Divadlo očami Mirky: Ivan Gontko: ,,Vo voľnom čase by som chcel byť Spiaci Maharadža"

foto: tyjatr.sk

Ivan Gontko je členom umeleckého súboru Starého divadla Karola Spišáka v Nitre už 33 rokov. Okrem toho je predsedom Slovenského centra Medzinárodnej bábkarskej únie UNIMA a vedie vlastné kočovné divadlo Tyjátr. V rozhovore prezradil nielen to, ako sa dostal do nitrianskeho bábkového divadla (doslova), ale aj ako vníma tvorbu študentov vysokých umeleckých škôl, prečo je podľa neho dôležité prinášať reflexiu z oblasti bábkového umenia, či akou bábkou by chcel byť.

Pán Gontko, členom Starého divadla Karola Spišáka v Nitre ste od roku 1986. Ako ste sa dostali k bábkovému divadlu?

Autobusom a pešo. V čase, keď som tam nastúpil, sídlilo vtedajšie bábkové divadlo na Župnom námestí. Ja som býval na Čermáni. Tak som sadol na dvojku, na hlavnej križovatke pri vtedy ešte stojacich Mlynoch, a odtiaľ som išiel pešo po Farskej až k divadlu. Stisol som kľučku, otvoril dvere, vstúpil a bol som v bábkovom divadle.

Pamätáte si na prvú bábku, ktorú ste v Starom divadle animovali?

Paradoxne, prvou postavou na doskách bábkového divadla bol Policajt v hre Gyulu Urbána „Belasý Peter“. Bola to činoherná postava. K bábkam som sa dostal až v nasledujúcom titule. V hre Atanasa Močurova „O veselých kohútikoch“ som, možno, aby som dobehol zameškané, animoval dve bábky. Hral som Vrabča, nezbedného malého vrabca a Kohúta dôchodcu. Myslím, že toho kohúta som asi hral lepšie, lebo odvtedy mám akosi viac šťastia skôr na postavy zrelých, múdrych a skúsených mužov. Musím však dodať, že prvé animácie v divadle neboli s týmito bábkami. Skôr, ako sme dostali do ruky bábky, tak pár týždňov predtým sme animovali fľaše od sektu naplnené vodou pod vedením nezabudnuteľnej pani Vierky Turekovej, ktorá inscenáciu režírovala. Museli sme sa naučiť držať ruky s ťažkou fľašou v rovnakej výške a vydržať tak čo najdlhšie. Je to zvláštne, ale teraz si s odstupom času uvedomujem, že k animácii fliaš, zvlášť plných, mám od tých čias veľmi pozitívny vzťah.

Čím vás dokáže fascinovať bábkové divadlo aj po toľkých rokoch?

Stále tým istým: formou a cieľovou skupinou, teda, bábkou a detskými divákmi.

Od roku 2007 ste predsedom Slovenského centra Medzinárodnej bábkarskej únie UNIMA (Union Internationale de la Marionette). Cieľom tejto organizácie je rozvoj a propagácia bábkarského umenia. Mohli by ste priblížiť, v čom spočíva vaša funkcia?

Organizácia vznikla 20. mája 1929 v Prahe pri príležitosti stretnutia bábkarov z Československa s kolegami z ďalších krajín. V súčasnosti sídli v Charleville-Mézieres vo Francúzsku a Slovenské centrum UNIMA je jej právoplatným členom od svojho vzniku v roku 1995. Ja už niekoľko rokov vediem Slovenské centrum. Vedenia som sa ujal v čase, keď prebiehala diskusia o tom, či má existencia takejto organizácie v novom tisícročí vôbec význam a či je o ňu záujem v čase, keď neexistujú žiadne obmedzenia v komunikácii s kýmkoľvek na celom svete. Zastával som a dodnes zastávam názor, že byť členom takejto organizácie je stavovskou cťou každého bábkara bez ohľadu nejaký prospech. Slovensko je plnohodnotným členom medzinárodnej UNIMA, jej členovia zastávali významné pozície v Exekutíve i odborných komisiách a delegáti sa vyjadrujú k činnosti a smerovaniu UNIMA. Mojou prácou je v podstate zabezpečovať podmienky pre činnosť UNIMA na Slovensku. Podarilo sa nám, napríklad, vydať zborník o tradičnom bábkovom divadle či monografiu o významnom slovenskom básnikovi a bábkarovi Jozefovi Mokošovi. Organizujeme prehliadky bábkového divadla či výstavy bábok a bábkarskej scénografie, zúčastňujeme sa práce v odborných komisiách či porotách rôznych festivalov, zabezpečujeme kritickú reflexiu slovenského bábkarstva a udeľujeme cenu „Hašterica“ za tvorivý čin v oblasti bábkového divadla na Slovensku.

