V rozhovore s umeleckou šéfkou Naivného divadla a režisérkou Michaelou Homolovou sa dozviete o inšpiračných zdrojoch inscenácie Kabinet zázraků neboli Orbis Pictus, ako prebiehal proces tvorby, či o tom, ktorý zo živlov je pre ňu najpríťažlivejší.
Kde sa vzal prvotný impulz k vytvoreniu inscenácie Kabinet zázraků neboli Orbis Pictus?
Podnet prišiel od dramaturga Vítka Peřinu. Bavili sme sa o tom, že by sme radi vytvorili inscenáciu pre najmenšie deti, kde by sa im divadelným jazykom predstavil náš svet – javy, veci, bytosti. Objavovať všetko, čo nás obklopuje, či už prirodzene alebo stvorené človekom.
Ďalším dôležitým impulzom bol nápad scénografa Honzu Bažanta inšpirovať sa starými kočovnými bábkarmi a ich panorám postavených na princípe Thatrum mundi. Ukazovali rôzne svetové objekty, udalosti, či prírodné zaujímavosti pomocou iluzívnych výjavov, ktoré sa obvykle predvádzali po predstavení marionetovej hry. Odtiaľ bol už len krôčik k prebádaniu sveta všetkých starých bábkarských trikov a kúziel a tiež k skúmanie objektov, ktoré kedysi tvorili základ zbierok kabinetov kuriozít.
Všetky zdroje majú spoločnú túžbu po poznaní a prebádaní nášho sveta, ktorú, myslím, má v sebe prirodzene každý človek a najmä dieťa.
Inšpirovali ste sa učebnicou Jána Amosa Komenského. Čo vás na nej zaujalo?
Komenský prišiel medzi nás až neskôr. Spočiatku sme sa snažili predovšetkým o výtvarné a obrazové naplnenie jednotlivých častí inscenácie. Vedeli sme, že až budeme mať hotové obrazy, pridáme k nim i nejaký text, ktorý jednotlivé „kapitoly“ uvedie, okomentuje či doplní. Chceli sme sa vyjadrovať výstižne a jednoducho. Zároveň sme niekde podvedome tušili, že jazyk nemôže byť úplne obyčajný, ale mal by znieť trochu archaicky, aby to ladilo s vizuálnou stránkou inscenácie, ktorá odkazuje k minulým dobám.
V pláne bolo, že Vítek texty napíše na mieru jednotlivým obrazom. A niekde v procese tvorby Honza vyslovil: “Ignis ardet, urit, cremat.“, čo je veta o ohni z Orbis Pictus. A bolo rozhodnuté, nebolo treba nič písať, náš text existoval už vyše tristo rokov. Samozrejme, že došlo k nejakým úpravám a Vítek aj niečo dopísal, ale základ tu bol a bol absolútne výstižný.
Komenského dielo je rozdelené do 150 až 153 tematických kapitol, ktoré obsahujú množstvo ilustrácií. Kniha oboznamuje čitateľa so základmi zemepisu, astronómie, fyziky, biológie človeka, živej i neživej prírody, umenia, etiky...Na základe akého kľúča ste pristúpili k selekcii jednotlivých tém?
Ako vyplýva z mojej predchádzajúcej odpovede – témy sme mali zvolené už dopredu. A to podľa jednoduchého kľúča – od živlov, cez prírodu, človeka, stroje až k vesmíru. Takže sme len našli tie správne časti textu a tie s malými úpravami priradili priamo k našim jednotlivým scénam.
Hlavnou témou inscenácie je objavovanie, resp. poznanie sveta prostredníctvom rôznych predmetov. Čo vás počas procesu tvorby prekvapilo?
Inscenácia vznikala počas prvej vlny pandémie koronavírusu, v čase, kedy sme náhle zo dňa na deň nemohli hrať pre verejnosť, mohli sme „iba“ skúšať. Ale práve táto situácia spôsobila, že proces tvorby bol oveľa intenzívnejší a koncentrovanejší než obvykle. Ukázalo sa, že veci, ktoré by sa inokedy zdali ako nemožné, pretože na to jednoducho nie je čas (a niekedy ani energia), tak zrazu možné sú.
V inscenácii odkazujete na prírodné živly – vodu, vzduch a oheň. V čom sú pre vás príťažlivé?
Nepovedala by som, že sú pre mňa príťažlivé. Skôr ich vnímam ako absolútny základ všetkého. A keď chcete rozprávať o planéte Zem, musíte začať živlami. Aspoň ja si to myslím. A keby som si mala vybrať, ktorý zo živlov je pre mňa najpríťažlivejší, tak je to jednoznačne voda. A hlavne voda v pohybe – či už je to more, rieka, vodopád či potok, alebo dobrá teplá sprcha.
Za rozhovor srdečne ďakuje Mirka Košťálová
Rozhovor vznikol pri príležitosti festivalu Divadlo európskych regiónov v Hradci Králové 2021. Text bola publikovaný vo festivalovom časopise Hadrián.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára