Kráľovský radca zavítal do Španej doliny (reflexia z divadelného festivalu ŠpanDiv)

Priadka a kráľ, foto: facebook.com - Divadlo pod balkónom

Počas augustového víkendu (15. a 16. augusta 2020) sa v prostredí Španej doliny uskutočnil 17. ročník divadelného festivalu ŠpanDiv. Kultúrne podujatie tento rok predstavilo produkcie Divadla pod balkónom, Harry Teater a Potulného dividla J+T. Nakoľko som ešte nemala možnosť oboznámiť sa s tvorbou Divadla pod balkónom a jeho ďalšej scény, Harry Teater, rozhodla som sa vo svojej reflexii upriamiť pozornosť práve naň. 

„V každej správnej truhlici býva rozprávka“

Štefan Šmihla kladie v scenári dôraz na samotný proces rozprávky. Ján Haruštiak totiž prichádza na javisko ako predavač látky spolu s truhlicou po boku. Práve tento scénický predmet je spúšťačom uvažovania o podobe rozprávky, pretože ako tvrdí herec a zároveň režisér predstavenia Ján Haruštiak: „V každej správnej truhlici býva rozprávka.“ Otázky sú pre detských divákov formulované stručne a jasne: Kto tam bude vystupovať? Kde sa bude odohrávať? Na základe dialógu s nimi vzniká rozprávka Priadka a kráľ, v ktorej nechýbajú záporné postavy (záhadný cudzinec, kráľovský radca). Cudzinec vstúpi do kráľovstva, okolo kráľovho trónu obkrúti povraz a rozsype pšenicu. V snahe zistiť, čo to má znamenať, požiada vládca ríše o pomoc radcu, ktorý napokon ujde s truhlicou plnou zlata. Kráľovi pomáhajú pátrači (detskí diváci). Problém napokon vyrieši usilovná priadka, ktorá mu prezradí, čo mali znamenať všetky cudzincove symboly. Okrem toho, pomôže mu uvedomiť si, akí dôležití sú poddaní, nakoľko majú schopnosť ochrániť kráľovstvo pred vypuknutím vojny. Hoci končí rozprávka šťastne – zásnubami kráľa a priadky, zlo v podobe kráľovského radcu, ktorý utiekol s truhlicou zlata, ostane nepotrestané, pričom samotná priadka sa dokonca prizná, že mu pomohla ujsť (priadka mu pomocou nitky kolovrátku pomôže, aby mohol napraviť svoje zlé skutky). Záver o múdrej priadke preto vyznieva rozpačito. Napriek tomu považujem samotný koncept inscenácie „rozprávka o rozprávke“ za zaujímavý, nakoľko Ján Haruštiak vďaka vhodne zvoleným otázkam prebúdza v deťoch predstavivosť a zvedavosť. Dáva im najavo, že sú jeho rovnocennými partnermi.

Júlia Haruštiaková vytvorila viacero druhov bábok: prstové, plošné a manekýna. Kráľovský radca (plošná bábka) má dokonca dve podoby veľkosti: väčšiu a menšiu, pričom druhá z nich sa používa počas putovania lesom. Výtvarníčka takýmto spôsobom zdôrazňuje jeho čoraz väčšiu vzdialenosť od zámku. Kráľ (manekýn) zaujme svojou veľkosťou, v dôsledku čoho vyniká jeho spoločenský status (vládca krajiny). Realistická scéna Júlie Haruštiakovej s maľovanými kulisami reprezentuje dva typy prostredí: kráľovskú komnatu a po zdvihnutí červenej opony izbu priadky s dominujúcou bielou farbou. Nechýbajú kolovrátok a nite. Súčasťou predstavenia sú aj piesne, ktoré slúžia na umocnenie atmosféry. Vďaka rýmovej schéme sú ľahko zapamätateľné (texty: Ján Haruštiak, hudba: Pavol Korduliak).

Mária Olejníková je v postave Priadky veľmi pôvabná, jej prejav pôsobí prirodzene. Stvárňuje múdru a usilovnú Priadku, ktorá si uvedomuje dôležitosť práce. Kladie dôraz aj na pomoc iným, nakoľko spriada tri nitky naraz, pričom jednou má schopnosť hojdať deti, druhou pomáha tým, ktorí sa dostali do nepriaznivej situácie, a treťou tká súkno, aby mala z čoho žiť. Potulný predajca látok je v javiskovej interpretácii Jána Haruštiaka vtipný a uvoľnený. Okrem toho dokáže nadchnúť deti pre tvorbu rozprávky. Haruštiakov Kráľ je prísny, miestami spontánny a nedôverčivý. Vďaka Priadke v sebe objaví nehu a náklonnosť.

Činoherno-bábková rozprávka pre deti predškolského a školského veku s detektívnymi prvkami (hľadanie kráľovského radcu, snaha zistiť, čo znamenajú cudzincove symboly) akcentuje úprimnosť a pracovitosť. Poukazuje tiež na to, že v živote je dôležité nevzdávať sa a používať rozum.

,,Chyť ma, ty tuk!"

Autor scenára a režisér Martin Vanek sa inšpiroval rovnomennou rozprávkou o Jankovi a Marienke a vytvoril svojbytnú javiskovú interpretáciu. Na rozdiel od klasickej predlohy, v ktorej Janko nalieha na matku, aby ju so sestrou pustili do lesa na jahody, na čo matka napokon privolí, tak v „banskobystrickej“ verzii ich matka vystríha, aby mačku neťahali za chvost. Okrem toho, toto zviera nachádza matka počas upratovania v práci, čím Vanek aktualizuje pôvodnú predlohu, keďže dej nie je situovaný výhradne do prostredia prírody. Keďže v pôvodnom texte našli medovníkový domček súrodenci sami, pretože sa stratili v lese, v inscenácii je hýbateľom deja mačka, ktorá ich vyláka z domu. Vanek vložením postavy mačky do rozprávky akcentuje vzťah medzi človekom a zvieraťom, respektíve, čo sa stane, ak mu bude ublížené (ťahanie za chvost realizuje Janko, neposlúchne matkinu prosbu). V tejto rozprávke prechádzajú vývojom dve postavy: vyššie spomenutá mačka, ktorá je spočiatku prefíkaná, si počas rozhovoru s myšou uvedomí, že ježibaba ju len využíva, a preto sa ju rozhodne hodiť do pece (na rozdiel od klasickej rozprávky, v ktorej tento akt vykonajú súrodenci). Hýbateľmi deja sú v tomto prípade zvieratá, v dôsledku čoho je v úzadí vzťah súrodencov a ježibaby.

Scéna Michala Lošonského je minimalistická a funkčná. Ľavej časti dominuje skrinka s nápisom Detský kútik, ktorá sa po otočení premení na medovníkový domček (farebné šuflíky reprezentujú množstvo sladkostí). Pravú časť pódia reprezentuje ďalšia skrinka, tentokrát s nápisom Straty a nálezy. Práve tam skončia Janko a Marienka, keď ich mačka naláka von z domu. Nápisy na skrinkách evokujú prostredie inštitúcie, keďže matka súrodencov je upratovačkou. V inscenácii sa využíva viacero druhov bábok, ktoré navrhla Júlia Haruštiaková: realistickí manekýni (Janko a Marienka), prstová bábka (myš) a látková bábka čiernej mačky s veľkým bruchom. Texty piesní, ktoré napísali Ján Haruštiak spolu s Martinom Vankom, sú rytmické, ľahko zapamätateľné, čo umocňuje aj hudba Bela Felixa.