Medzinárodný festival Stretnutie-Setkání-Spotkanie-Találkozás, ktorý organizuje Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre, navštevujú študenti z krajín V4 - Slovenska, Čiech, Maďarska a Poľska. Ako vnímate tvorbu študentov vysokých umeleckých škôl? V čom sú pre vás produkcie umeleckých škôl inšpiratívne?

Tvorba študentov vysokých umeleckých škôl, ktoré pripravujú budúcich bábkarov má, zvlášť pre stále bábkové divadlá, veľký význam. Úspešní poslucháči zo všetkých oblastí štúdia, bábkari, dramaturgovia, režiséri či výtvarníci, sú potenciálni a prirodzení spolupracovníci „kamenných“ divadiel. Je preto veľmi potrebné vidieť a vedieť, ako uvažujú títo tvorcovia o bábkovom divadle, aké majú názory, ale i to, ako sú na tvorbu bábkového divadla pripravení. Veď práve oni sú tí, ktorí budú v krátkom čase formovať podobu bábkového divadla. Tým sú pre mňa tieto produkcie zaujímavé a tvorbu študentov ,,bábkariny" na vysokých školách prijímam s porozumením a rešpektom.

Prečo je podľa vás dôležité prinášať reflexiu z oblasti bábkového divadla?

Divadlo zahŕňa okrem dívania sa a ,,divenia sa" aj diváka. Na rozdiel od niektorých iných druhov umenia, divadlo bez druhej strany, teda divákov, nemá zmysel. Diváci sú prví, ktorí reflektujú divadelné predstavenie a dávajú tvorcom spätnú väzbu ich práce. Ale divadelníci potrebujú aj odbornú reflexiu, ak chcete, kritiku. Hoci ju má máloktorý tvorca rád – hlavne, ak nie je pre neho priaznivá. Každý netrpezlivo čaká, či niekto niečo napíše a v kútiku duše dúfa, že jeho práca neostane nepovšimnutá. A keď potom niekto niečo napíše, tak zvyčajne sú tvorcovia namrzení, lebo kritik či teoretik nepíše tak, ako si to tvorcovia predstavovali, nechápe ich zámer a nevie oceniť výkony či celkovú koncepciou. Ale reflexia, divácka či odborná, je dôležitá, lebo ponúka pohľad druhej strany, pohľad, ktorý by mal mať odstup a nadhľad, ktorý pri ponorení do tvorivého procesu divadelníkom už často chýba.

Zaujímalo by ma, koľko kníh o bábkovom divadle máte doma?

Teraz som ostal trochu zaskočený. Knihy, ktoré mám doma, som nikdy nepočítal. Ale, myslím, že pár o bábkovom divadle by sa asi u mňa v knižnici našlo. Vlastne, dobrá otázka. Pripomenulo mi to, že už asi štyri roky odkladám upratanie knižníc a kníh...

V rozhovore pre študentský časopis Občas nečas, ktorý vydáva Katedra žurnalistiky FF UKF v Nitre, ste povedali: „Možno je teraz taký dramaturgický trend obsadzovať mladých, lebo majú pocit, že starí nemajú čo ponúknuť.“ Zmenilo sa niečo vo vašom vnímaní od roku 2013, kedy rozhovor vznikol?

Tieto slová boli vypovedané v kontexte mojej situácie v konkrétnom divadle v istom časovom období. Bolo to dosť dlhé obdobie, kedy som v divadle nebol obsadený do nových inscenácií. Dokonca som vtedy zvažoval odchod z divadla. Hoci, na druhej strane, som mal viac času venovať sa svojmu tradičnému divadlu a verklíkovaniu. V každom prípade, repertoárové divadlo so stálym súborom by malo dbať na rovnomernú obsadenosť, a teda na vyťaženosť celého súboru. A podľa prevádzkových možností zaradiť občas do repertoáru aj celosúborovku - teda titul, v ktorom je obsadený celý umelecký súbor. Práve takéto predstavenia ukazujú potenciál súboru, ale čo je dôležitejšie, pri práci na javisku sa stretnú všetci a majú možnosť spoznať sa. Okrem možného odovzdávania skúseností či prelínania energie má takáto práca aj dôležitý psychologický a psychohygienický rozmer. Na mojom vnímaní tohto problému sa od roku 2013 nič nezmenilo. Čo sa zmenilo je moja vyťaženosť v divadle. V ostatných pár rokoch sa na nedostatok príležitostí a práce v divadle sťažovať nemôžem, skôr naopak. Ale, nesťažujem si. Ako som bol býval povedal v onom rozhovore, čo má byť, to bude. Ak je to teraz takto, tak to tak malo byť a ja som spokojný.

V roku 2010 ste založili kočovné bábkové divadlo Tyjátr. Vaším cieľom je prinavrátiť tradíciu kočovných bábkarov a komediantov. Prečo práve tento názov? A kde by sme mohli uvidieť vaše predstavenia?

Myslím, že dôvod voľby názvu je zrejmý. Slovný základ pre označenie divadla je v mnohých jazykoch podobný (teatro, teatr, ťejátr, theatre) a starí kočovní bábkari často používali podobu „tyjátr“ na označenie svojich produkcií. Keďže v tomto divadle hrávam repertoár tradičného bábkového divadla tak, ako ho hrávali bábkari na prelome 19. a 20. storočia, nechal som sa touto podobou inšpirovať. Predstavenia je možné vidieť všade, kde o ne prejavia záujem. Keďže ide o kočovné divadlo, často hrávam vonku, na jarmokoch či podujatiach pod holým nebom. Samozrejme, pokiaľ je záujem, tak i vo vnútri. V Nitre nemám stálu scénu, a tak hrávam vtedy, keď niekto o predstavenie prejaví záujem.

Ste zástancom klasického bábkového divadla s marionetami, alebo sa nebránite aj novým formám – napríklad divadlu objektov?

Na uspokojenie a vybúrenie sa s tradičnými marionetami mi bohato stačí Tyjátr. V ostatných divadelných projektoch prijímam akúkoľvek výzvu, hrať bábkové, či, ak chcete, figuratívne divadlo v akejkoľvek jeho podobe. Napokon, robím to už viac ako tridsať rokov a každý nový titul je pre mňa výzvou bez ohľadu na to, ako bude realizovaný. Takže, nebránim sa ničomu. A nikomu...

Predstavovali ste si niekedy, že by ste sa na jeden deň stali bábkou? Ak áno, akou?

Nie, nepredstavoval. Ale často sa ako bábka cítim, zvlášť keď nami ľudia, ktorým sme delegovali správu vecí verejných a dobre im za túto prácu platíme, manipulujú, ako keby sme nemali vlastný rozum, vôľu a cit. Ako keby sme boli bábky, ktoré môžu použiť a zneužiť podľa vlastných potrieb a bez povinnosti zodpovedať sa nám za svoje činy. Je na nás, aby sme si to vyprosili, vždy a všade, a nenechali sa manipulovať ani jeden deň. Ak sa však pokúšam predstaviť si, akou bábkou by som chcel byť z vlastne vôle, tak v pracovnom čase by som chcel byť Smrtkou, ktorá je v tradičnom bábkovom divadle spravodlivá a každému dá to, čo si zaslúži. A vo voľnom čase by som chcel byť Spiaci Maharadža.

Moja obľúbená otázka na záver: maňuška, alebo marioneta?

Moja obľúbená odpoveď na záver: bábka. V akejkoľvek podobe či forme....