foto: Dagmar Husárová
BuranTeatr vzniklo vďaka iniciatíve dvoch študentov Divadelnej fakulty Janáčkovej akadémie múzických umení v Brne - Zetelovi a Šotkovskému. Práve tí sa v roku 2003 rozhodli naplniť svoje predstavy o spoločnom divadelnom programe, v ktorom chcú zaujať diváka naliehavou témou či nečakanou formou. Hoci je podľa Slovníka súčasnej češtiny ,,buran" expresívnym pomenovaním pre neslušného človeka, tak BuranTeatr ho vníma ako niečo drsné, surové, priamočiare a neuhladené. Dali by sa tieto prívlastky aplikovať aj na predstavenie Deep Shit v réžii a choreografii Juraja Augustína?
S menom umeleckého šéfa BuranTeatra a režiséra Juraja Augustína sa slovenský divák stretol napríklad v Divadle Andreja Bagara v Nitre, kde v monotematickej sezóne Muži bez hraníc režíroval kultový román Anthonyho Burgessa Mechanický pomaranč. Hoci išlo o činoherné predstavenie, na rozdiel od Deep Shit, nájdeme medzi nimi niekoľko spoločných znakov - práca so svetlom ako významotvorným prvkom, hudba ako prostriedok k umocneniu atmosféry, minimalistická scénografia, téma slobody. Práve tá zohráva kľúčovú úlohu aj v pohybovom traktáte Deep Shit. Samotné žánrové ohraničenie, v ktorom sa spája pohyb s traktátom, vyvoláva od začiatku v divákovi zvedavosť. Nie je predsa žiadnym prekvapujúcim zistením, že traktát je charakterizovaný ako obšírnejšia rozprava filozofického, náboženského, prípadne iného charakteru. Čo sa však stane, ak sa traktát spojí s pohybom? V tomto prípade sa o slovo hlási Jean Paul Sartre, keďže jeho esej Existencializmus je humanizmus sa stala jedným z inšpiračných zdrojov pri tvorbe inscenácie s témou slobody. ,,Sme sami, bez prepáčenia. Práve to mám na mysli, keď hovorím, že človek je odsúdený k slobode. Odsúdený, pretože sa nestvoril sám, a napriek tomu je slobodný. Len čo je hodený do sveta, je zodpovedný za všetko, čo urobí," píše francúzsky filozof, spisovateľ, dramatik, literárny kritik a politický aktivista. Práve jeho slová uvedené na plagáte k inscenácii nám poslúžia ako vodiaca niť počas pohybového predstavenia.
Sartrovo ,,odsúdenie k slobode" je v Augustínovej réžiii realizované viacerými spôsobmi - či už prostredníctvom dvoch performerov, Patrície Pažickej a Petra Holíka, ktorí sú si prekážkou a nevyhnutnosťou k prežitiu zároveň, alebo vďaka rôzne umiestneným dlažobným kockám. Performeri s nimi prichádzajú do javiskovej interakcie a poukazujú tak na rôzne podoby slobody - či už ide o rýchlu a ľahkú manipuláciu s objektmi, ktorá odkazuje na slobodnú voľu, avšak plynulo sa meniacu na ťažko zdolateľnú prekážku (rýchla chôdza po kockách, vzájomné presúvanie objektov, hádzanie pod nohy). Samotní diváci sediaci na javisku sa taktiež stávajú súčasťou scénografie - performeri im dávajú prostredníctvom metly najavo, aby sa presunuli, inokedy uložením kociek poukazujú na ich strnulosť. Performeri okrem toho udržiavajú s divákmi očný kontakt, čím ich nabádajú k aktivite. Nikto sa však nezapája, ak neberieme do úvahy hanblivé úsmevy. Na druhej strane však práve pozorovanie performerov podnecuje divákov k viacerým otázkam: Čo urobia ďalej? Sú znepokojení diváckou pasivitou? Alebo im naopak vyhovuje provokovať divákov takýmto spôsobom?
Hudba Ondreja Kalužáka a spev Karla Heřmana nabáda k zaplneniu prázdného priestoru a umožňuje performerom prejaviť pohybový potenciál - od spomínanej rýchlej chôdze, behu, až po spomalené pohyby, evokujúce oživené hračky. Hudbu a spev dopĺňa svetelný dizajn (Tomáš Tušer), ktorý umocňuje tému slobody. Spomeňme napríklad neónové svietenie, ktoré v kombinácii s čiernymi kúskami oblečenia na telách performerov vytvára atmosféru noci, v ktorej sú sloboda a vášeň na najvyššom bode. Práve prostredníctvom slobody, za ktorú sme zodpovední, nastavuje režisér a choreograf zrkadlo súčasnej spoločnosti: Uvedomujeme si, čo znamená sloboda? Kde začínajú a kde končia jej hranice? Čo ak je sloboda odsúdením k trápeniu? Nič nie je definitívne a jasné, takže sa pre divákov otvára široký priestor pre interpretačnú hru. ,,Sartrov tanec" a.k.a. Deep Shit v réžii Juraja Augustína nabáda k premýšľaniu a je vysoká pravdepodobnosť, že počiatočný pocit prázdnoty po vzhliadnutí predstavenia vystrieda uvažovanie nad tým, čo znamená sloboda.
Réžia a choreografia: Juraj Augustín
Dramaturgická konzultácia: Sabina Machačová
Hudba, zvuk: Ondrej Kalužák
Light design: Tomáš Tušer
Spev: Karel Heřman
Performeri: Patrícia Pažická, Petr Holík
Produkcia: Simona Vaškovičová, Klaudia Klembarová
Asistentka réžie: Simona Vaškovičová
Inšpícia: Martina Ipserová
Premiéra: 29. marca 2018, Brno
Písané z reprízy dňa 5. augusta 2019, Divadlo v Celetnej, Praha
foto: Dagmar Husárová
foto: Dagmar Husárová
foto: Dagmar Husárová
foto: Dagmar Husárová
foto: Dagmar Husárová
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára