 |
| foto: Ivan Ölvecký |
Mám pocit, že v zimných mesiacoch fungujú niektoré veci lepšie ako počas horúcich dní. Veď napríklad taká poézia - má svoje čaro vtedy, keď zhasnú pouličné lampy a my sa zababušíme do periny, aby sme si vychutnali verše, ktoré majú schopnosť rozkolísať naše pobláznené hormóny. Slovo bolo odjakživa terapiou (a myslím si, že jednou z najlepších). A čo sa stane, keď sa k slovu pridá gitara, fujara, zvonkohra či zamatovo podfarbené hlasy muža a ženy? Poézia už zrazu nie je len slovom napísanom na papieri. Z poézie sa stane pavučina, ktorej sa jemne chytíme a necháme sa svojvoľne unášať jej krehkosťou. A presne takúto moc majú
Poetické večery, ktoré usporadúva
Slovenské národné divadlo pod názvom
Korene.
Hudobný večer
s poéziou od Elisabeth Wittgruber a
sugestívnou hudbou Martina Geišberga a
Patrika Pačesa je presne to, čo potrebujete k tomu, aby ste si uvoľnili dušu, aby ste zabudli na všetky povinnosti, trápenia a vôbec všetko, čo vás oberá o energiu. Len byť a existovať. A nechať sa unášať hrou na píšťale, ktorú v určitom momente vystriedajú gitarové tóny a bicie. Verše o dynamickom vzťahu medzi mužom a ženou striedavo rozprávajú Martin Geišberg spolu s
Táňou Pauhofovou. Otočení tvárou k tvár, v spoločnosti jemných, až hanblivých úsmevov vytvárajú intímnu atmosféru, ktorá charakterizuje vzťah muža a ženy. Tá sa však v prípade potreby dokáže zmeniť na zvolanie, chytanie za hlavu a náhlu tmu, do ktorej sú ,,zaľúbenci" v dôsledku svojho konania vrhnutí.
Komorný priestor Modrého salóna umocňuje atmosféru opojnej lásky, nad ktorou sa vznášajú obláčiky vzrušujúceho splynutia v jedno.
Geišberg spolu s Pauhofovou v jednej chvíli šepkajú
za prítomnosti horiacej sviečky, aby sa o pár minút na to mohli ponoriť do mora plného rýb, do mora, v ktorom nemôže a nesmieť chýbať nebo. S pohľadmi uprenými na seba si venujú úsmevy, občas sa zasmejú nad spontánnosťou toho druhého, nad tým, čo všetko dokážu vyvolať
slová napísané nezmazateľným tušom. Ak počas vnímania a počúvania privriete oči (tak, ako som to občas robila aj ja), dostanete sa k vodopádu, čakajúc na to, kedy vám vaša láska stisne dlaň...A potom už nič nebráni tomu, aby ste sa dostali pod hladinu. A keď otvoríte oči a uvidíte Martina Geišberga spolu s Táňou Pauhofovou, uvedomíte si, že návrat do reality nemusí byť vôbec zlý...
 |
| foto: Ivan Ölvecký |
 |
| foto: Ivan Ölvecký |
 |
| foto: Ivan Ölvecký |
 |
| foto: Ivan Ölvecký |
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára