Cez les, foto: Michal Lachkovič
Najprv sme sa prešli v strašidelnom lese s
Červenou čiapočkou, potom sme nahliadli do vtipnej domácnosti Hastrošovcov,
následne sme sa posilnili v českej ,,hospode", pokračovali sme v peci
Janka a Marienky, no a druhý deň festivalu STRETNUTIE - SETKÁNÍ - SPOTKANIE -
TALÁLKOZÁS v Nitre (streda, 6. jún 2018) sme zakončili rodinnou drámou.
Červená čiapočka trochu inak
Katedra alternativního
a loutkového divadla DAMU z Prahy spracovala svetoznámu
rozprávku o Červenej čiapočke. Autorka a režisérka inscenácie Cez les, Viktorie Drdová, v inscenácii
vysúva do popredia motív putovania dievčatka cez strašidelný les. Scéne
dominuje kruh vytvorený z listov, konárov či sviečok, v ktorom je ,,uväznená“
Čiapočka. Dve dievčatá stojace za kruhom suplujú nevyspytateľnosť lesa – do
kruhu hádžu listy, vylejú vodu na hlavnú protagonistku, alebo ju kriesia
prostredníctvom konárov.
Na inscenácii je mimoriadne pútavý spôsob budovania
napätia a strachu (sypanie múky, do ktorej odtláča Čiapočka svoje stopy, šušťanie
konárov, zrýchlené dýchanie vo vymedzenom priestore). K tajomnej atmosfére
prispieva aj pálenie sviečok a listov, vďaka čomu divák sa stáva svedkom
magického rituálu. Nonverbálna inscenácia Cez les necháva dostatočne veľký
priestor diváckej predstavivosti, pretože pôsobí na zmysly prostredníctvom
práce s materiálom. Vďaka minimalistickej scénografii, podporenej prítomnosťou
prírodných živlov (voda, oheň, zem), vidíme, no predovšetkým cítime vôňu lesa,
v ktorom sa každý krok môže stať osudným.
Mirka
Hastrošovci alebo vzbura opíc
Hastrošovci, foto: Michal Lachkovič
Divadlo Lampion z Kladna
na festivale uviedlo adaptáciu jedného z najslávnejších príbehov od Roalda
Dahla Hastrošovci v réžii
Tomáša Procházku. Adaptáciu vytvoril Radek Beran a kolektív. Dahlov príbeh
plný vtipných opisov sa tvorcom podarilo vo veľkej miere preniesť aj do
javiskovej akcie s bábkami.
Výtvarníčka Bára Čechová vytvorila jednoduchú
variabilnú scénu a bábky, ktoré skrývali viaceré prekvapenia (Pani
Hastrošová mala odnímateľné oko a Pán Hastroš mal v bruchu otvor, cez
ktorý mu vybrala manželka oko, ktoré jej zhltol). Interesantne navrhla bradu
pána Hastroša, ktorú autor opisuje ako mimoriadne špinavú a plnú omrviniek,
či vší. Výrez z tváre nadrozmerne zväčšila, a tak divák detailne
videl do útrob Hastrošovej brady. Inscenácia prepájala bábkové a činoherné
herectvo. Vodenie bábok bolo odkryté a herci neraz „vystupovali“ zo
svojich javiskových postáv a previedli krátky, vtipný činoherný skeč,
ktorým objasnili históriu Hastrošovcov, alebo ich motivácie konania. Navyše
viackrát vošli medzi publikum a nadväzovali s ním priamu interakciu.
Dej
bol podobne ako u Dahla rozdelený do dvoch rovín, ktoré navzájom súviseli
a miestami sa aj nakrátko spojili - jedna ukazovala život Hastrošovcov,
ktorí sa navzájom doberali a ubližovali si rôznymi prefíkanými spôsobmi. Druhá
rovina upriamovala pozornosť na život opíc, ktoré pán Hastroš týral, až sa
napokon vzbúrili a prevrátili im dom dolu hlavou. Obom tyranom natreli na
hlavu lep, aby sa prilepili hlavou o podlahu. Hastrošovci sa vďaka tomuto
nápadu začali scvrkávať, takže ich nikto nikdy nenašiel.
Tvorivý tím inscenácie
Hastrošovci pod vedením režiséra Procházku mal pred sebou neľahkú úlohu –
preniesť poetiku a príbeh Roalda Dahla na javisko. Podarilo sa im to
s vtipom a hravosťou. Inscenácii nechýbala dynamika, vďaka čomu detskí
i dospelí diváci veľmi dobre reagovali a zabávali sa neraz čiernom a
drsnom humore, ktorý k autorovej poetike neodmysliteľne patrí.
Petra
Objektový pár Janko a Marienka
Janko a Marienka, foto: Michal Lachkovič
Cyklus
inscenovaných rozprávok Katedry
alternativního a loutkového divadla DAMU z Prahy uzatvorili Janko a Marienka. Režisérske duo Ondřej
Menoušek a Maryia Komarova predstavili nitrianskemu publiku objektové nonverbálne
predstavenie, ktoré vzniklo na motívy tejto známej rozprávky o dvoch súrodencoch.
