Divadlo očami Mirky: Otvoríte tajomné zásuvky?

foto: Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre

Zásuvky má väčšina z nás zafixované ako predmety, do ktorých ukladáme oblečenie, zošity a malé drobnosti, ktoré rokmi naberajú na sentimentálnosti. O čo viac nás potom prekvapí ich obsah...Zrazu sa vrátime do čias, keď sme verili, že napríklad aj kuchynská ,,chňapka" môže byť prítulným, no zároveň aj prešibaným zvieratkom. Prečo sme v určitom veku zabudli snívať? A prečo sa niektorí z nás radšej ponoria do vlastného sveta fantázie? Tým sa zaoberá najnovšia inscenácia Starého divadla Karola Spišáka v Nitre pod názvom Sám a Esmeralda z pera švédskej dramatičky Martiny Montelius. Hru preložila do slovenského jazyka Lucia Åbergh a z dramaturgického hľadiska sa na nej podieľala Petra Babulícová.

Česká režisérka Linda Keprtová vysúva do popredia motív snívania a medziľudských vzťahov. Vďaka tejto kombinácii vytvára pútavý svet, v ktorom môže uplatniť kontrasty. Režisérka sa snaží poukázať na to, do akej miery je dôležitá predstavivosť a prečo ju v istom veku zanedbáme. To podtrhuje hudba Miloša Orsona Štědroňa - hlavne v snových výjavoch pripomína pomalé krútenie tanečnice v malej šperkovnici. Môžeme v tom nájsť paralelu so snovou podobou Esmeraldy, ktorá Sáma zavedie do sveta fantázie a odvahy. Režisérka vďaka realite a snom poukazuje aj na vzťah medzi otcom, ktorý zanevrel na snívanie, a na jeho syna Sáma, pre ktorého je vlastná predstavivosť veľmi dôležitá. Režisérka buduje konflikt predovšetkým vo vnútornej rovine (vzťahy), čím vytvára opozitum voči snovému svetu, ktorý kreuje ako jemný, poetický, bez výraznejších narušiteľov. Je to však dvojsečná zbraň, pretože zdĺhavosť niektorých mizanscén má za následok zlyhávanie temporytmu inscenácie (napr. ležanie Sáma a Esmeraldy pod plachtou).

O to viac je pôsobivejšia mizanscéna s búrkou - desivý výraz v očiach postáv, ich zvýšený hlas, boj s vetrom, vzdúvanie plachty v prepadlisku, otváranie a zatváranie šuflíkov. Režisérke sa podarilo vytvoriť pôsobivý kontrast medzi nepredvídateľnou realitou, ktorá výrazným spôsobom narúša svet krehkej fantázie. Keprtová využíva aj zmysel pre humor, čo sa odzrkadľuje v budovaní niektorých mizanscén - napríklad, namiesto klasickej lopty využíva režisérka postavu Otca, ktorý transformáciu na tento športový predmet vytvára oblečeným čiernym kabátom a kotrmelcami z jednej strany na druhú (raz smerom k Sámovi, raz k Babičke).

Pre komornú hru Sám a Esmeralda je príznačné striedanie dvoch línií - na jednej strane je prítomná realita, ktorá sa mieša s detskou predstavivosťou. To sa snažili tvorcovia premietnuť aj do scénografie. Michal Syrový rozdeľuje scénu na dve časti, pričom každá z nich má svoj význam. Dolná časť zastupuje reálny svet, s čím sa spája bývanie v paneláku, stoličky so stolom, posteľ a pod. Vrchná časť predstavuje zhmotnenie Sámových predstáv a túžob. To sa odzrkadľuje aj vo využití farieb - zatiaľ, čo reálny svet zastupujú béžové odtiene (stôl, zásuvky), ktoré môžeme interpretovať aj ako všednosť dňa, tak v snových výjavoch sa divák vnára do červenej, zelenej, modrej a ďalších sýtych farieb. Práve široké spektrum farieb odkazuje na bohatú predstavivosť (nielen) dieťaťa. Rovnakú metódu môžeme aplikovať aj na kostýmové riešenie Tomáša Kyptu. Postavy, pohybujúce sa v reálnom čase a priestore, sú odeté v neutrálnych farbách - samozrejme, s výnimkou Babičky, ktorá pod modrým županom so žltými listami skrýva futbalový dres. Len čo postavy začnú hovoriť o svojich predstavách, mení sa aj ich kostým - jemné, priehľadné farby strieda sýtočervené sako s nohavicami v rovnakom odtieni. Princíp opakovania založený na prezliekaní kostýmov a mechanických pohyboch postáv však môže po čase skĺznuť do stereotypu, kvôli čomu detský divák stráca záujem sledovať dej.

Henrieta Kolláriková kreuje postavu Esmeraldy ako mechanickú bábiku - má spomalené pohyby tela a reč (pohybová spolupráca: Magdaléna Čaprdová), čo jasne odkazuje na to, že nie je príslušníčkou reálneho sveta. Podčiarkuje to aj jej vzhľad - tyrkysový korzetový kostým so sukňou, volánikmi a červenými pančuchami. Kolláriková je v úlohe mechanickej bábiky nesmierne pôsobivá aj vďaka sústredenosti nad každým krokom. Martin Kusenda sa ako otec dospievajúceho chlapca Sáma predstavuje v dvoch odlišných polohách - na začiatku ako nervózny rodič, ktorý nerozumie synovmu úteku do sveta fantázie. Postupom času si však uvedomí, že práve predstavivosť tvorí neviditeľnú niť medzi ním a synom. Vďaka tomu sa mení aj ich vzťah. Kusenda vyjadruje počiatočnú bezmocnosť chytaním sa za hlavu, pričom je zaujímavé, že nervozitu ukrýva za pomalé kladenie viet. Dôsledne premýšľa nad každým slovom. Keď si vďaka Sámovi uvedomí, že fantázia je vekovo neohraničená, v jeho výraze a slovách badáme odľahčenie a prvé známky úprimného úsmevu. Oľga Schrameková využíva pri postave Babičky spontánnosť, vďaka čomu pôsobí komickým dojmom (keď si rozopne župan a odhalí futbalový dres, natieranie oškvarkami, prihrávky so Sámom a pod.). Schramekovej Babička je živá, dynamická a rúca všetky zaužívané stereotypy o starých mamách, ktoré si užívajú pokojný dôchodok. Okrem zábavnej funkcie však plní Babička aj inú, dôležitejšiu úlohu - vďaka nej sa zblížia otec so Sámom. Režisérka obsadila do postavy Sáma Miroslava Bakuru, pre ktorého to nebola prvá hlavná úloha (Janko Hraško, Vianočný zázrak). Nemôžeme sa tomu čudovať, pretože Bakura vie dôveryhodne stvárniť chlapčenskú nevinnosť, tvrdohlavosť a odhodlanosť. To isté uplatňuje aj pri Sámovi. Jeho zmietanie sa medzi realitou, v ktorej nedokáže nájsť uspokojenie, a predstavivosťou, v ktorej nachádza šťastie, je pozoruhodné.

Inscenácia Sám a Esmeralda má potenciál zaujať. Napätie medzi snom a skutočnosťou, ktoré sa premieta do javiskovej akcie, kladie na prijímateľa nemalé nároky. Aj to môže byť jeden z dôvodov, kvôli čomu si táto inscenácia zaslúži pozornosť. Je to signál toho, že Staré divadlo sa začne uberať novou cestou?