Divadlo očami Mirky: Kto má chuť na Adolpha?

Meno, foto: Collavino

Umelecké duo Matthieu Delaporte a Alexandre de la Patelliére patria k uznávaným francúzskymi scenáristom, dramaturgom, režisérom a producentom. Za scenár k animovanému filmu Renaissance (2006) získali cenu za Najlepší dlhometrážny film na Festival international du film d´animation a cenu za Najlepší film na festivale animovaného filmu v Kecskeméte. Okrem scenárov pre film a televíziu sa venujú aj tvorbe divadelných hier - jednu z nich, Meno, napísali pre divadlo Théâtre Édouard VII. Za túto konverzačnú komédiu boli nominovaní na šesť ocenení divadelnej ceny Prix Moliére, nehovoriac o filmovej adaptácii rovnomennej divadelnej hry, ktorá im priniesla nominácie v kategóriách Najlepší film, Najlepší scenár a Najlepší herec v hlavnej úlohe.

Vo francúzskej konverzačnej komédii Meno sa stretáva pätica priateľov na spoločnej večeri u manželského páru - matky dvoch detí a učiteľky francúzštiny Elisabeth a profesora literatúry na parížskej univerzite, Pierra. Zavítajú k nim hostia - realitný maklér Vincent (brat Elisabeth), jeho tehotná partnerka Anna (ktorá kvôli stretnutiu s kórejskými obchodníkmi príde neskôr) a trombonista vo filharmonickom orchestri - Claude. Práve tehotenstvo Anny sa stáva hlavnou témou večere, počas ktorej Elisabeth podáva špeciality z marockej kuchyne (kuskus, pita, hummus, harissa a pod.). Budúci otec prezradí, že čakajú chlapca, čo automaticky vyvoláva u ostatných zvedavosť. Vincent prezradí meno chlapca - Adolphe. U ostatných to vyvolá asociáciu s Adolfom Hitlerom. Dovtedy príjemný priebeh večere sa vplyvom tejto informácie okamžite zmení. Začnú vznikať prvé nedorozumenia, hádky, ktoré pramenia zo spoločenských predsudkov, hoci Vincent tvrdí, že syna pomenujú po hrdinovi Adolphovi z francúzskeho románu od Benjamina Constanta. S príchodom Anny sa situácia vyostrí a na povrch vyplávajú zásadné informácie, ktoré by za iných okolností ostali skryté...Komédiu charakterizujú prepracované dialógy, vďaka ktorým sa autorom darí postupne budovať napätie a oscilovať na hranici humoru a tragédie. Predpokladám, že aj to bol jeden z dôvodov, prečo sa pre divadelnú hru Meno v preklade Eleny Flaškovej rozhodlo Divadlo Andreja Bagara v Nitre v divadelnej sezóne 2018/2019.

Scéna Barbory Šajgalíkovej síce na prvý pohľad pripomína vzorovú obývačku z katalógu IKEA, no zachováva určité dekoračné bytové prvky príznačné pre hmotnú kultúru Francúzska - francúzske okno umiestnené v ľavej časti javiska, obrazy francúzskych ľavičiarov položených na zemi (Simone de Beauvoir, Louis Althusser, Henri Lefebvre, J. P. Sartre, Michel Foucalt, Albert Camus), či kožené kreslá. Neodmysliteľnou súčasťou scény je domáca knižnica, zaplnená knihami, ktorá reprezentuje nielen profesijný, ale aj súkromný vzťah Elisabeth a Pierra ku knihám (až v závere inscenácie sa dozvieme, prečo sa Elisabeth vzdala doktorandského štúdia). Kostýmy Jána Husára pôsobia v scénickom priestore konzistentne a poukazujú na francúzsku eleganciu. Ich neutrálne farby navyše podporujú sociálne statusy postáv - profesor literatúry Pierre (Branislav Matuščin) má typický veľký rozťahaný sveter s voľnými nohavicami, jeho manželka Elisabeth (Barbora Andrešičová) pôsobí v bielej košeli a čiernych nohaviciach elegantne, hoci má okolo krku zásteru, zatiaľ čo realitný maklér Vincent (Martin Nahálka) prichádza na návštevu v sivom obleku s bielou košeľou. Kostýmové riešenie Claudea (Tomáš Stopa) plne rešpektuje status trombonistu vo filharmónii - frak (košeľa s manžetovými gombíkmi, vesta, traky) je typickým odevom pre koncertných hudobných umelcov. Z hľadiska kostýmového riešenia pôsobí kontrastným dojmom tehotná partnerka Anna (Andrea Sabová), ktorá na návštevu prichádza v tmavozelených šatách po kolená. Zelenú v tomto kontexte môžeme vnímať ako farbu rastu a plodnosti, čo korešponduje s jej požehnaným stavom.

Pre režiséra Matúša Bachynca, nedávneho absolventa VŠMU, je to prvá réžia francúzskej konverzačnej komédie (predtým inscenoval prevažne ,,vážnejšie" tituly - spomeňme napr. Kabaret normalizácia alebo Modlitba pre Martu v SND, Všetko za národ v Divadle LAB, Ťapákovcov v Divadle Jána Palárika v Trnave, či Pascu na myši v Divadle Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene). Na začiatku inscenácie oboznamuje Martin Nahálka prostredníctvom hlasovej nahrávky divákov s postavami príbehu, na pozadí šansónovej hudby. Je škoda, že v inscenácii sa viac nepracuje s hudbou, pretože by dokázala umocniť vyznenie niektorých mizanscén (najmä humorných). Hlavným komunikačným prostriedkom divadelnej hry Meno je napätie, čo mladý režisér prenáša aj do réžie. Bachynec si uvedomuje, že konverzačná komédia stojí predovšetkým na hereckých protagonistoch, vďaka čomu im otvára dostatočne veľký priestor.

