Predposledný deň festivalu Malá inventura patril živým ľudským kostrám. V Studiu ALTA sauskutočnila pohybová performancia pod názvom Un. V tomto predstavení ide predovšetkým o to, ako dokáže tanečník reagovať na priestor, ktorý tvorí hranicu medzi poznaným a nepoznaným. Hoci stojí v popredí tanečník, ktorý sa necháva ovplyvňovať priestorom plným prekážok, na scéne sa objavuje aj ďalšie telo - ženské - ktoré reaguje na impulzy toho prvého. Ako keby sa pred divákom odohrávali dva príbehy, ktoré vďaka svojej krehkosti rozbíjajú prekážky, ktorých výsledok spočíva vo vzájomnom splynutí.
Scéna je vyčistená od akýchkoľvek prebytočných rekvizít, ktoré by mohli narušiť plynulú prácu s telom a priestorom. Pred divákom stojí niekoľko oceľových konštrukcií, ktoré tvoria hlavný vyjadrovací priestor tanečníka Florenta Golfiera. Na začiatku je jeho práca s telom mimoriadne precízna - vidíme každý napnutý sval a modré žily, ktoré prúdia jeho telom. Princíp spomalenia, ktorý je taký citeľný na začiatku, sa postupne dynamizuje, vďaka čomu sa stávame svedkami gymnastických kúskov (napríklad stojka na hlave).
Druhé telo, ktoré tvorí akési akési zrkadlo toho prvého, predstavuje Marie Gourdain. Väčšinu performancie sa pohybuje po ohraničenom priestore - akoby chcela dať najavo svoje jasne vytýčené hranice, no na druhej strane nastávajú okamihy, kedy sa pohráva s druhým telom a doslova ho ťahá za nitky, aby vyskúšala, kam až môže zájsť. Kam až siahajú hranice bytia? Ako sa prejavuje krehkosť v jasne vymedzenom priestore? A čo všetko musí človek prekonať, aby sa zbavil svojich tieňov? Vyjadriť prostredníctvom svojich kostí a kože to, čo ním víri hlavou, je veľmi ťažká úloha. Obaja herci však pracujú dôsledne, nenechávajú sa vyrušovať ani zvukmi padajúceho dažďa zvonka. Žilami obaľujú svoje krehkosť a vzájomným prepletaním veľkých bielych pások poukazujú na prekážky, ktoré najprv musia potrápiť dušu, aby sa mohli premeniť v čistú víziu.
Koncept a scénografia: Marie Gourdain
Choreografia: Florent Golfier, Marie Gourdain
Účinkujú: Florent Golfier, Marie Gourdain
Svetlo: Zuzana Režná
Hudba: Tomáš Háček
Kostýmy: Marie Gourdain, Zuzana Režná, Martina Stieglerová
Program tohtoročnej Malej inventury je skutočne pestrý - človek nevie, na ktoré predstavenie má ísť skôr, a keď sa k tomu pridružia školské povinnosti spojené s prácou dobrovoľníka na festivale, kruh inscenácií sa nebezpečne uzatvára...Už pred začiatkom festivalu som však mala vytypovaných pár tých, pri ktorých som si povedala: To by bolo hriech vynechať! Jedným z nich bolo aj predstavenie Skugga Baldur, ktoré sa uskutočnilo v pondelok, 27. februára 2017, v priestoroch Studia Hrdinů.
Na začiatok je dôležité uviesť, že Skugga Baldur je román islandského spisovateľa Sjóna, ktorý vo svojich dielach dokáže majstrovským spôsobom zachytiť príbehy tejto čarovnej, ale aj desivej krajiny. Keď sa človek začíta do príbehov opradených islandskou mytológiou, tají dych - príšery nie sú len abstraktnými preludmi, ale stávajú sa niečím, od čoho nedokážeme odtrhnúť zrak. V románe je veľmi jednoduché predstaviť si sopečnú krajinu obklopenú hmlou, vetrom, snehom či dažďom. Každý z nás si dokáže vystavať vlastný príbeh. Čo sa však udeje, keď sa román stane predlohou divadelnej inscenácie? Ako to urobiť tak, aby divák nemal pocit, že to na javisku šuští papierom?
V inscenácii vystupuje herečka Tereza Hofová, ktorá odkrýva viaceré herecké polohy a narába s nimi podľa konkrétnej situácie. Na začiatku vystupuje ako rozprávač, ktorý uvedie diváka do príbehu. Aký by to však bol úvod, keby samotný rozprávač nepôsobil ako nespútaný divoch. Hofová má roztrapatené vlasy, tmavohnedý kožuch, krátke šortky a topánky v pieskovej farbe. Keď si to scéna (a predovšetkým príbeh) vyžaduje, tak Hofová sa premieňa na samotného skugga baldura - tvora, ktorý je potomkom líšky a kocúra. Hovorí sa o ňom, že je veľmi nebezpečný, keďže sa v ňom miešajú povahové rysy oboch rodičov. Hofová využíva divokú gestikuláciu, pohadzuje strapatými vlasmi a ostražito sleduje okolie. Ako potomok líšky a kocúra sa predsa v divokej prírode musí mať na pozore pred lovcami...Dostávame sa teda k ďalšej hereckej polohe, a to k lovcom. Scéna, keď začne Hofová hltať mŕtvu rybu, ktorú si okoreňuje divokým smiechom, pričom vypúšťa z úst islandské frázy (,,Svetlo božie, slnko alebo duša", ,,Boh vie všetko" atď.) patrí k jedným z najsilnejších.
Inscenácia je plná vizuálne silných a príťažlivých obrazov. Práve výtvarná zložka posúva Skugga Baldur na úplne inú úroveň. Zaujímavo vyriešená bola napríklad samotná smrť tohto tvora - Hofová na vlastnom tele vytvorila ilúziu postupného krvácania, ktoré v závere dovŕšila zvliekaním z kože. Aby poukázala na zraniteľnosť a postupné umieranie, zbavuje sa šiat a natiera sa červeno-čiernou farbou. V tejto scéne plynule strieda úlohu lovca s úlohou skugga baldur, ktorá sa zakončuje prehltnutím zvieracieho srdca. V súvislosti s vizuálnymi vnemami treba spomenúť efekty, ktoré výborne dopĺňajú rozprávanie príbehu a samotné ,,prezliekanie" postáv - vločky snehu, hmla, blýskanie či vietor. Vďaka práci so svetlom tiež putujeme po islandskej krajine za dňa a môžeme sledovať, ako sa lovec pripravuje na noc v divočine.
Preniesť prírodu na divadelné dosky predstavuje pre každého tvorcu veľkú výzvu (hlavne, ak sa inscenácia koná v podzemných priestoroch niekdajšieho českého kina). Myslím si však, že sa tvorcom Skugga Baldur podarilo vytvoriť inscenáciu, ktorá na jednej strane desí, no zároveň vzbudzuje vzrušenie a túžbu ukryť sa do hustej hmly, dotknúť sa čerstvej krvi či nákresov hrôzostrašných postavičiek ukrytých na dne hnedej skrinky...
Autor: Sjón
Preklad: Helena Březinová
Scenár: Kamila Polívková a Tereza Hofová
Réžia: Kamila Polívková
Scéna: Antonín Šilar
Kostýmy: Zuzana Formánková
Hudba: Ryan van Kriedt a Jón Sæmundur Auðarson
Projekcia: Jón Sæmundur Auðarson a Antonín Šilar
Výtvarná spolupráca: Jón Sæmundur Auðarson a Sindri Ploder
Dramaturgia: Jan Horák
Produkcia: Tomáš Kadlec, Ladislav Krapek a Orri Einarsson
Pomaranč, mrkva, uhorka, cibuľa, banán, ananás - s týmito druhmi ovocia a zeleniny prichádzame do kontaktu každý deň. Stretávame ich v supermarketoch, na trhoch, v domácej, ale aj v babkinej kuchyni, v jedálni...všade. Otázkou však zostáva: viete si ich predstaviť aj inde, než v spoločnosti hrncov? Alebo inak povedané - viete si predstaviť, že by ste išli do divadla na predstavenie v hlavných úlohách s ovocím a zeleninou? Možno si pomyslíte, že bizarná otázka predpokladá rovnakú (ak nie viac) šialenú odpoveď. Za odpoveď môžeme považovať dnešné autorské predstavenie Juanitas Bananas pod názvom Chuťovky, ktoré sa na festivale Malá inventura predstavilo v nedeľu, 27. februára 2017, o 12.00 hod. Toto predstavenie sa uskutočnilo pre festivalových hostí a odohralo sa v priestoroch Studia ALTA. V autorskom predstavení účinkujú Tilen Kožamelj, Anne-Francoise Joseph a Filip Šebšajevič.
Sadnem si do druhého radu a na vyvýšenom pódiu, pár metrov odo mňa, vidím debničky, ktorými sú preplnené miestne trhy a supermarkety. O chvíľu na to začnú pochodovať dvaja herci a jedna herečka, pričom sú všetci oblečení v rovnakých úboroch. Majú na sebe dlhé nohavice olivovej farby, biele tričká a na nich vestičky v jelenej farbe. A potom to začína - z útrob debničiek začnú oživovať uhorku, ktorá má vyrezané tenké krídelká. Splní sa jej sen a podarí sa jej vzlietnuť, hoci jej šťastie trvá len do konca predstavenia (napokon končí prepichnutá nožom). Pohreb má však veľmi dôstojný - herci ju uložia do debničky (respektíve jej kúsky), zdvihnú ju nad seba a odkráčajú preč.
Ďalšia oživená ,,chuťovka", ktorá na mňa urobí dojem, je mrkva v tvare pochodujúceho panáčika. Predstavte si päť kúskov mrkvy (dve ruky, dve nohy, telo) a cibuľu (namiesto ľudskej hlavy). Keď ňou začnú herci manipulovať a mrkva zrazu splašene beží, aby sa potom vydýchala, všetci sa nechávajú unášať smiechom. Keď sledujem zadýchanú mrkvu, spoznávam vlastnú tvár (každý deň, keď lietam za električkami). Tvorcovia sa nepohrávajú len s ohybnou mrkvou a levitujúcou uhorkou, ale aj s intenzívnou vášňou medzi ananásom a cibuľou. Pre mňa osobne predstavuje vrchol ich vzťahu scéna, keď herečka začne strhávať z cibule šupky, aby tak poukázala na zvádzanie pred vypúlenými očami ananása. Ako končí ich vzťah? Cibuľu vášeň pohltí - končí rozkúskovaná na krájacej doske. Hlavné je však to, že spoznala (a hlavne prežila) spaľujúcu noc so žltým Casanovom...
Predstavenie je na prvý pohľad plné absurdných výjavov a situácií (cestovanie cibuľky vo vlaku, spievanie pomaranča v mori a pod.), no čím pozornejšie sledujem, tak tým viac začínam nadobúdať presvedčenie, že čaro života spočíva presne v takýchto momentoch. Spájať na prvý pohľad nespojiteľné veci, dokázať sa nad seba povzniesť a uvoľniť sa. Nerobiť medzi sebou rozdiely. Veď prečo by nemohol pomaranč spievať, ananás mixovať hudbu a cibuľa cestovať vlakom k moru? Autorské predstavenie Chuťovky prinieslo do Studia ALTA svieži vietor humoru a predovšetkým pocit, že nech by sme boli akokoľvek šialení, tak stále máme nádej, že práve kvôli tomuto nás bude život tak veľmi milovať. A aj my jeho.
Koncept, hudba a réžia: Tilen Kožamelj. Anne-Francoise Joseph, Filip Šebšajevič
Dramaturgická asistencia: Aya Kobe, Matija Solce
Výprava: Mojca Bernjak
Produkcia: Nika Bezeljak, Inkubator Moment (rezidencia pre skúšanie)
Účinkujú: Tilen Kožamelj. Anne-Francoise Joseph, Filip Šebšajevič
Budík mi zvoní v sobotu o 7.45. Pociťujem silnú túžbu prevaliť sa na druhý bok a pokračovať v sladkom spánku, ale keď si spomeniem na divadelný festival Malá inventura, odhadzujem periny a pustím sa do robenia raňajok. V Prahe zažívam prvú slnečnú sobotu, takže ju využívam na čierne šaty s pančuchami v rovnakom odtieni. Počas cestovania električkami počúvam Katarziu, pozerám sa na prebúdzajúce mesto a pociťujem, ako mi slnečné lúče prenikajú do duše. Možno to pre niekoho vyznie trochu pateticky, ale nedbám.
Do festivalového centra v Studiu ALTA prichádzam v čase, keď ostatní ešte len štartujú svoje motory v aute. Zatiaľ teda pohodlne sedím v červenom kresle a všímam si menšie zmeny, ktoré tu nastali. Vidím veľký plagát na vyvýšenom mieste oblepený nálepkami a fotkami. Tiež si všímam, že na niektorých miestach pribudli tapety v pastelových farbách. Po príchode festivalového štábu dostávam svoju prvú úlohu: čaká ma roznášanie plastových kelímkov na kávu a vodu a následné zasvätenie do používania kávovaru. (Keďže kávu nepijem, túto činnosť vnímam ako násobenie zlomkov na strednej škole.)
O 11. hodine začína prvé predstavenie - uSputnik. Zhostím sa úlohy sprievodkyne, keďže dostať sa do štúdia nie je celkom jednoduché. Musím spomenúť, že inscenácia je špecifická tým, že je vytvorená len pre jedného diváka a trvá dvanásť minút. Hrá sa teda od 11. až do 16. hodiny. Od produkčnej Lucky dostávam menný register ľudí, ktorých pri vstupe do Alty vítam a následne ich odprevádzam na ich vesmírnu cestu. (Spoločnosť mi pri tom robí ďalšia dobrovoľníčka - mačka, ktorá ma sleduje a svojím pohľadom hodnotí, ako si plním svoje povinnosti.) Do galaxie putujú divadelní kritici zo Slovenska, Nemecka a z Českej republiky či umeleckí riaditelia z Nemecka a Izraela. Keď o 12. hodine nepríde jedna pani, chopím sa príležitosti a spýtam sa tvorcov galaktickej inscenácie, či by som si to mohla pozrieť. Súhlasia a následne ma usadia pred malý čierny premietací priestor. Dostávam do uši slúchadlá, z ktorých počujem štartovanie rakety. Následne sa pred mojimi očami objaví malé okienko, v ktorom vidím minidružicu, vesmír a štekajúceho psa. Najväčší dojem na mňa urobí výbuch zemegule, kedy sa jej čiastočky postupne odpoja a zostanú pohltené červenou farbou. Páči sa mi, ako cestujem po vesmíre, pozorujem hviezdy a zabúdam na to, že vonku je osem stupňov. Plánovaných dvanásť minút ubehne veľmi rýchlo. Nezabúdam sa poďakovať za umelecký zážitok, a v snahe zistiť, ako tvorcovia túto inscenáciu vytvorili, vystrčím hlavu a skúmam priestory. Neúspešne. To bude nejaké divadelné tajomstvo. :)
Ľudí sprevádzam až do 15.45 hodiny. Potom prichádza kamarátka a ideme spolu na pohybové predstavenie Kocour (recenziu nájdete tu). Fascinovaná tým všetkým, čo na javisku vidím, je pre mňa cestovanie preplnenou električkou ako horúca facka na ľadovej tvári. Nuž, asi chvíľu potrvá, kým sa z čarovného miesta divadla prenesiem do podvečernej Prahy. Už mi klipkajú viečka, na základe čoho usudzujem, že ak chcem byť zajtra na festivale nápomocná, mala by som si ísť ľahnúť. Počas písania týchto riadkov ma v srdci zaplavuje ten starý, dobre známy pocit, keď sa cítim spriaznená s divadlom, a keď sa teším z toho, čo som prežila, a čo ma ešte čaká. :) Samozrejme, ešte pred skokom do perín nesmiem zabudnúť na menšiu fotodokumentáciu z dnešného dňa.
Keď som si listovala vo festivalovom katalógu Malej inventury, upútal ma názov jednej inscenácie. Názov, ktorý pochopia nielen dospelí ľudia, ale aj deti. Názov do takej miery výstižný, ako život, ktorý žijeme. S kocúrom sa stretávame ako malé deti - je to tá rozkošná mačička, ktorú chceme hladkať, no keď nemá svoj deň a poškriabe nás, neváhame sa rozplakať. Kocúr nás však neprestane sprevádzať ani v dospelosti. Pokračuje s nami aj v starobe. Je v našich životoch prítomný v rôznych etapách vývoja, no stále nás dokáže prekvapiť svojou prešibanosťou, hravosťou, rafinovanosťou, ale aj tým, ako do nás zatne pazúry. Kocúr - jedno slovo a toľko rôznych myšlienok a príbehov s ním spojených...Zvedavosť mala opäť u mňa zelenú, a preto som si povedala, že sa na toto predstavenie pôjdem pozrieť.
Tanečný projekt Kocour, ktorý vznikol pod taktovkou umeleckého zoskupenia Kredance prostor, sa divákom predstavil na jubilejnom 15. ročníku festivalu nového divadla Malá inventura v sobotu, 25. februára 2017, o 16.00 hodine v Studiu ALTA. Keď sedím v zaplnenom hľadisku, obklopená tmou, uvedomujem si, že od tohto predstavenia vôbec neviem, čo očakávať. Nevyhľadávala som si na internete žiadne informácie - vyberala som na základe vnútorného pocitu. O to viac ma prekvapuje, keď sa na javisku objavia dve veľké spojené krabice, ktoré sa pomaly kĺžu. Táto scéna trvá niekoľko minút, počas ktorých zisťujem, že od tohto výjavu nedokážem odtrhnúť oči. Po celý čas premýšľam nad tým: Čo sa ukrýva v krabici? Ťahá ju človek, alebo si zo mňa robia srandu neviditeľné nitky?
Odpoveď nachádzam vo forme mužského chodidla, ktorá sa postupne vynorí z rohu krabice. Z chodidla postupne uvidím mužské stehno zahalené v trojštvrťových nohaviciach. Takýmto rafinovaným spôsobom sa mi odhalí dolná časť tela, ktorá svoju hornú polovicu nájde na druhom konci krabice. V nemom úžase otvorím ústa a šok vystrieda úžas. Ilúzia rozpolteného tela, ktoré od seba odskakuje, aby si k sebe znova našlo cestu, predstavuje ideálny spôsob k tomu, aby som na pár sekúnd zabudla na ostatných divákov. Celé 40 minútové pohybové predstavenie je plné prekvapivých zvratov, ktoré nechávajú diváka vo veľkom napätí. Scéna, keď sa dvaja kocúri obhadzujú pestrofarebným oblečením, ktoré si následne natiahnu na tváre, je rovnako úsmevná, ako scéna, keď si jeden z kocúrov prispôsobuje hromadu oblečenia kvôli vlastnému pohodliu. Obaja ,,kocúri" - Marek Menšík a Sláva Zubkov - predvádzajú na čiernom javisku čarovnú hru s telom, pričom napínavým spôsobom posúvajú hranice ľudskej kostry. Miestami mám pocit, že sa pozerám na kocúra preoblečeného v ľudskom tele, a nie na telo, ktoré má predstavovať kocúra (cítim to predovšetkým v scéne, keď sa kocúri začnú biť - najprv opakujú rovnaké úkony, a keď sa neskôr jeden z nich snaží urobiť kotrmelec, tak druhý sa mu prešmykne popod rozkrok).