Juraj Haviar kreuje Janka ako neposedného a provokatívneho chlapca, ktorý nemá žiadne zábrany. Až po traumatizujúcom zážitku v prítomnosti ježibaby (chce ho vykŕmiť a upiecť) si uvedomí dôsledok svojich činov (keby neťahal mačku za chvost, nevylákala by ich von). Ježibabu kreuje ako falošnú, pahltnú a sebeckú ženu. Výsledný dojem je umocnený kostýmom ladeným v ružových farbách (parochňa, klobúk, ružovo-biely sveter). Silvia Zaprihač Pavličková prepožičiava Marienke rozhodnosť, duchaprítomnosť a múdrosť, čím tvorí Jankov protipól.

Napriek vyššie spomenutým modifikáciám (matka-upratovačka, mačka-aktívny subjekt, zvýraznený vzťah medzi deťmi a zvieratami) je posolstvo rozprávky zachované: je dôležité rešpektovať rodičov, priznať si vlastnú chybu. A neubližovať zvieratám. 

„Nikam nechodím bez mrkvy“

Juraj Haruštiak napísal scenár o dvoch škriatkoch-kamarátkach, ktoré putujú po svete vďaka veľkému gramofónu, Časostroju. Ich cieľom je nájsť si priateľov. Muzikál pre deti od troch rokov pod názvom Fónka a Tónka z Gramofónie je vo festivalovom plagáte charakterizovaný aj týmito slovami: „Radi tancujete, bádate, cestujete a spievate? Tak potom je tu čas, vydať sa na objaviteľskú cestu s Fónkou a Tónkou...“ Rada by som upriamila pozornosť na fakt, že nejde o dobrodružnú cestu v pravom slova zmysle, nakoľko kamarátky nestretávajú iné bytosti a nezdolávajú ani prekážky. Ide skôr o vnútornú cestu, ktorá má obe dievčatá doviesť k uvedomeniu si hodnoty priateľstva. Fónka (Silvia Zaprihač Pavličková) a Tónka (Barbora Bušovská) na príklade vzájomného vzťahu predstavujú deťom, na čom by malo byť založené priateľstvo, prečo je dôležité konzumovať zeleninu, či vykonávať telesnú aktivitu. Texty piesní Jána Haruštiaka a jednej od Petra Butkovského dopĺňajú dialógy a sú ľahko zapamätateľné. Hudba Bela Felixa, Pavla Korduliaka a Juraja Haška je energická a podporuje hravý rozmer priateľstva.

V kombinácii s jednoduchou choreografiou vzniká uvoľnená a veselá nálada, ktorú herečkám nepokazil ani výdatný dážď. Herečky sa výborne dopĺňajú – kým Silvia Zaprihač Pavličková kreuje Fónku ako rozumného, miestami výbušného škriatka, tak Tónka je v javiskovej interpretácii Barbory Bušovskej naivnou, hanblivou a pahltnou, avšak ochotnou priznať si chybu a poučiť sa z nej. Spolu tvoria energické duo, ktoré zapája detských divákov do javiskovej akcie (recept na tortu, cvičenie s Tónkou a pod.). Nielen energia herečiek prispieva k výslednému tvaru. Scéna Sone Mrázovej, maľovaná opona s farebnými činžiakmi, veľká červená debna s otvorom pre gramofón, či rôznofarebné kostýmy herečiek, umocňujú samotný koncept inscenácie, a to tešiť sa z prítomného okamihu a uvedomiť si, že keby sme boli všetci rovnakí, svet by prišiel o veľa zaujímavých odtieňov.

Fónka a Tónka z Gramofónie, foto: facebook.com - Divadlo pod balkónom

„Olympiáda vo varení zeleninovej polievky“

Tak ako v prípade Priadky a kráľa, aj tu zvolili tvorcovia koncept „rozprávka o rozprávke“. Peter Butkovský napísal scenár o malom psovi, ktorý sa cíti menejcenne kvôli nízkemu vzrastu. Opustí domov, aby všetkým dokázal, že je veľký. To je jedna línia príbehu. Tú druhú reprezentuje dospelá žena, ktorá sa stratila na stanici a zistí, že si vzala nesprávne kufre. V takomto duchu začína aj samotné predstavenie. Keď sa žena (Gabriela Janková) od detských divákov dozvie, že čakajú na divadelné predstavenie, sadne si k nim a na chvíľu sa stáva diváčkou. Keďže však na javisko nikto neprichádza, rozhodne sa vziať situáciu do vlastných rúk a stane sa rozprávačkou príbehu o Havovi Slavovi, ktorý sa cíti menejcenne kvôli svojmu nízkemu vzrastu. Okrem psa (plyšová realistická bábka) tu vystupujú ďalšie zvieracie postavy – mačka Annička (čierna plyšová bábka Kabelka), krava Dobroslava (maska s bielymi rohmi), sliepka a vlk (látkové, realistické bábky). Každé zo zvierat sprevádza hlavného protagonistu v určitej životnej etape. Prostredie domova zastupujú krava s mačkou a neznámu krajinu, do ktorej sa pes vyberie, aby všetkým dokázal, že je veľký, reprezentujú vlk so sliepkou. Predovšetkým vzťah medzi Slavom a vlkom je ukážkou rodiaceho sa priateľstva, nakoľko vlk nevie zavýjať a pes mu ochotne pomôže vyriešiť tento problém (lebo mu spadol kufrík na chvost).

Kristína Hroznová navrhla scénu, ktorej dominujú farebné, na seba naukladané kufre. Na jednej strane akcentujú motív putovania, no po ich otvorení vytvárajú prostredie, v ktorom sa pohybuje pes Slavo (kuchyňa, domáci dvor, neznámy les). Zmeny scény sa realizujú otočením malých farebných šiat na vešiakoch v kufri. Zozadu sú totiž na zelenej látke namaľované biele stromy, čím vzniká prostredie lesa.

Interakciu s detským divákom realizuje Gabriela Janková najmä na začiatku predstavenia a neskôr v súvislosti s prípravou zeleninovej polievky. Herečka dokáže plynulo prechádzať z jednej postavy do druhej a rozlíšiť ich na základe výrazových prostriedkov: maznavý hlas a mňaukanie (mačka), hlbšie posadené tóny (vlk), či krava (dlhšie pauzy medzi slovami, hrubšie tóny).

Činoherno-bábková rozprávka pre deti predškolského a školského veku v réžii Jána Haruštiaka poukazuje na dôležitosť priateľstva, odvahu a v neposlednom rade zdôrazňuje dôsledky výsmechu, pričom z nich prináša poučenie (mačka si až po odchode uvedomí, ako jej pes chýba, a sľúbi, že ho už viac nebude provokovať).

 

„Antónia Melódia“

Scenár činoherno-bábkovej rozprávky pre deti predškolského a školského veku, Tajomstvo hracej skrinky, ktorý napísal Ján Haruštiak, má hudobnú tematiku. Prináša príbeh o stratených notách, ktoré sa snaží nájsť Antónia Melódia, majiteľka hracej skrinky. Keď jedného dňa zistí, že všetky tóny, na čele s tetou Notou Celou, zmizli, pustí sa do pátracej misie. Zistí, že v tom má prsty chlapec Tónko, ktorý tak falošne pískal, až ostatné noty rozbolela hlava, a keďže nevyhovel ich prosbe, aby prestal, ušli. Tónko si uvedomí svoju chybu a vydá sa na cestu, aby našiel stratené noty. Keď ich nájde, ospravedlní sa im a pozve ich domov, kde ich už čaká hudobná kapela.

Rozprávka v réžii Jána Haruštiaka má predovšetkým poznávaciu hodnotu, nakoľko deti sa učia rozlišovať jednotlivé hudobné nástroje na základe zvukov. Tak ako aj v iných predstaveniach Divadla pod balkónom, tak ani v tomto nechýba interakcia s detským divákom. Okrem samotného hádania hudobných nástrojov vytvárajú deti spojením rúk cestu, po ktorej putuje Tónko, či v závere napodobňujú hru na nástroje (gitara, klavír, violončelo, píšťala, saxofón, bicie). Rozprávka okrem toho kladie dôraz na uvedomenie si vlastnej chyby a následného ospravedlnenia sa.

Scéne Kristíny Hroznovej dominuje vysoká červená vyklápacia skrinka, čo umožňuje predstaviť jednotlivých členov hudobnej kapely (tóny do re mi fa sol la si), ktorá sa vrátila z amerického turné. Reprezentujú ich malé plyšové bábky s ružovými tvárami, červenými lícami a dlhými ušami, ktoré vytvorila Kristína Hroznová.

Antónia Melódia v hereckej interpretácii Márie Olejníkovej dokáže nadchnúť deti pre hudbu, citlivo s nimi spolupracuje, dokáže ich usmerniť. Je pozorná, spontánna, hravá, čo oceňujú najmenší diváci. Okrem toho pripomína živú notu, keďže jej kostýmu, ktorý navrhla Júlia Haruštiaková, dominuje čierna a biela farba. Ján Haruštiak prostredníctvom zakrytého vodenia animuje členov kapely a vytvára zvukovú kulisu, vďaka čomu vzniká ilúzia skrinky, ktorá dokáže hrať sama od seba.

Súčasťou predstavenia sú aj piesne, ktoré sprevádzajú dej. Ľahko zapamätateľné texty Jána Haruštiaka a Márie Olejníkovej zvádzajú k tancu najmä vďaka chytľavej hudbe Bela Felixa.

 

Drak, ktorý má alergiu na kvety

Pôvodný text Dráčik Hapčí od autorky Márie Olejníkovej upravil a prepísal Ján Haruštiak. V rozprávke sa prelína minulosť (legenda o lietajúcom drakovi alergickom na kvety) s prítomnosťou (kuchárka a kuchár pripravujú praženicu). Práve veľké modré vajce umiestnené na kuchynskom stole je spúšťačom rozprávania a následného predvádzania legendy o drakovi a princeznej, ktorí zachránili horiace kráľovstvo. Hlavnými hrdinami sú drak (plyšová látková bábka žlto-zelenej farby) a princezná Violka/ale všetci ju volajú Nezábudka (látková bábka). Kuchárka ju chce premenovať na Zdenku, pretože podľa nej je to oveľa vhodnejšie meno pre najkrajšiu z troch kráľových dcér. Kuchárka svojimi pohybmi paroduje eleganciu princeznej, čo tvorí východiskový bod rozprávania o dračej legende. Tá začína stretnutím draka s Nezábudkou, počas ktorého sa mu prizná, že sa nechce vydať za princa Vilibalda. Keď princ uvidí draka, rozhodne sa ho chytiť do siete, no princezná ho zachráni. Vilibald sa jej pomstí tým, že podpáli kráľovstvo. Našťastie, princezná s drakom to včas uvidia a môžu zasiahnuť, vďaka čomu sa im podarí uhasiť plamene. Zlo je v tomto prípade potrestané, nakoľko princ Vilibald skončí v ,,horúcich peklách“.

V inscenácii sa využívajú látkové a plošné bábky, ktoré vytvorila Kristína Hroznová. Plošné bábky sú prítomné v mizanscénach putovania (napr. princezná na hradných kopcoch, let na drakovi, Vilibaldova družina). Scéne dominuje veľký zelený stôl so závesom, ktorý asociuje kuchyňu (nechýbajú látkové hrnce rovnakej farby). Vysunutím plošných maľovaných dekorácií (hrad, kopce) vzniká prostredie kráľovstva. Hudba Bela Felixa spolu s textami Jána Haruštiaka umocňuje zábavnú a dobrodružnú atmosféru zároveň.

Ján Haruštiak je v role Rozprávača vzrušený, prežíva príbeh, k čomu patria aj nekoordinované pohyby a žiarivý odlesk v očiach. Draka kreuje ako mladého a odvážneho hrdinu. Kuchár je v jeho javiskovej interpretácii ľahkovážnym a spontánnym, čo sa najvýraznejšie prejavuje počas rozprávania o legende. Silvia Zaprihač Pavličková je v postave Kuchárky ironická, tvorí Haruštiakov protipól. Vďaka tónovej modulácii kreuje princeznú Nezábudku ako mladú a nevinnú dievčinu.

Rozprávka Dráčik Hapčí pre deti predškolského a školského veku kladie dôraz na priateľstvo, súdržnosť a odvahu. Vďaka interakcii s detskými divákmi vzniká kolektívny duch. Deti sa takýmto spôsobom učia vzájomnej spolupráci (podávanie vedra pri hasení požiaru, hra na slepú babu).

 

Šípková Ruženka v obchode s matracmi

Autor scenára a režisér Martin Vanek aktualizuje klasický príbeh Šípkovej Ruženky už samotnou lokáciou. Východiskovú situáciu predstavuje stretnutie pani Šípkovej a pána Ružu v obchode s matracmi. Pán  Ruža, majiteľ, sa snaží presvedčiť pani Šípkovú, aby si kúpila nový matrac. Ona však váha, a tak sa jej majiteľ rozhodne vyrozprávať príbeh o Šípkovej Ruženke, aby ju presvedčil. Inscenačný tím okrem toho aktualizuje pôvodnú predlohu aj prostredníctvom princa, ktorý prichádza prebudiť princeznú na bicykli, či darmi od sudičiek (princezná bude vynikať v matematike a tiež v zimných a letných športoch).

Scéna Michala Lošonského je ladená do pastelových farieb, najmä svetloružovej a bielej, ktorá vytvára nežnú a harmonickú atmosféru (záves s ružami okolo princezninej postele, kvietkovaná lampa). Z hľadiska výtvarného riešenia zaujme spôsob, akým je vyriešená prítomnosť sudičiek – reprezentuje ju veľký farebný dáždnik, okolo ktorých je zavesených dvanásť rôznofarebných papierových ruží. Scénické predmety sa nevyužívajú iba vo svojej primárnej funkcii, čím podnecujú predstavivosť detských divákov. Hlavných protagonistov príbehu reprezentujú bábky-manekýni, ktorí evokujú mladých, dospievajúcich ľudí. Ich oblečenie je súčasné (tričko a nohavice chlapca, ružovo-biele šaty princeznej z jemnej látky). Vďaka animácii Silvii Zaprihač Pavličkovej pôsobí Šípková Ruženka nesmierne subtílne a zároveň aj vtipne (prehliadka rôznych plaveckých štýlov). Herecký tandem Zaprihač Pavličková a Haruštiak opäť preukazuje tvorivú súhru a z hľadiska energie sa vhodne dopĺňajú. Zatiaľ, čo Haruštiak stvárňuje premotivovaného predavača matracov, zlú sudičku a neskúseného chlapca, čomu prispôsobuje aj diapazón výrazových prostriedkov (vzrušenie, zvýšený tón, zlomyseľný smiech, hanblivosť zmiešaná s nezbednosťou), tak Silvia Zaprihač Pavličková kreuje javiskovú postavu žaby vďaka striedaniu zvýšeného a spomaleného tónu, kráľovnú ako zasnívanú ženu túžiacu po dieťati, Šípkovú Ruženku ako hanblivú a neposednú, no a pani Šípkovú ako nerozhodnú zákazníčku.

Činoherno-bábková inscenácia, pre deti školského veku a mládež, kladie dôraz na vzťah medzi rodičmi a deťmi a najmä na to, čo všetko zahŕňa ich výchovu. S dávkou humoru sa tiež akcentuje aj ďalší motív – láska, ktorá má v tejto javiskovej interpretácii rozmer hanblivosti, čo súvisí s vekom hlavných postáv. Aktualizácie nezasahujú do pôvodnej fabuly, naopak, tvoria jej humorné pozadie a predstavujú jeden zo spôsobov, ako pristúpiť k úprave klasickej predlohy nenásilným spôsobom.