piatok 10. apríla 2020

Divadelné povedačky č. 3: Nebezpečná hra čiapočky s vlkom

foto: tichoaspol.sk

Petra: Pozreli sme si záznam autorskej inscenácie v réžii Renáty Jurčovej - Nebezpečná hra čiapočky s vlkom. Tvorkyňa na pôdoryse známej rozprávky rozvinula tému sexuálneho násilia na ženách. Hlavným výrazovým prostriedkom neboli slová, ale pohyb a hudba.

Mirka: Ostré gitarové tóny Lukáša Kubičinu umocňovali napätú atmosféru. V kombinácii so šepkaním ľudovej piesne Maličká som húsky pasiem zvýraznili motívy strachu a bezmocnosti. Tie režisérka umne zapájala aj prostredníctvom pohybu - medzi performermi bolo od začiatku citeľné napätie. Realizovali ho vlnením tiel, vzájomnými pohľadmi, tesnou blízkosťou. Ako si uviedla, pohyb sa stáva absolútne kľúčovým výrazovým prostriedkom, vďaka ktorému vynikla téma násilia páchaného na ženách. Ako si vnímala záverečný ,,súboj pohlaví"?

Petra: Záverečný súboj bol mimoriadne expresívny. Strhujúce tempo hudby a pohybov bolo drsné a zároveň v niečom až rituálne. Telá performerov sa metali v rytme hudby ako o život. O to väčšiu emočnú silu mal záver, kedy Vlk poníženie Čiapočky dokonal aj slovne a nechal ju v spodnej bielizni samu v priestore. Ona ako ranená laň prešla k obrazu starej mamy a vizuálne s ním splynula. V tomto navonok jednoduchom obraze bolo ukrytých množstvo emócií od smútku, zranenia až hľadanie útechy v náručí milovanej starej mamy, ktorá sa z plátna na všetko prizerala, no nemohla fyzicky do deja zasiahnuť. Silu obrazu v tomto prípade umocňovalo ticho.

Mirka: Áno, stali sme sa svedkami toho, že prostredníctvom ticha môže vzniknúť silný scénický obraz. Divák tu nepotreboval slovné vyjadrenie toho, čo sa udialo. Spomenula si prácu s tichom, rada by to rozvila. Ticho umocňovalo napätú atmosféru, alebo ak chceme, ,,nebezpečnú hru". V tejto súvislosti by som rada upriamila pozornosť na vyváženú prácu so živou hudbou a tichom, pretože práve to sa podieľalo na dynamike javiskového tvaru. Pre mňa boli veľmi silné aj scénické obrazy, počas  ktorých performerka šepkala ľudovú pieseň Maličká som húsky pasiem. Vznikol kontrast medzi napätím a zraniteľnosťou.

Petra: Práca so slovom bola v celej inscenácii mimoriadne zaujímavá. Jednotlivé vety a slová nadobúdali v rôznych situáciách odlišný význam. Dialóg Vlka a Čiapočky z rozprávky tu nadobudol silný erotický podtón takmer bez zmeny pôvodného textu. Ako si už spomínala, pieseň Maličká som...počas deja zaznie viackrát. Kým v podaní Čiapočky je prejavom jemnosti, v podaní Vlka mi behal mráz po chrbte. Na výrazových kontrastoch bola postavená celá inscenácia. Režisérka výborne pracovala s rytmom inscenácie a striedala poetické výstupy s drsnými. Strhujúce tempo absolútne vtiahlo diváka do javiskového diania. Mladí performeri boli presní v pohybe i geste. Podarilo sa im vybudovať plné charaktery dravého násilníka a spočiatku naivnej, no v závere vnútorne silnej obete.

Mirka: Čo ma na tomto pohybovom predstavení zaujalo, bol tiež fakt, že Čiapočka tu nie je malým dievčatkom, ale dospievajúcou ženou. Zamyslela si sa niekedy nad tým, že Červenú čiapočku je možné interpretovať aj takýmto spôsobom?

Petra: S inou, nazvime to "dospeláckou" interpretáciou rozprávky som sa stretla ešte ako študentka na dramatickom krúžku v ZUŠ, kedy sme Modrofúza spolu so spolužiakmi pod vedením Kamily Ševelovej interpretovali ako príbeh násilníka, ktorý zabíjal svoje ženy a táto posledná na to príde, postaví sa mu a všetko končí v momente, keď nad ním drží stoličku. Navyše už sama nejaký čas hľadám rozprávku, resp. známy príbeh, ktorý by som mohla prerobiť na dramatický text so súčasnou témou. Táto inscenácia mi tak ukázala jednu z možných ciest.

Mirka: Komu by si odporučila návštevu tohto predstavenia?

Petra: Návštevu, resp. pozretie záznamu by som odporučila každému vnímavému divákovi, ktorý rád v divadle premýšľa a zároveň aj mladým ľuďom od 15 rokov nahor, aby si uvedomili nebezpečenstvo násilia páchaného na ženách, ktoré je často skryté a zostáva nepotrestané, no dôsledky sú obrovské.

Mirka: Je dôležité, aby vznikali inscenácie aj s takouto témou. Nielen mladí ľudia si musia uvedomiť, že akýkoľvek druh násilia vytvára bolesť a nezmazateľné stopy na duši. Diváci sledujú vzťah medzi násilníkom a obeťou, a to je podľa nesmierne dôležité - vnímať obidve strany a na základe toho si uvedomiť, kto je skutočne v nebezpečenstve.

foto: teaterkomika.sk

foto: teaterkomika.sk


Réžia: Renáta Jurčová
Dramaturgia: Štefan Jurča
Hrajú: Vanessa Hagyungová, Štefan Lengyel, Mária Székelyová
Hudba: Lukáš Kubičina
Scénografia a svetelný dizajn: Dorota Volfová
Kostýmy a produkcia: Dorota Chlpačová
Technika: Juraj Hajnal, Dorota Chlpačová

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára