STRETNUTIE - 1. festivalový deň

História lietania, foto: Michal Lachkovič

20. ročník medzinárodného festivalu krajín V4 STRETNUTIE - SETKÁNÍ - SPOTKANIE - TALÁLKOZÁS, ktoré usporadúva Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre, v utorok, 5. júna 2018, zahájilo svoj prvý deň. Najprv sme absolvovali históriu lietania s bábkami, potom sme sa stali rybníkom počas výcviku v detskom tábore Sokolie oko, neskôr sme sa stali svedkami chemicky vyrobeného dieťaťa, ktoré dostane chuť na svoju mamu, no a na záver sme zistili, že zvieracia farma nie je vôbec taká idylická, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Recenzie z festivalových predstavení píšem spolu s dramaturgičkou Starého divadla Karola Spišáka v Nitre, Petrou Babulícovou. 

Prelet nad bábkarským hniezdom

História lietania, foto: Michal Lachkovič

Vzniesť sa nad zem, dotknúť sa oblakov a vidieť svet z vtáčej perspektívy – o tom v detstve snívali mnohí z nás. Bábkové divadlo MárkusZínhás z maďarského mesta Pécs nás prostredníctvom svojej inscenácie História lietania prenáša do balóna, stíhačky či raketoplánu. Minimalistická scénografia pozostávajúca z hnedého stola na kolieskach  a umelej trávy podporuje myšlienku odlepiť sa od zeme a dostať sa k nebesiam. Maďarský bábkový súbor využíva minimum rekvizít funkčným spôsobom – napríklad vŕtačka s nastoknutým cédečkom zastupuje lietadlo, veľká sivá lopta plní funkciu mesiaca.

Malé bábky z bieleho látkového materiálu navrhli Gábor Pilári a Zsuzsanna Vajda, ktorí ich aj animovali (spolu s Eszter Lili Pilári). Vďaka látkovému materiálu sa stávajú telá bábok mimoriadne ohybnými - napríklad dokážu sedieť s jednou nohou preloženou cez druhú, šplhať sa po strome, alebo sa pridŕžať okrajov stola (s cieľom udržať sa). Technika vodenia je preto mimoriadne pôsobivá.  Inscenáciu dopĺňa hudba v živom jazzovom rytme (Áron Pilári, Kornel D. Szabó, Zoltán Samu Csernák), ktorá umocňuje atmosféru mizanscén (viacnásobné buchnutie do bubna signalizuje nemotornosť, pomalé tóny klavíra zas túžbu lietať). História lietania predstavuje bezbariérovú jazykovú inscenáciu, keďže jediným hlasovým vyjadrovacím prostriedkom sa stávajú citoslovcia bábkoherca a bábkoherečiek. To sa pozitívne prenieslo aj na detských divákov v Štúdiu Tatra v Starom divadle Karola Spišáka v Nitre – naťahovali ruky k bábkam, smiali sa nad ich neohrabanosťou a tajili dych pri prskavkách.

Inscenácia prechádzala vývinovým oblúkom – od pohybov na pevnej zemi, kedy bola myšlienka na let v nedohľadne, až po vznášanie sa na mesiaci. Kto by si bol pomyslel, že história lietania by mohla byť vďačným námetom na divadelné spracovanie? Z tejto vzdušnej disciplíny sa v réžii maďarského bábkového divadla MárkusZínhás stalo zábavné a kreatívne putovanie, ktoré by na let raketoplánom či výletom na mesiac presvedčilo nejedného strachopuda.

Mirka

Zábava pre malých aj veľkých

Mikulášove prázdniny, foto: Michal Lachkovič

Poľské divadlo Teatr Lalka sa predstavilo s inscenáciou adaptácie známej knihy Reného Goscinny, Mikulášove prázdniny. Režisér Jakub Krofta s autorkou adaptácie Máriou Wojtyszko v inscenácií kládli dôraz na hravosť a spontánnosť detského konania a myslenia. Ten je v protiklade s prísnym svetom dospelých, ktorí mnohokrát deťom a ich svetu plného výmyslov a šibalstiev nerozumejú. Režijnú koncepciu vynikajúco podporuje aj variabilná minimalistická scénografia Marka Zákosteleckého. Scéna pozostáva zo šiestich drevených stolov, ktoré sa v priebehu inscenácie menia od školskej lavice cez poschodové postele, stromy či auto. Predstavenie je vďaka tejto premenlivosti dynamické a udržuje pozornosť diváka aj napriek tomu, že pre jazykovú bariéru nie všetkému rozumie. Vďaka nápaditej práci so scénou vznikajú komické situácie. 

Krofta v inscenácii využíva nielen bábky, marionety, ale aj živých hercov. Mimoriadne vtipná je mizanscéna, počas ktorej sa menia marionety na živé postavy. Ako na javisko postupne prichádzajú herci v identických kostýmoch, ako sú ich bábkové „dvojičky“, navzájom si zamávajú. Komická je najmä veková disproporcia medzi marionetami predstavujúcimi chlapcov a hercami v strednom veku, ktorí ich stvárňujú. Hoci sú protagonisti evidentne fyzicky starší než ich javiskové postavy, ich herectvo je detsky hravé, prirodzené a divák si časom túto fyzickú nerovnováhu neuvedomuje a má pocit, že javiskové postavy sú skutočne malí školáci vystrájajúci lapajstvá svojim rodičom či vedúcemu v detskom tábore. 

Každý z hercov po celý čas budoval a zachovával osobitý charakter svojho javiskového hrdinu. Pan Rateau v podaní Romana Holca je prísny, no zároveň mimoriadne komický táborový vedúci družiny Sokolie oko, ktorý chce mať všetky deti pod kontrolou. No väčšinou ich neustriehne a sám má počas nočnej hry v lese oveľa väčší strach než jeho malý zverenci, ktorí mu stíhajú vystrájať nevinné šibalstvá. Andrzej Pezyna ako Mikuláš je typickým lapajom, ktorý najčastejšie stojí za všetkým „zlým“, čo chlapci vyvedú. Svojim výkonom zaujal Wojciech Stupínski v postave korpulentného chlapca Paulina, ktorý po ceste do tábora plače, ale postupne sa aj napriek svojmu „hendikepu“ s chlapcami spriatelil natoľko, že nechcel ísť domov. Gwalbert Wojciecha Pateckiho je na prvý pohľad „bifľoš s okuliarmi“, ktorý sa však tiež rád zapojí do lapajstiev spolu kamarátmi. Kryspin Gregorza Feluśa chce veľmi zapadnúť do partie, no niekedy sa nechtiac dostane do problémov. Herec vynikajúco využíva pri tvorbe svojej postavy mimiku a grimasy. 

Inscenácia Mikulášove prázdniny v podaní hercov poľského divadla Teatr Lalka je vtipnou inscenáciou pre detského i dospelého diváka. Tí skôr narodení si zaspomínali na časy, kedy sa detských táborov zúčastňovali a deti sa s javiskovými hrdinami  stotožnili a smiali sa na ich výmysloch. 

Petra

Dieťa vyrobené z prášku

Otesánek, foto: Michal Lachkovič

Prvou inscenáciou, s ktorou sa na festivale predstavila Katedra alternatívneho a bábkového divadla DAMU Praha, bol Otesánek. Režisérka Františka Malasková je zároveň aj autorkou výtvarnej zložky. K rozprávke Otesánek pristúpila osobitým a inovatívnym spôsobom. Mama si ho „vyrobila“ z prášku z reklamy, ktorá ženám sľubovala, že už nikdy nebudú samy. Zmiešala všetko podľa návodu, ktorý jej zaslali. Po dôkladnom zmiešaní všetkých ingrediencií zmes zapálila a vznikol z nej malý čierny „konárik“, ktorý sa zmenil na čiernu amorfnú bytosť a mimoriadne rýchlo rástol. 

Mama sa o neho spočiatku s láskou starala, neskôr začala mať pochybnosti sama o sebe a napokon sa začala svojho „vypáleného“ potomka báť. Ako už anotácia („Mama som hladný!“) predznamenala, Otesánek je doslova nenažranec. Žerie všetko. Absolútne všetko. Aj nábytok. Keď vyskočila obrovská čierna bytosť z postieľky, bolo jasné, že nezostane len pri jedení neživých vecí. Napokon zje aj matku – Otesánek ju celú pohltil vo svojich útrobách. 

Študenti 2. ročníka KALD DAMU poňali tému Otesánka svojským spôsobom. Cez tému osamelej ženy, ktorá túži po dieťati tak veľmi, že si ho zaobstará netradičným spôsobom, čo sa jej napokon stalo osudným. 

Petra 

Prasatá žijúce medzi nami

Farma zvierat, foto: Michal Lachkovič

George Orwell v románe Zvieraca farma kritizuje totalitný režim, pričom si za miesto deja vyberá netradičné miesto - farmu pána Jonesa. Zvieratá na základe impulzu kanca Majora vyženú svojho pána, pričom sa vedenia farmy ujmú kance Snehuliak a Napoleon. To, čo je na začiatku vykreslené v optimistických farbách (veselé spolunažívanie, radosť z práce, nové pravidlá) sa však postupne mení na falošnú hru, ktorej jediný cieľ spočíva v hromadení moci prítomných prasiat. Autor tu vynikajúcim spôsobom vykresľuje vlastností ľudí, premietnutých na konkrétnych zvieratách, a tiež to, čoho všetkého sú schopné. Ak si k tomu pripočítame súčasnú spoločenskú situáciu, uvedomíme si, že niet výstižnejšieho diela, ktoré by poukazovalo na kritiku politickej moci. A práve to môže predstavovať jeden z hlavných dôvodov, prečo sa Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre rozhodlo pre dramatizáciu tohto slávneho románu pod názvom Farma zvierat.

Režisér Peter Chmela volí také výrazové prostriedky, v ktorých sa jasne odzrkadľuje prostredie farmy. Vidíme to napríklad vtedy, keď Napoleon kŕmi zvieratá - zo sáčku im do papúľ vhadzuje burizóny. Mnohým zvieratám vypadávajú z papúľ na zem, z ktorej ju následne lížu. Žranie jabĺk u prasiat nadobúda na scéne naturálnu podobu - bábkoherci si na striedačku odhrýzajú veľké kusy, ktoré rýchlo prehĺtajú (a občas aj vypľúvajú). Chmela sa nebojí riskovať, čo môžeme vidieť vo využití videokamery, prostredníctvom ktorej Havran (Miroslav Bakura) spolu s Mačkou (Henrietou Kollárikovou) snímajú zábery diania na scéne. V niektorých mizanscénach dokonca vystupujú ako reportéri komerčnej televízie, ktorí sa zvierat pýtajú na ich pracovnú (ne)spokojnosť. 

Scéna, ktorú pre nitrianske divadlo navrhla Zuzu Hudek, predstavuje typickú farmu na dedine. Na pravej strane javiska vidíme kôpku slamy, za ktorou sa týči maketa dreveného domu. Na ľavej strane je prítomná drevená búda na kolieskach, ktorá má viacero využití - slúži nielen ako konský záprah, ale predstavuje aj priestor, na ktorom sa odohrávajú útoky. Zvieratá a samotný farmár predstavujú v týchto mizanscénach malé drevené makety, ktoré sú prostredníctvom videokamery snímané na obrazovkách. 

Zuzu Hudek sa tiež postarala o vytvorenie kostýmov a masiek. Kostýmy bábkohercov jasne odzrkadľujú konkrétne zvieracie prototypy - Sliepka v podaní Martiny Slobodovej má na sebe pásikavé tričko bez ramienok, červeno-bielu-žltú strapcovú sukňu. Celkový výzor umocňujú rukávy s pestrofarebnými strapcami a svetlohnedá čiapka s oranžovým chocholom. Zvieracia Farma Starého divadla Karola Spišáka v Nitre je určená pre divákov od pätnástich rokov. Upriamuje pozornosť na to, ako rýchlo sa človek stáva bábkou v rukách tých, ktorí pociťujú smäd po moci. Na začiatku sú prísľuby plné ambícií, na ktorých nenájdeme žiadne pochybnosti. Postupom času sa však z prísľubov stávajú iba abstraktné pojmy. Kde sa podela čestnosť? Morálka? Dodržanie sľubu? A dokedy budeme iba bábkami v rukách tých, ktorí si svoju moc vybudovali na klamstvách a zamlčaných pravdách? 

Mirka