Janka a Marienku predstavujú vyrezávané drevené obdĺžniky, ktoré vznikajú
priamo pred očami divákov. Počas práce s materiálom sú okrem toho prítomné
aj vŕtačka, kladivo a oheň (zastupujúci pec). Umiestnením ohňa pod veľký okrúhly
stôl s otvorom preniká teplo, ktoré má za následok roztopenie sviečky. Práve
tam herci strategicky umiestňujú drevené objekty. Symbolickým spôsobom tak odkazujú
na nešťastný osud Janka a Marienky, ktorí skončia v horúcej peci. Menoušek
a Komarova sú zároveň aj autormi scény, ktorej dominuje veľký okrúhly
stôl. Diváci sedia vedľa na nich a tiež na vyvýšených miestach, čo vytvára
mimoriadne intímnu atmosféru.
Mirka
Chcete navštíviť českú ,,hospodu“?
Študenti
tretieho ročníka Katedry bábkarskej
tvorby VŠMU z Bratislavy si na inscenovanie vybrali dve rozprávky zo
zbierky Fimfárum od významného
českého filmového a divadelného herca, spisovateľa a dramatika Jana
Wericha - František Nebojsa a Až opadá lístie z duba. Werich sa vo
svojich rozprávkach vysmieva typickým ľudským zlozvykom, vďaka čomu vzniká
pôsobivý materiál na divadelné spracovanie.
To,
čo inscenované rozprávky spája, je motív strachu. Vo Františkovi Nebojsa je hlavnou postavou František, ktorý nemá
z ničoho strach, pričom v druhej, Až
opadá lístie z duba, sa opilec Čupera kvôli strachu o dieťa
rozhodne bojovať s alkoholom. Obidva samostatné projekty okrem toho spája
spoločný priestor hostinca, v ktorom sa realita mieša
s retrospektívnymi výjavmi, a to za pomoci zmeny hudby (Šimon Peter
Králik, Barbora Šoganová, Dominika Kováčová) a osvetlenia.
Rozprávky si rozdelili dve
režisérky (František
Nebojsa: Annamária Krajčiová, Až opadá
lístie z duba: Dominika Dvořáková), na základe čoho je možné
vypozorovať ich rozdielny realizačný postup. Týka sa to hlavne pri vytváraní
scén súvisiacich so strachom. Krajčiová buduje motív strachu postupne, čo si
môžeme všimnúť najmä, keď sa František ocitne sám v opustenej krčme. Jedinú
spoločnosť mu robí baterka, ktorou si svieti. Atmosféru strašidelnej noci
podčiarkujú aj polnoční hráči kariet,
ktorých vytvorila z použitých krabičiek od cigariet, kovových plechoviek,
či uzáverov z fliaš Radka Baňacká. Hoci vyvolávajú strach, v niektorých
situáciách pôsobia komickým dojmom (scéna s hľadaním stratenej hlavy). Samotná
scéna s hraním kariet, do ktorej je zapojený aj František, pôsobí
mimoriadne sugestívne. Polnočných hráčov animujú vždy dve študentky, takže
premýšľanie nad vhodnou kartou a následné vyloženie na stôl nepôsobí
falošným dojmom. Prostredníctvom ich animácie sa stávame svedkami kolektívnej
a technickej súhry.
Druhá
režisérka, Dominika Dvořáková, buduje motív strachu na základe dynamiky – blížiaci
sa príchod postavy Čerta
naznačí červeným svetlom, rýchlym presunom dvoch paravánov
a rytmickými akordami na klavíri. Inscenácia Fimfárum prenesie diváka do sveta
českej ,,hospody“, v ktorej sa pozitívna nálada mieša s ponaučením.
Mirka
Noc je matkou dňa alebo rodina v rozklade
Noc je matkou dňa, foto: Michal Lachkovič
Študenti maďarskej univerzity divadla
a filmu z Budapešti sa predstavili
s inscenáciou hry súčasného švédskeho dramatika Larsa Noréna Noc je matkou dňa v réžii Andrása
Fehéra. Hra aj jej javiskové stvárnenie poukazuje na mimoriadne zložité rodinné
vzťahy – medzi bratmi, rodičmi, synmi a manželskými partnermi. Tvorcovia
zložitosť vzťahov ešte viac sťažili tým, že do roly matky obsadili muža. Je
však náročné povedať, nakoľko to samotnému vyzneniu inscenácie pomohlo.
Herectvo
oscilovalo medzi úsporným, civilným a
expresívnym, naturalistickým prejavom. Javiskové postavy svoje negatívne
pocity a komplexy väčšinou tlmočili prostredníctvom piesní. Mimoriadne
expresívne zafarbené texty boli v ostrom kontraste s pokojnými
a harmonickými, neraz veľmi známymi melódiami. Najväčšmi sa to prejavilo,
keď javiskové postavy spievali, či presnejšie kričali do sveta svoje vnútorné
ťažoby na melódiu Tichej noci.
Veľkým pozitívom inscenácie bola prítomnosť
klaviristu, ktorý hercov naživo sprevádzal a niekedy s nimi
komunikoval. Inscenácia maďarských študentov bola doteraz najexpresívnejšou
inscenáciou festivalu so silným emočným nábojom, ktorý sa na divákov preniesol
najmä v záverečnej scéne, keď jeden zo synov spácha samovraždu.
Petra
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára