sobota 20. januára 2018

Veľkolepá liečba?

foto: Ľuboš Kotlár

Súčasný britský dramatik Duncan Macmillan patrí k najvýraznejším tváram autorskej generácie britského divadla. Píše hry pre Royal National Theatre, Royal Court Theatre a taktiež pre divadelné festivaly v Edinburghu a Salzburgu. Tragikomédia Ľudia, miesta a veci (People, Places and Things) patrí medzi jeho najviac oceňované texty. Macmillan spolu s tvorivým tímom úzko spolupracovali s terapeutickou skupinou liečebne v Priory Hospital v severnom Londýne. V rozhovore pre Exeter Nortcott Theatre sa vyjadril, že práve účasť na skupinových terapiách bola pre vznik textu a inscenácie veľmi dôležitá. Hra mala svetovú premiéru v londýnskom Národnom divadle v roku 2015 a o rok neskôr bola prenesená na londýnsky West End. Hra, ktorá sa zaoberá procesom liečby drogovo závislej herečky Emmy, zaujala aj Divadlo Andreja Bagara v Nitre, ktoré sa ju rozhodlo uviesť v aktuálnej sezóne Cherchez la femme (Za všetkým hľadaj ženu)

Režisér Marián Amsler v hre mimoriadne zaujímavým spôsobom vykresľuje vzťah medzi divadlom a liečebňou. Úvodná scéna inscenácie začína výstupom z Čechovovej Čajky, pričom hrá Emma herečku Ninu. Otočená chrbtom k divákom, v pôvabných dlhých šatách, s pohľadom upriameným do diaľky, pôsobí aristokratickým dojmom. To sa však zmení vo chvíli, keď sa pomaly zosunie na podlahu a začne rozprávať o únave. Prítomnosť divadla je prítomná taktiež v druhej polovici inscenácie - Emma, oblečená v bohato nariasených šatách a s parochňou na hlave, leží bezvládne na zemi. To predstavuje moment, keď sa druhýkrát dostáva do priestorov liečebne. Vzťah medzi divadlom a liečebňou sa v Amslerovej réžii stáva funkčným prvkom, ktorý nielenže odkazuje na niektoré známe diela zo svetovej klasiky, ale poukazuje tiež na to, ako je nimi ovplyvnená Emma v reálnom živote. V jednej z replík to dokonca aj sama priznáva: ,,Ak nehrám nejakú postavu, nie som si istá, či vôbec som. Už som mŕtva. Som nič. Chcem žiť sto životov a byť všade a bojovať proti nezastaviteľnému času, ktorý máme na tejto planéte. Herectvo mi dáva rovnaký pocit ako drogy a alkohol." 

Amsler okrem znásobuje vnútorný svet hrdinky prítomnosťou deviatich dievčat na javisku (študentky nitrianskeho konzervatória). Tieto surreálne výjavy sa odohrávajú v dôležitých častiach inscenácie - napríklad, keď sa Emma prvýkrát dostane do svojej nemocničnej izby a je nútená konfrontovať sa s vlastným bytím. Zozadu sa začne plaziť jedno dievča, následne ďalšie, takže výsledný efekt pripomína chaotickú spleť myšlienok, ktoré prebiehajú v Emminej mysli. Veľmi pôsobivým dojmom pôsobí tiež scéna, v ktorej dievčatá padajú a následne vstávajú, zatiaľ čo sa Emma trasie na nemocničnej posteli. V súčinnosti s hrou svetla a autorskou hudbou Ivana Achera sa vytvára psychedelický efekt. Niektoré mizanscény, ktoré Amsler vytvára, sú však pre udržanie diváckej pozornosti príliš dlhé - týka sa to najmä skupinového sedenia, počas ktorého každý zo siedmich závislých vníma Emmu ako osobu, ktorá predstavuje ich blízkych, ale aj vzdialených ľudí (napr. Jodina nevlastná sestra, Markov tučný šéf atď.). V druhej polovici inscenácie však táto mizanscéna nadobúda dynamickejší ráz, pretože Emma si v jednom okamihu vyberie až tri postavy, ktorým pretlmočí obsah svojich myšlienok.

Text hry Ľudia, miesta a veci postavil režisér Marián Amsler predovšetkým na hereckých výkonoch. Mladú herečku Emmu stvárňuje mladá členka ansáblu nitrianskeho divadla, Barbora Andrešičová. Herečka je v úlohe závislej ženy mimoriadne pôsobivá- najmä počas záchvevov na nemocničnej posteli a neustáleho premiestňovania sa v kocke. Scénograf Juraj Kuchárek upriamuje pozornosť na hlavnú protagonistku prostredníctvom vyrezávanej kocky na kolieskach, ktorá raz funguje ako nemocničná izba Emmy (stolička, kniha), pričom sa v záverečnej scéne ,,premieňa" na detskú izbu v rodičovskom dome (plagáty Nirvany, JanisJoplin, upravená detská posteľ, svietiaca lampa). Stiesnenosť kocky okrem toho tvorí kontrast oproti obrovskému zmätku v hlave, ktorý prežíva hrdinka Emma. Prostredníctvom tohto predmetu si môžeme všimnúť aj zmeny, ktorými prechádza Emma - na začiatku procesu liečby nevie v izbe vydržať, trhá strany Biblie, odmieta si priznať, že má vážny problém.V závere hry vedie pred rodičmi monológ, v ktorom sa ospravedlňuje zo všetkých chýb, ochotná začať nový život bez prítomnosti drog a alkoholu. 