Čo sa týka scénografickej a výtvarnej zložky predstavenia, prevláda minimalizmus, ktorý je úplne pochopiteľný, pretože jedine tak môže vyniknúť hlavná zložka predstavenia - pohyb. Na scéne sa nachádzajú dve veľké spojené krabice, ktoré sú na začiatku opradené tajomstvom (postupné kĺzanie). Počas ďalších scén sa stávame svedkami ich praktickej funkcie, a to obývacích priestorov pre kocúrov. V niektorých situáciách plní krabica aj úlohu strechy (keď sa jeden z kocúrov snaží zaspať). Ďalšiu rekvizitu predstavuje hromada oblečenia - jednotlivé kúsky predstavujú telo kocúra (ktoré vytvárajú dvaja herci), aby neskôr plnili úlohy útulného pelechu. Veľmi zaujímavo bola vyriešená postava dievčatka stojaceho vedľa domu - jeden z kocúrov vybral z hromady oblečenia ružové tričko, hodil ho na zem a kriedou dokreslil dievčenskú tvár, ruky a nohy.
Počas tohto predstavenia som si uvedomila, že niekedy naozaj nepotrebujeme slová, aby sme vyjadrili to, čo cítime. Stačí vystrčiť labku (no dobre, teda ruku), zdvihnúť hore hlavu, a hneď okoliu vyšleme signál, že dnes chceme byť sami (so) sebou. Alebo druhá situácia - keď sa niekomu obtrieme o plece, hneď dáme najavo, že nastal čas pre chvíľku poláskania. Občas sa každý z nás dostáva do situácie, keď nevie, čo povedať, keď nevie vyjadriť svoje pocity. Teraz už budem vedieť, že ak ma niekto nahnevá, najlepším riešením bude, keď naježím srsť a so vztýčenou hlavou odkráčam preč. (A naopak.) Po skončení predstavenia som však nevystrkovala pazúry a ani som nesyčala na divákov. Usmievala som sa, pretože som cítila, že niekedy stačí jeden pohľad, v ktorom sa odzrkadlí tisíc emócií. Pozitívnych. Presne ako v dnešnom Kocourovi.
Autori: Sláva Zubkov a Marek Menšík
Hudba: Lukáš Urbanec
Scénografia: Klára Hejlková
Svetelný dizajn: Zuzana Režná
Produkcia: Barbora Paulátová, Kredance z. s. České Budějovice
Už dnes odštartoval festival nového divadla Malá inventura. Pre mňa ako dobrovoľníčku to znamenalo vstať o ôsmej ráno a nájsť festivalové centrum, ktoré sa nachádza v Studiu ALTA. Prestupy električkou som zvládla bez nejakých väčších komplikácií (ak nerátam pána, ktorému som prisadla kabát). Vďaka šípkam na budovách som Studio ALTA našla tiež bez problémov, hoci som pochybovala, či kráčam správne, keďže som míňala komplex garáží a tlačiarní. Festivalové plagáty ma však na každom kroku utvrdzovali v tom, že moja cesta sa pomaly, ale isto blíži k cieľovej stanici.
Po odhrnutí závesu som pred sebou uvidela veľké hnedé dvere s nápisom Studio ALTA. Nesmelo som ich otvorila a ocitla sa vo veľkej priestrannej hale s jedným poschodím. Prvé, čo som si všimla, bol barový pult s množstvom stolov a stoličiek. Na konci miestnosti sa nachádzal veľký plagát festivalu so žltým kurčaťom, ďalej dlhý stôl, notebooky a hromada papierov. Po zoznámení s festivalovým štábom som sa špecifickým spôsobom zvítala aj s mačkou ležiacou na stole. Tá bola nad vecou a do festivalových príprav sa zapájala prechádzaním po hale a sledovaním nových ľudí.