Andrea Sabová kreuje Annu ako sebavedomú a ironickú ženu, ktorá porušuje spoločenské pravidlá týkajúce sa fajčenia počas tehotenstva (ako spomenie jej muž, Anna je pravdepodobne jedinou ženou, ktorá počas tehotenstva začala fajčiť a nechce sa toho vzdať). Prchkosť a výbušnosť herečky Andrey Sabovej tvorí kontrast s jej krehkým výzorom, čo vo výslednom tvare vytvára zaujímavý prístup k uchopeniu javiskovej postavy. Martin Nahálka je solídnym hereckým partnerom pre Andreu Sabovú., stvárňuje Anninho manžela. Obidvaja sú výbušní, ale zatiaľ čo Sabová dokáže svoju Annu v určitých momentoch skrotiť (napr. prezývka pre Claudea, tajnosti okolo vzťahu Claude a Elisabethinej matky), tak Nahálka je vo svojich prejavoch oveľa expresívnejší - počnúc urážkami, krikom, vyhodením Anninej tašky cez okno, až po fyzické napadnutie Claudea. Sabová s Nahálkom tak v konečnom výsledkom reprezentujú výbušný partnerský vzťah, v ktorom je však žena tá, ktorá dokáže ovládnuť svoju emocionalitu. Tvoria určité opozitum voči ďalšiemu páru - Elisabeth v stvárnení Barbory Andrešičovej a jej manželovi Pierrovi v hereckej interpretácii Branislava Matuščina. Barbora Andrešičová kreuje Elisabeth ako starostlivú matku a hostiteľku, ktorej záleží na tom, aby bolo všetko dokonalé - či už príprava marockého jedla, až po medziľudské vzťahy (nechce, aby sa Claude presťahoval do Marseille). Pod perfekcionizmom však ukrýva nenaplnené kariérne ambície, ktorých sa vzdala v prospech svojho manžela, profesora literatúry. Andrešičovej Elisabeth prechádza vývinovým oblúkom - od počiatočnej snahy o dokonalosť, až po záverečný monológ, v ktorom prejavuje zhnusenie nad ľudským pokrytectvom a klamstvom, ktoré ovplyvnilo jej vzťah s priateľom Claudeom. Herecký prejav Barbory Andrešičovej je v tejto komédii nesmierne podmanivý, pretože balansuje na hranici rozumu a citu. Vďaka tomuto pnutiu pôsobí jej postava mimoriadne plasticky. Branislav Matuščin kreuje svojho Pierra ako intelektuála, večne zahrabaného v knihách, pre ktorého je profesijná kariéra dôležitejšia než čas strávený s deťmi. Pre herectvo Matuščina je charakteristické ustavičné hľadanie medzi knihami, presviedčanie o vlastnej pravde a neschopnosť čeliť realite, na ktorú dopláca v závere inscenácie. Pozoruhodný herecký výkon predvádza aj Tomáš Stopa - stvárňuje Claudea, trombonistu filharmonického orchestra. Stopa prostredníctvom úsporných vonkajších výrazových prostriedkov (zhrbený chrbát, neisté prešľapovanie, zakríknutý hlas) vytvára na prvý pohľad zakríknutého umelca, vďaka čomu sa mu v závere podarí odhaliť hlbší rozmer Claudovej osobnosti. Vďaka tomu pôsobí jeho herecká kreácia príťažlivým dojmom, dokáže prekvapovať a podmaniť si diváka. Herci sa stávajú katalyzátormi napätia a v inscenácii vytvárajú primeraný temporytmus.

Ak sa pozrieme na aktuálny repertoár Divadla Andreja Bagara v Nitre, nájdeme tam niekoľko komédií, v ktorých je prítomný ženský element - spomeňme Dámsku šatňu, Dámskeho krajčíra, Syna či dcéru? Inscenácia francúzskej komédie Meno je v rámci monotematicky ladenej sezóny Muži bez hraníc určitým spestrením. Spomedzi ostatných komédií vyniká množstvom otázok, ktoré si divák začne klásť: Prečo skrývame pravdu? Bojíme sa toho, že náš priatelia budú odcudzovať? A čo ak kvôli pravde stratíme priateľov? Je človek, ktorý sa usmieva, naozaj šťastný, alebo je to len divadielko pre jeho priateľov, aby im dokázal, že žije fantastický život? A prečo je v dnešnej dobe úprimnosť takým vzácnym slovom?

Autori: Matthieu Delaporte a Alexandre de la Patelliére

Preklad: Elena Flašková

Dramaturgia: Lucia Mihálová, Magdaléna Žiaková

Scéna: Barbora Šajganová

Kostýmy: Ján Husár

Výber hudby a réžia: Matúš Bachynec

Hrajú: Martin Nahálka, Tomáš Stopa, Branislav Matuščin, Andrea Sabová, Barbora Andrešičová

Písané na základe premiéry 18. januára 2019 v Štúdiu Divadla Andreja Bagara v Nitre