Bolesť, ktorú Andrešičovej Emma prežíva, vyjadruje častými zmenami nálad - najprv sa smeje, aby sa o pár sekúnd na to rozplakala. Počas trojhodinovej inscenácie vidíme, akou cestou jej postava prechádza, aké ťažkosti musí prekonať, aké všetky nástrahy musí zdolať. Za pôsobivým výkonom Andrešičovej nezaostávajú ani ostatní členovia divadla - Eva Pavlíková sa predstavuje v rolách lekárky a matky. Ako lekárka využíva Pavlíková vyššie posadený tón, fraškovitý humor a časté oslovenie hlavnej hrdinky menom, v ktorom cítiť jemnosť, ba až akúsi bezmocnosť. Ako matka vyjadruje Pavlíková skleslosť a sklamanie z dcérinho života, čo je citeľné predovšetkým na konci hry, keď s ňou vedie dialóg. Očarujúci je aj Roman Poláčik v úlohách pacienta Marka a ošetrovateľa Konstantina - ako pacient sedí zhrbene, má tendenciu skákať do reči. Je to práve on, kto neváha Emme vykričať, že svojím nevhodným správaním ruší skupinové sedenia. Scéna, keď sedí na vrchu kocky a kričí na sediacu Emmu slová: ,,Povedz: som Emma, alkoholička a mám problémy s drogami", patrí k jednej z najmrazivejších. Ako ošetrovateľ Konstantin už neprejavuje výbušnosť, kontroluje svoje emócie, k Emme je citlivý. Pôsobivý herecký výkon predvádza aj Branislav Matuščin v úlohách ošetrovateľa Fostera a Emminho otca. Ako ošetrovateľ dbá na to, aby Emma dodržiavala predpisy (viacnásobné upozornenie na nefajčenie v priestoroch liečebne. Ako otec si Matuščin drží odstup od dcéry, hovorí len to, čo je nutné a má zjavný problém s vyjadrením emócií (hrbenie, vzdialenosť, nedokončenie viet). Martin Nahálka v úlohe pacienta Paula pracuje s impulzívnosťou postavy (útek z liečebne a následné zaútočenie na Emmu). Neskôr svoju postavu kreuje ako láskyplného veriaceho, ktorý prekonal závislosť, takže Emmu neváha objať (čo vyplýva z jeho kresťanského nasmerovania). Lenka Barilíková, Peter Oszlík, Andrea Sabová, Martin Šalacha Andrea Rakovská tiež predstavujú pacientov a hlavne počas skupinových sedení sa môžeme bližšie zoznámiť s ich problémami a tajnými túžbami.S tým korešpondujú aj kostýmy postáv, ktoré navrhol Martin Kotúček. Prostredníctvom nich poukazuje na súčasnú dobu a prostredie liečebne (tepláky, tričká, tenisky, lekárka v bielom plášti a pod.).

Názov hry explicitne odkazuje na všetko, čomu by sa drogovo závislá herečka Emma mala vyhnúť – ľuďom, ktorí by ju presvedčili, aby užila dávku, ďalej miestam, kde by takýchto ľudí stretla, a veciam, ktoré by v nej znova prebudili závislosť. Intímna téma a prienik do duše psychicky labilnej osoby by sa skôr hodil do komorného priestoru štúdia, než do Veľkej sály DAB v Nitre. Veľkolepá scénografa (javisko rozdelené na dve časti fóliou, princíp zmnožovania atď.) tvorila až príliš veľký kontrast s vnútorným a vonkajším svetom psychicky labilnej ženy. V súvislosti so žánrovým zaradením môže ostať divák na pochybách, keďže inscenácia neponúka veľa vtipných momentov - skôr kontextového humoru v replikách niektorých postáv (najčastejšie u lekárky, ktorú stvárňuje Eva Pavlíková). Napriek tomu je však inscenácia pozoruhodná tým, že divákovi približuje celý liečebný proces ženy závislej od drog – od prvého štádia popierania, až po návrat domov. Sila spočíva aj v spôsobe ukončenia inscenácie – vo vzduchu visí otáznik nad tým, či sa Emme skutočne podarí vyhnúť sa známym ľuďom, miestam a veciam. 

foto: Ľuboš Kotlár

foto: Ľuboš Kotlár

foto: Ľuboš Kotlár

foto: Ľuboš Kotlár

foto: Ľuboš Kotlár

foto: Ľuboš Kotlár

foto: Ľuboš Kotlár

foto: Ľuboš Kotlár


Autor: Duncan Macmillan
Réžia a preklad: Marián Amsler
Dramaturgia: Marie Špalová
Scéna: Juraj Kuchárek
Kostýmy: Martin Kotúček
Hudba: Ivan Acher
Hudbu nahrali: Jana Ambrozová (husle), Jana Vébrová (spev), Ivan Acher (gitara, sampler, perkusie)
Pohybová spolupráca: Stanislava Vlčeková
Odborná spolupráca: doc. PhDr. Ľuba Pavelová, PhD.
Hrajú: Barbora Andrešičová, Eva Pavlíková, Branislav Matuščin, Roman Poláčik, Martin Nahálka, Lenka Barilíková, Peter Oszlík, Andrea Sabová, Martin Šalacha, Anna Rakovská a študentky Súkromného konzervatória v Nitre (Dajana Andová, Júlia Činčurová, Andrea Čižnárová, Miriama Gažová, Zuzana Guľvášová, Nikoleta Hodrová, Viktória Purdeková, Kristína Sisková, Lucia Zvarová) 
Premiéra: 19. januára 2018 vo Veľkej sále DAB v Nitre

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára