Divadelné štúdiá - čo to vlastne je?

foto: rebekahsreviews.com

Na začiatok menší flashback do minulosti. Je začiatok augusta, vonkajšia teplota presahuje 35 stupňov a ja opúšťam Knižnicu Divadelného ústavu v Bratislave, v ktorej brigádujem. Neodchádzam však sama. Spoločnosť mi robí Hamlet, Slečna Júlia, a dokonca aj Médeia. No, veru veselo nám je, keď v takejto zostave kráčame na vlakovú stanicu. Cestou sa trápim spolu s Hamletom, predstavujem si, ako Ofélia padá z konára do divokej rieky, a z rozjímania ma vytrhne hlas sprievodcu, ktorý chce, aby som mu ukázala cestovný lístok. No tak teda fajn. Už som si zvykla, že cestovanie verejnou dopravou má svoje úskalia, a toto je jedno z nich. Uvedomujem si, že uprostred leta, keď je najväčším problémom väčšiny ľudí nájsť najlepšie miesto na kúpanie, pôsobím s Hamletom, zošitom a ceruzkou v ruke ako mimozemšťan, no nevadí mi to. Na poslednú chvíľu som si totiž podala prihlášku na divadelné štúdia na Vysokej škole múzických umení, a tak teraz ako Popoluška lúskam oriešky, pardon, dramatické texty.

A teraz poďme do reality. Je pondelok, 12. marca 2018 a ja si uvedomujem, že od môjho nástupu na VŠMU ubehlo už 6 mesiacov. Mám za sebou polrok plný divadelných predstavení, divadelných publikácií a stretnutí s ľuďmi, ktorí ma inšpirovali/inšpirujú/budú stále inšpirovať. Divadlo už pre mňa nie sú len predstavenia a festivaly, ale aj čítanie dramatických textov, analýzy postáv, neustále nasávanie vedomostí z teoretických kníh. Divadlo je životný štýl. Niečo také ako pozeranie filmu či seriálu je u mňa výnimočným javom, keďže väčšinu času čítam, čítam, čítam, no nie preto, že musím, ale preto, že chcem. A toto sloveso sa ukazuje v celom mojom, už v poradí druhom vysokoškolskom štúdiu, dôležité (a niekedy si ho musím pripomínať, čo veru nie je na škodu).

Keď niekomu poviem, že študujem na VŠMU, automaticky padne ,,tá" otázka, ktorú počúvajú všetci študenti, združení pod umeleckou školou, a to: ,,Herectvo?" Moje zdvihnuté obočie ich však, našťastie odradí od rozvinutia tejto otázky. Väčšinou odvetím, že študujem divadelnú vedu alebo kritiku. Uprednostňujem názov divadelná veda, lebo slovo kritika má v sebe akýsi zvláštny náboj, ktorý na ľudské ucho nepôsobí lahodne (hoci, my zainteresovaní študenti vieme, že aj kritika môže byť pozitívna, ale to by bolo na samostatný článok).

Prečo som sa rozhodla pre teoretické štúdium v odbore rýdzo divadelnom, praktickom? - to je otázka, ktorá pravdepodobne napadne väčšine ľudí. Veď ale viete, ako to chodí - sto ľudí, sto chutí. Niekto má v sebe herecký potenciál, ďalší režisérske vlohy, nehovoriac o mladých ľuďoch, ktorí sa vedia vyjadriť najlepšie prostredníctvom kresby. No a potom sú tu takí ako ja - s nosom večne zapichnutým do knihy, ktorým robí najväčšiu radosť pretáčať stránky a cítiť vôňu papiera. A analyzovať postavy, skúmať ich psychologické motivácie, čo ich vedie k správaniu...Analýzy, rozbory, interpretácie - moje tri kamarátky, ktoré v podstate môžu byť synonymné, no mám ich tak rada, že každú z nich pomenujem tak, ako som sa naučila už počas prvého vysokoškolského štúdia editorstva a vydavateľskej praxe v Nitre.

Po novom sa ,,môj" odbor nazýva divadelné štúdiá. Tiež neviete, čo si pod týmto pojmom predstaviť? Ja som bola na tom rovnako - až pokým som si pred podávaním prihlášky na školu neprečítala profil katedry. Pre lepšiu prehľadnosť ho sem uvádzam: ,,Štúdium poskytuje základný prehľad o historických a súčasných podobách divadla a kontextoch iných humanitných disciplín (literatúra, výtvarné umenie, hudba, sociológia, filozofia, psychológia, kultúrne vedy, antropológia a pod.). Študenti získavajú poznatky z oblasti procesu umeleckej tvorby, organizácie divadelného života, divadelnej teórie, histórie, kritiky a dokumentácie. Štúdium poskytuje humanitný základ, ktorý umožňuje pokračovať v magisterskom štúdiu aj v príbuznom odbore."

Aby som bola úprimná, v môj prospech zaúčinkovali dve veci. Tou prvou bolo to, že keď som cez leto brigádovala v Knižnici Divadelného ústavu, stretla som veľa zaujímavých ľudí a áno, niekedy som sa nechala prítomnosťou známych osobností uniesť. Pre všetkých divadlo pozitív ľudí je Divadelný ústav v Bratislave miestom, v ktorom na vás divadlo máva z každej strany. Má to niečo do seba - tie dlhé biele zamknuté šuflíky, v ktorých sú uchované kostýmové návrhy našich významných slovenských scénografov...alebo čarovná ,,bádateľňa", v ktorej som trávila nejednu hodinu vyberaním inscenačných obálok a následným rozplývaním sa nad čiernobielymi fotografiami Domu Bernardy Alby. Stručne a jasne povedané - práve Divadelný ústav mi pripomínal, aby som na prijímacie pohovory išla. A okrem toho, sama som cítila, že práve to je miesto, kde sa cítim plná energie a kde podnety prichádzajú z každých strán. 

Druhá vec, prostredníctvom ktorej som si uvedomila, že týmto odborom neprestrelím, bolo oboznámenie sa s profilom katedry a následným zistením, že pokiaľ sa stanem študentkou, budem sa uberať teoretickým smerom. A teória, knihy, písanie - k tomu som vždy inklinovala a aj to bol jeden  z dôvodov, prečo som cez horúce leto čítala Matku Guráž a robila si poznámky z Divadelného slovníka od Patrica Pavisa. 

Teraz by som prešla k samotnému štúdiu a tomu, čo ma baví. Ono je to ťažko, vybrať len jednu vec. Na Katedre máme študentský časopis Reflektor (link tu), v ktorom mapujeme dianie na Divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave. Robíme rozhovory s režisérmi, píšeme recenzie...V tomto som sa našla, hoci sa nebudem tajiť tým, že niektoré recenzie upravujem aj na štvrtýkrát. Ale o tom to je - učíme sa na vlastných chybách, vedení ľuďmi z praxe, ktorí nás usmernia a upozornia, keď sme už prestrelili. A to je veľmi dôležité. Samozrejmosťou je štúdium dejín divadla. Veď ako by sme mohli byť teoretici bez základných znalostí vývoju drámy...Myslím si, že každý predmet na katedre, s ktorým som zatiaľ prišla do kontaktu, bol zaujímavý a vyvolal vo mne niečo, vďaka čomu som začala nazerať na divadlo z iného uhla pohľadu. Zistila som, že ma baví scénografia, bábkové divadlo (ale to nie je až taká novinka, len na tejto škole to dosahuje celkom slušné rozmery), no a analýzy hier. Samozrejme, najradšej mám však samoštúdium a návštevy Prospera (predajne kníh Divadelného ústavu). Málokedy stadiaľ odchádzam naprázdno, čo má za následok nebezpečne rýchle zapĺňanie kníh na poličke (občas sa desím myšlienky, že čo ak mi tá polica počas spánku padne na hlavu? Neviem, či by som to prežila. A ak náhodou aj áno, určite s nejakými trvalými následkami - napríklad by mi z hlavy začali rásť dejstvá, autorské poznámky a pod.).

Na záver menšie zhrnutie, určené predovšetkým pre tých, ktorých odradil rozsah tohto článku (nečudujem sa vám). Ak si študent/študentka a máš rád/rada divadlo, špeciálne divadelnú teóriu a rád čítaš, potom by si si mal/a podať prihlášku na Katedru divadelných štúdií DF VŠMU. Aj počas samotného štúdia si uvedomujem, že teoretici a tzv. ,,vedátori" sú potrební - ako inak by sme mohli reflektovať stav divadla? Jeho posuny, smerovanie...? Ako inak by sme v archívoch hľadali fotografie z inscenácií, čítali kritiky od najpovolanejších a vzali si z nich príklad? Kde by bolo umenie, ak by nebolo zachytené perom v konkrétnej dobe/spoločenskej situácii, kontexte? Prenikať do teórie umenia je pre mňa fascinujúce, vždy objavím niečo iné, no a najlepšie na tom všetkom je azda to, že tým sa otvárajú dvere do ďalších a ďalších dvier...Nechcete tie dvere otvoriť aj vy?

P.S.: Dnes večer som sa dostala k internetovej verzii amerického magazínu Guardian, kde som v súvislosti s písaním o divadle našla tieto vety: ,,Píš, o čom vieš. Píš tak, ako to cítiš a pamätaj na to, že píšeš pre divadlo." Amen.