Divadlo očami Mirky: Frankenstein (Moje svedomie): Keď ožíva smrť...

foto: Slovenské komorné divadlo Martin

Keď sme s kamarátkami premýšľali nad tým, ako zakončiť zimný semester a zároveň sa potešiť na Vianoce, rozhodli sme sa pre Frankensteina (Moje svedomie) v réžii Slovenského komorného divadla v Martine. (Nebudem sa tajiť tým, že to bolo hlavne kvôli Danielovi Žulčákovi, ktorého sme chceli vidieť v úlohe Netvora). Počas písania týchto riadkov sa mi v hlave prelínajú jednotlivé obrazy, a hoci je teraz čas obeda, myšlienkami som znova v sále divadla a pred očami sa mi odvíja temný, no o to vzrušujúcejší príbeh Frankensteinovho Netvora a Anjela skazy. A práve toto sú dve postavy, ktoré vyvolali na mojom tele vo štvrtok, 22. decembra 2016, zimomriavky.

Netvor

Zavŕšením vedeckého pokusu doktora Viktora Frankensteina (Marek Geišberg) je vytvorenie Netvora. Na javisku sa s ním prvýkrát stretneme vo chvíli, keď vylezie z vane. Začne sa plaziť, pričom zo seba vydáva len neartikulované zvuky. Nedokáže rozprávať, chodiť, myslieť, a už vôbec nie cítiť. Myslím si, že pre Daniela Žulčáka predstavovala táto postava veľkú výzvu, keďže sa musel naučiť myslieť ako dielo, ktoré nedokáže rozlišovať medzi dobrom a zlom...ako dielo, ktoré sa musí naučiť rozprávať a cítiť. Na začiatku mi pripomínal oživenú bábku, ktorá bola dlhé roky umiestnená v sklade a ktorá sa musí naučiť základom správania a komunikácie.

Pre mňa bolo fascinujúce, že sa prerod Netvora na ľudskú bytosť odohrával priamo pred mojimi očami - od úplného začiatku, kedy ho doktor Frankenstein odvrhne, až po koniec, keď sa musí zmieriť s tým, že dielo je s ním úzko prepojené. Neviem, ako to vnímali ostatní diváci, ale ja som mala silnú túžbu zobrať si Netvora k sebe a postarať sa oňho...Veľmi na mňa zapôsobila scéna, keď ho Frankenstein odvrhol - Netvor zostal úplne sám. V období, kedy potreboval ruku, ktorá by sa oňho postarala, ktorá by ho naučila základnému fungovaniu ľudskej mysle...Áno, Netvor robí chyby, ale kto z nás by ich neurobil, keby zostal sám proti celému svetu? Zmätok, ktorý sa odohráva v jeho mysli, je preto úplne pochopiteľný, a Daniel Žulčák ho stvárňuje nielen fyzicky (trhané, nekoordinované pohyby), ale aj emocionálne - hoci nedokáže rozprávať, vydáva zo seba zvuky, ktorými je schopný vyjadriť svoj duševný stav (hoci v tej chvíli určite netuší, že je schopný nejakých citov).

Ďalšia kľúčová scéna prichádza vo chvíli, keď Netvor objaví chalupu slepého starca (Ján Kožuch). Práve on sa stane jeho otcom a učiteľom života. Netvor sa naučí postupne učiť písmená, z písmen skladať slová, a zo slov vety. Nastáva niekoľko vtipných scén (,,oko - oči", ,,vlas-vlasy", ,,čelo-čely"). Podstatné je však to, že prostredníctvom starca sa Netvor začína meniť na človeka nielen po fyzickej stránke, ale aj po tej emocionálnej - začína prejavovať emócie (napr. sa k starcovi pritúli vo chvíli, keď do chalupy nečakane vtrhne starcov syn a chce Netvora vyhodiť).

Zimomriavky mi naskočili vo chvíli, keď sa Netvor rozhodol nájsť doktora Frankensteina. Samotný doktor neverí vlastným očiam, keď uvidí svoj výtvor, ktorý je hotovým človekom so všetkým, čo k tomu patrí. Netvor Daniela Žulčáka už viac neoplýva trhanými pohybmi či neartikulovanými zvukmi. Je tomu prispôsobená aj zmena kostýmov - pred doktorom stojí chladný človek v čiernom obleku, ktorý pripomína vznešeného aristokrata. Už to viac nie je výtvor zababraný od krvi, ktorý nevie, na čo slúžia telesné končatiny. Daniel Žulčák v tejto postave ukázal širokú paletu emócií - od strachu, zdesenia, prekvapenia, súcitu, krvilačnosti až po chlad a ľudskú rezervovanosť. Klobúk dole pred tým, ako vedel Daniel stvárniť oživený výtvor, ktorý nevie, na čo mu slúži telo a ktorý sa postupne učí spoznávať svet, aby si napokon nasadil chladnú masku s cieľom vydierať svojho tvorcu, ktorý ho zradil.

foto: Slovenské komorné divadlo Martin

Anjel skazy

Čo sa odohráva vo vnútri doktora Frankensteina po bezprostrednom vytvorení Netvora? Čo voči nemu cíti? Prečo uteká? Myšlienky ho ťažia ako hrubý zamatový záves, ktorý v neočakávaných momentoch odkrýva Anjel skazy (Zuzana Rohoňová). Na scéne sa zjavuje v neočakávaných momentoch, pričom sa pohybuje s ľahkosťou vtáka, ktorý neváha vyriecť mučivé myšlienky. V tom je ten fascinujúci kontrast...Anjel skazy predstavuje svedomie doktora Frankensteina, proti ktorému bojuje a ktoré ho pripravuje o zdravý rozum. Anjel skazy je desivý všetkým tým, čím priťahuje - svojimi ladnými pohybmi (hranie s vláčikom), ktoré strieda s desivým úsmevom a krikom. Odkrýva dušu nádejného vedca, ktorého zničí vlastné dielo. Anjel skazy je prítomný všade, cítiť ho...a predsa sa nedá chytiť.

Pre mňa predstavuje Frankenstein (Moje svedomie) spojenie všetkého, čo mám na divadle najradšej - výtvarnú, pohybovú, hudobnú, a v neposlednom rade hereckú zložku. Ak máte radi tajomnú atmosféru opradenú hrôzostrašnými výjavmi, v ktorých nechýba súcit a pochopenie, rozhodnite si túto inscenáciu nenechajte ujsť. Ja neľutujem, že som kvôli tejto inscenácii cestovala z Nitry až do Martina.

Autor: Mary Shelleyová

Preklad: Pavel Vilikovský

Dramatizácia a réžia: Dobo Gombár

Dramaturgia a hudba: Róbert Mankovecký

Scéna: Eva Jiříkovská

Hrajú: Marek Geišberg, Daniel Žulčák, Viliam Hriadel, Zuzana Rohoňová, František Výrostko, Tomáš Grega, Jana Kovalčíková, Tomáš Tomkuljak, Tomáš Mischura, Jaroslav Kysel, Nadežda Vladařová, Viliam Hriadel, Karol Čičmanec, Matúš Mendel