bibe vysvetľuje, k čomu mu slúžia všetky klepetá).

Dokáže sa však detský divák stotožniť s hlavnými hrdinami, rybou Bibou a morským hadom Radom? V inscenácii zvládajú prekážky bez väčších problémov, všetko plynie v pokojnom tempe, až na niekoľko momentov, ktoré majú slušný dramatický (javiskový) potenciál - napríklad keď sa Rado dostane do ,,sasankového lesa", či keď sa pokúsi vymaniť zo zovretia čierneho odpadu. Práve prekážky, ktoré hrdinovia relatívne rýchlo zvládajú prekonať, majú za následok to, že detský divák nemá dostatočný čas tešiť sa z ich víťazstva. Chýba tak pocit vzájomnej radosti, spolupatričnosti s javiskovým hrdinom. V inscenácii chýba napätie, vďaka ktorému by sa detský divák vžil do hrdinov a dychtivo sledoval ich putovanie po morských hlbinách. Je to zvláštny paradox, pretože inscenácii nechýbajú hravé režijné nápady (napr. vírenie v sasankovom lese, oranžový homár s hlasom rockera, čierny igelit snažiaci sa pohltiť Rada). Za problematickú časť inscenácie považujem aj hudbu Andreja Šebana. O jeho hudobných kvalitách nemám dôvod pochybovať, no v kontexte inscenácie pôsobila problematickým dojmom. Hudba spomaľovala mizanscény a počas diskotéky morských živočíchov skôr pripomínala poobedňajšiu siestu.

Na inscenácii Hlbokomorských rozprávok, určenej pre diváka od šiestich rokov, oceňujem hravé režijné nápady a esteticky vkusné bábky, ktoré vďaka hereckej súhre pôsobili mimoriadne sugestívne. Je nesporne skvelou správou, že dramaturgia v žilinskom bábkovom divadle siahla po súčasnej knižnej predlohe z pera Moniky Kompaníkovej, čím zároveň otvorila priestor aj pre ďalšie texty autorov píšucich pre deti a mládež (dúfajme). Hlbokomorské rozprávky v žilinskom bábkovom divadle by som prirovnala k odlivu - nikomu nemôže ublížiť, a hoci hladina mora klesá, nie je to dôvod k tomu, aby sme boli smutní.

Adaptácia a réžia: Zoja Zupková

Dramaturgia: Petra Štorcelová

Scéna a bábky: Zoja Zupková

Kostýmy a bábky: Tereza Mojžišová

Hudba: Andrej Šeban

Pohybová spolupráca: Libuša Bachratá

Hrajú: Jozef Abafi, Ján Demko, Jana Eliášová, Anna Homolka - Čitbajová, Ján Homolka, Barbora Juríčková, Miroslava Mravcová, Bibiána Tarasovičová, Matej Valašík, Mária Ševčíková, Juliána Hamranová
Písané na základe reprízy z 13. januára 2019 v Bábkovom divadle Žilina

foto: facebook.com - Bábkové divadlo Žilina

streda 2. januára 2019

Čo je nové v Múzeu bábkarských kultúr a hračiek na Modrom Kameni?

Eja eja! Ktože to na nás hľadí? Sú to drevené bábky z inscenácie Štyri zlaté klasy, ktorá mala premiéru v Bábkovom divadle v Košiciach v roku 1978. Scénické a kostýmy návrhy vytvorila významná slovenská bábkarská scénografka a výtvarníčka Jana Pogorielová-Dušová. Od auguste 2018 jej bola v Múzeu bábkarských kultúr a hračiek na Modrom Kameni venovaná výstava ,,Život s bábkami". Okrem vyrobených bábok, ktoré pani Pogorielová-Dušová navrhla pre niekoľko slovenských profesionálnych divadiel (Bábkové divadlo Košice, Západoslovenské bábkové divadlo v Nitre atď.) sú v expozícii prístupné aj výtvarné návrhy. Návštevníkovi sa tak naskytá jedinečný pohľad na proces tvorby - od výtvarného návrhu až po hmotnú realizáciu.

Ďalšou novinkou je bábka-kostlivca sv. Metoda z inscenácie Mojmír II. alebo Súmrak ríše Slovenského národného divadla v réžii Rastislava Balleka. Autorom bábky je Ivan Martinka, ktorú ju v inscenácii aj animoval. Bábka meria viac než 230 cm a má pohyblivé prsty. Sklo, v ktorom je umiestnená, chránia fólie, ktoré zabraňujú prenikaniu UV žiarenia. Keď som bábku uvidela, bol to pre mňa veľmi silný zážitok, pretože pôsobí mimoriadne živo - nielen kvôli impozantnej výške, ale aj svetlomodrým očiam a chrupu. Jej majestátnosť bola umocnená zlatým vyšívaným kostýmom s ornamentmi a zlatými doplnkami. Vyvolala vo mne pocit života a smrti zároveň - aj z toho dôvodu som sa od nej nedokázala odtrhnúť.

Hoci som už navštívila Múzeum bábkarských kultúr a hračiek v apríli minulého roka, znova som si vychutnávala pohľad na marionety, s ktorými hrávali tradiční ľudoví bábkari - Anderlovci, Stažanovci, ale pozor - aj Koštálovci! Toto musím jednoznačne preskúmať, pretože mi príde ako príliš veľká náhoda, že rod Košťálovcov, ktorý hrával s marionetami, má korene v okolí Nitry a Nových Zámkov...Žeby najvyšší čas vyhľadať experta na rodokmene?

V tomto múzeu vždy zabudnem na okolitý čas a vychutnávam si nádherné chvíle s marionetami, javajkami, maňuškami a ďalšími typmi bábok. Tentokrát sme mali šťastie, pretože počas vstupu o 13.00 sme boli jedinými návštevníkmi, takže s rodičmi sme mali dostatok času venovať sa bábkam, scénografii...Som nadšená z toho, že tu na Slovensko máme takéto jedinečné múzeum, ktoré reflektuje a uchováva tradíciu bábkového divadla. Už sa teším na ďalšie aktivity múzea!