Víkendová reportáž z Malej inventury

Kabaret Vélazquez, foto: divadloarcha.cz

Predstavte si víkend strávený v rôznych pražských divadlách za jediným cieľom – preniknúť pod povrch českej nezávislej scény. Malá inventúra je festival jedinečného druhu, ktorý už neuveriteľných šestnásť rokov reflektuje postavenie nového divadla v Českej republike. Prvýkrát som sa ho zúčastnila minulý rok ako dobrovoľníčka a niekoľkými recenziami som prispela aj na blog. Keď festival skončil, povedala som si, že ho určite navštívim aj budúci rok. Ani som sa nenazdala a už som si znova balila kufre a cestovala na víkend do Prahy. Malej inventúry som sa zúčastnila uplynulého víkendu, v termíne od 24. do 25. februára 2018.

Už po prvom predstavení, psychedelickom westerne Die Rache, som sa znova dostala do akého divadelného jazera, v ktorom som namiesto kameňov a rias videla rekvizity, no a tiež hercov, ktorí v tomto prípade zastupovali ryby. S myšlienkami na divadlo som vstávala, a keď som si večer líhala do postele, často sa mi v hlave prelínali obrazy z jednotlivých predstavení. Videla som dve ženy, ktoré hrali splašené kone, pričom ich muž pomaly krotil. Keď som sa pretočila na druhú stranu, dávala som si pozor, aby som svojím dýchaním nevyrušila ženu oblečenú v čiernych korzetových šatách s nadýchanou sukňou. Počula som, keď sa pohla. Akoby zhodil strom zo seba všetky unavené listy...

MÚKA, KTORÁ CHUTÍ AKO SMRŤ

V psychedelickom westerne Die Rache, ktoré uviedlo Motus, produkcia divadla Alfred ve dvoře v spolupráci so Studiem ALTA a umeleckou skupinou Handa Gote Research & Development, sa do centra pozornosti dostávajú zločin a následná túžba po odplate. Nevieme, odkiaľ prichádzajú ústredné postavy príbehu, dve ženy (Švábová, Kalivodová) a dvaja muži (Procházka, Mäkelä). Netušíme nič o ich motiváciách, ktoré ich vedú k túžbe pomstiť sa a vytvoriť tak priestor pre surovosť a chlad (a to nemalo nič spoločné s tým, že sa počas predstavenia nekúrilo). 

Princíp umeleckej skupiny Handa Gote (Procházka, Švábová, Kalivodová, Smolíkm Housková,  Dőrner, Hybler, Svatoš, Skála, Mäkelä)  je v tejto inscenácii pozoruhodný z viacerých hľadísk. Na tmavej scéne sa nachádza minimum rekvizít (vedro, stoličky, drevo, lopata), s ktorými herci a herečky pracujú podľa aktuálnej potreby. Na základe týchto rekvizít zároveň vytvárajú dramatickú akciu, a čo je ešte pozoruhodnejšie, tak v súčinnosti s hereckou mimikou a gestami sa stávajú hýbateľmi deja. Hoci je inscenácia postavená na kolektívnosti, tak v niektorých momentoch som mala pocit, akoby som sa pozerala na jedného a toho istého človeka, ktorého vidím ako vraha a vzápätí aj ako obeť. 

Inscenácia je jazykovo bezbariérová, čo vyvoláva otázku: Ako sa dá dosiahnuť napätie a akt pomsty bez použitia slov? Handa Gote buduje napätie prostredníctvom hereckých gest a mimiky. Hoci tváre hercov a herečiek pripomínajú kamenné sochy, v prípade potreby sa vedia rozhýbať a preťať niť medzi životom a smrťou. V inscenácii sa pracuje aj so symbolmi – napríklad múka tu predstavuje hlinu, ktorou žena zasypáva svoju obeť. Počas celej inscenácie počuť v pozadí poryvy vetra a zavýjanie vlkov, čo umocňuje atmosféru smrti. Mne táto inscenácia pripomínala poetiku spisovateľa Františka Švantnera – v mnohých jeho prozaických diela sa stierajú hranice medzi reálnom a ireálnom, odohrávajú sa v prostredí dediny, ktorá bola odjakživa plná povier, mýtov a strašných legiend. Temný opar, do ktorého je inscenácia Die Rache ponorená, vyvoláva husiu kožu, experimentuje s dramaturgiou a kladie do ruky zbraň – tichú, nenápadnú, no o to desivejšiu.

Die Rache, foto: altart.cz

Die Rache, foto: altart.cz

BÁBKY NESKLAMALI ALEBO KEĎ SI UROBÍŠ RANDE S DREVOM

Z úplne iného súdka bola bábková inscenácia Dlouhý, Široký a Bystrozraký. Rozprávku od Karola Jaromíra Erbena prepísala do podoby scenára Alžběta Vitvarová spolu s kolektívom (Štěpán Lustyk, Lukáš Bouzek, René Vitvar). Vitvarová je okrem toho aj autorkou scénickej výpravy, ktorú vytvorila v spolupráci s Reném Vitvarom, a podpísala sa aj pod režisérsku zložku inscenácie. 

Základným stavebným materiálom je drevo, z ktorého je vyrobená obdĺžniková konštrukcia, ktorá raz funguje ako interiér hradu, v ktorom býva hlavná postava (princ Dřevomír), inokedy predstavuje nielen interiér, ale aj exteriér strašidelného hradu, v ktorom je zakliata princezná. Režisérka Vitvarová vytvára pôsobivé mizanscény - napríklad pri čarovaní Černokňažníka jeden z bábkohercov zámerne vytvorí hlboký hlas, roztiahne drevenej bábke ruky a behom sekundy vytiahne spod stola zmenšenú verziu princeznej. 

Inscenácia pôsobí mimoriadne sviežim dojmom nielen kvôli humorným pasážam (keď bábkoherci pchajú bábkam do úst chrumky, alebo keď si jednotlivé bábky prihrávajú, čím vytvárajú efekt letiaceho Černokňažníka), ale aj improvizácii, ktorá pôsobí prirodzeným dojmom (napríklad zapnutie mixéru v priestoroch Studia Alta - jeden z bábkohercov sa tak zľakol, až mu vypadla z ruky bábka v jednej z napínavých scén). Samotné bábky hlavných postáv sú nositeľmi vizuálnych vlastností - napríklad bábka Dlouhého síce na prvý pohľad prevyšuje ostatných dvoch (Širokého a Bystrozrakého), no keď ju začne jeden z bábkohercov postupne vyťahovať, tak uvidíme, že je zložená z ďalších dvoch dlhých kusov dreva, takže pôsobí dojmom vysokého dubu). 

Efektné vizuálne scény (oheň z úst bábky, ktorým ničí plech - skalu), ktoré mali svoju funkčnosť v rámci výstavby diela, sú rovnocenným partnerom samotného príbehu o zdolávaní prekážok. Inscenácia je nesmierne pútavá vďaka motívu putovania, ktorý zabezpečuje dynamiku a mnohé prekvapenia. Bábková inscenácia Dlouhý, Široký a Bystrozraký vznikla ako semestrálna práca študentov Katedry alternativného a loutkového divadla DAMU v Prahe. Pre mňa sa stala absolútnym víťazom tohtoročného festivalu!

Dlouhý, Široký a Bystrozraký, foto: autorka článku

Dlouhý, Široký a Bystrozraký, foto: autorka článku

Dlouhý, Široký a Bystrozraký, foto: autorka článku

Dlouhý, Široký a Bystrozraký, foto: autorka článku

Dlouhý, Široký a Bystrozraký, foto: autorka článku

Dlouhý, Široký a Bystrozraký, foto: autorka článku

TIFFANY, KTORÝ SA ZASEKOL V MEDZIPRIESTORE

Ligotavý svet módy, vysvietené priestory  luxusných obchodov, značkové tašky a časopis, v ktorom nájdete len tie najkrajšie ženy...Inscenácia autorského divadla Anička a letadýlko pod názvom Roštěnky u Tiffanyho má veľmi jednoducho vystavaný dej - šéfredaktorka ženského magazínu She, Vanessa, vyhlási súťaž o najviac dojemný list mesiaca. Výhrou bude výlet do mesta presiaknutého módou - New Yorku. Vanessu zaujmú listy troch žien, s ktorými sa následne stretáva na letisku. Práve letisková hala sa stáva miestom ich vzájomného spoznávania a akéhosi balansovania na hranici sna a reality.

Scenáristka a režisérka Anna Duchňová napísala hru v žánri freak show, pre ktorý je charakteristická bizarnosť premiešaná s istou dávkou šialenosti. Už len samotné kostýmy ženských postáv - Vanessy, Šárky, Marie a Gabriely, sú všetko možné, len nie v medziach vkusu a elegancie. Napríklad Gabriela má na sebe čierne flitrované legíny s pusinkami, bodkované ponožky a čierne lodičky s otvorenou špičkou. Marii nechýba fialová sukňa s bielymi legínami a teniskami v rovnakej farbe. Bizarnosť realizuje scenáristka a režisérka aj v jednotlivých charakteroch postáv, ktoré sú od začiatku až po koniec úplne rovnaké - napríklad Gabriela je hysterická, náladová a jedinú radosť nachádza v nakupovaní a šéfredaktorka Vanessa predstavuje afektovanú blondínu s výraznou, miestami až prehnanou mimikou.

Samotný motív Tiffanyho ponecháva režisérka v snovej, ireálnej rovine - každej zo štyroch žien sa v sne zjaví Audrey Hepburn, ktorá sa im snaží pomôcť (snaží sa zdvihnúť Mariino sebavedomie, navedie Gabrielu na spôsob, ako zbytočne nemíňať peniaze). V inscenácii sú prítomné aj piesňové vložky, no neposúvajú dej - fungujú skôr ako prvky, ktorými sa umocňujú charaktery postáv. Roštěnky, po slovensky ľudovo povedané pipky, síce čakajú na let do New Yorku, no divák sa načaká viac - po niečom, čo by ho vytrhlo z monotónnosti. 

Účinkujú: Martina Krátká, Marie Fasorová, Štěpánka Pencová, Jana Kozubková, Anna Duchaňová, Pavel Little Krejčí

Roštěnky u Tiffanyho, foto: Markéta Bendová

NIELEN VEČER JE DOVOLENÉ SNÍVAŤ

Už vám niekedy napadlo, ako by vyzerali oživené obrazy v galérii? Vytrhnuté zo svojich rámov, dýchajúce, pohybujúce sa priamo pred vašimi očami? Kabaret Velázquez je snovým divadlom, kde sa prelínajú fantazmagorické obrazy, inšpirované španielskym barokovým maliarom Diegom Velázquezom. Rozum popiera akúkoľvek scénu, nadväznosť neexistuje, všetko je to len hra mysle, vizuálnosti a hravosti. Koncept a réžia vznikla pod taktovkou Jan Komáreka, ktorému sa podarilo vytvoriť skutočne pútavé vizuálne dielo. Trojica performeriek - Andrea Miltnerová, Irina Andreeva a Lucia Kašiarová pracujú so svojou expresivitou nielen v samostatných výstupoch, ale aj kolektívne. Pôsobivé sú napríklad počas scény, keď stvárňujú divoké kone, ktoré postupne skrotí muž. Performerky trasú celým telom, hlavy majú sklonené dopredu, čím pripomínajú nespútané zvieratá. Jednotlivé ,,živé obrazy" umocňuje hudobná zložka kabaretu - napríklad gitara (Rainer Wiens) či hra na violu de gamba v podaní Hany Flekovej. Hudba dynamizuje jednotlivé výstupy - zrýchlením poukazuje na divokosť, nespútanosť, pudovosť, spomalením vysúva do popredia jednotlivé časti tela, ich objavovanie v priestore a čase. V Kabarete Velázquez namiesto listov šuštia svetlé, nadýchané sukne, ktorých zvuk pripomína prchavosť, ale zároveň aj nekonečnosť okamihu...

Kabaret Vélazquez, foto: divadloarcha.cz

Na záver by som ešte spomenula tanečnú hru Nothing Sad, pri ktorej sa režisérka Petra Tejnorová voľne inšpirovala esejou astronauta J. Keplera: O šesťuholnej snehovej vločke - pútavé čítanie o ničom. Tanečníčka Tereza Ondrová a tanečníci Nathan Jardin a Matthew Rogers skúmajú možnosti svojho tela, pohybujú sa voľným priestorom, objavujú hranice svojich končatín. Vyzerá to, akoby boli ich prepletené telá len akousi hrou - o čo je potom silnejší zážitok, keď sa ich pohyby spomalia a navzájom sa všetci traja podliezajú - bez toho, že by sa dotýkali. A ak sa tak aj náhodou stane, vydajú zo seba citoslovce ,,Au", čím rozosmejú divákov a začnú odznova. Unášať sa touto tanečnou hrou bol zážitok, pokým mi reflektor takmer nevypálil oči. Nuž, aj to je riziko sedenia v prvom rade...Aj napriek tomu ma však tanečné dielo Nothing Sad nenechalo na pochybách o svojom názve. Veď kto by mohol byť smutný, keď pred sebou vidí odhodlanie, vieru a vášeň vyjadrené pohybom. A predsa viem, kto by mohol byť smutný - ten, kto tento rok nebol na Malej inventúre. Načerpať behom jedného víkendu inšpiráciu, rozšíriť si divadelné obzory a sledovať, ako vám ostáva na rukách husia koža...Aj tak by sa dal charakterizovať tento festival, ktorý už o rok oslávi sladkých sedemnásť. Kto spolu so mnou sfúkne o rok sviečky?

foto: facebook.com - Mala inventura