Tešila som sa z toho, že hneď po príchode ma festivalový tím zapojil do diania. Pomáhala som pri akreditácii dnešných hostí - divadelných kritikov, dramaturgov, riaditeľov divadiel a pod. Podľa názvu napísaných na obálke som vypisovala údaje na kartičky s menovkami Malej inventury - meno, organizáciu a krajinu. Vyplnené kartičky som vkladala do fólií a zavesila ich na červené šnúrky. Následne som ich vkladala do obálok s konkrétnymi menami a všetko som zoradila podľa abecedy. Jednu menovku som si vyrobila aj pre seba, aby bolo jasné, kam moje srdce patrí! :)
Potom ma Petr, ktorý má na starosti komunikáciu s médiami, poslal do divadla Jatka78, kde sa dnes večer uskutoční otváracia inscenácia Black Black Woods. Mojou úlohou bolo zaniesť veľké citylighty spolu s festivalovými letáčikmi kvôli propagácii podujatia. Cesta električkou do Pražskej tržnice (kde sú priestory divadla), bola pre mňa dobrodružstvom, keďže som mala na chrbte ruksak, na pravom pleci zavesenú festivalovú tašku s propagačnými materiálmi, a v rukách dva citylighty, ktoré boli pomaly väčšie ako ja. Musela som obísť celú tržnicu, aby som divadlo Jatka78 našla. Napokon sa mi to však podarilo, hoci celá tržnica na mňa pôsobila hrôzostrašne. Neviem, či to bolo poveternostným počasím, mrholením a niekoľkými bezdomovcami...Podstatné však bolo to, že som splnila úlohu a mohla som ísť potom do školy.
Prvé zoznámenie s Malou inventurou teda dopadlo na jednotku. Samozrejme, dnešným dňom to všetko len začína. Festival potrvá do 1. marca 2017, takže sa na tomto blogu môžete tešiť na pravú festivalovú atmosféru zachytenú nielen prostredníctvom fotiek, ale aj písmeniek. :) A keď už je reč o fotkách...
V najnovšej inscenácii Janko Hraško počujeme hudbu, ktorá nám pripomína pomalé padanie hrášku na podlahu a vidíme trojmetrové bábky, ktoré sa smejú a strachujú ešte presvedčivejšie, než dospelí ľudia. Počas verejnej generálky, ktorá sa uskutočnila 9. februára 2017 vo Veľkej sále Starého divadla Karola Spišáka v Nitre, som sa na vlastné oči presvedčila o tom, že divadlo nie je len slovom napísaným na papieri.
Miro Duša si pod svoje umelecké krídla zobral scénu a bábky. Je ťažké vybrať len jednu vec, ktorá ma v tejto divadelnej zložke fascinovala, pretože vždy, keď som si myslela, že môj tep sa ako-tak stabilizoval, prišla scéna, ktorá predčila tú predchádzajúcu, a ja som mala problém vybrať len jedného víťaza. Už na začiatku sa divák stretáva s nadrozmernými rukami, ktoré prichádzajú na scénu jedna po druhej. Tak, aby nikomu nič neuniklo. Inscenácia je vo všeobecnosti plná vizuálne príťažlivých obrazov, ktoré diváka poláskajú - či už ide o nadrozmerné ruky, ktoré sa stávajú súčasťou Jankových rodičov, alebo z ich obrovských šiat vytvorené more, na ktorom sa plaví Janko spolu so zbojníkmi. Najpríťažlivejšie pôsobia na diváka práve trojmetrové bábky, z ktorých mali tí najmenší v sále hysterický plač (zistené na vlastné uši) - našťastie, vďaka plynulému prechodu scén a striedaniu bábok sa čoskoro aj počet hygienických vreckoviek stabilizoval na únosnú mieru. Práve obrovské bábky tvoria pôsobivý kontrast s maličkým Jankom Hraškom - toto veľmi oceňujem, pretože viaceré scény sú vďaka tomu uveriteľné (napríklad keď Janko vyskočí na konskú hlavu a začne dirigovať).
Čo je však dôležité povedať - všetky bábky sú nositeľmi charakteristických vizuálnych vlastností, vďaka ktorým sú ľahko rozpoznateľné. Tak napríklad Jankovi rodičia - Starenka má na hlave červenú šatku, zatiaľ čo Starčekovi nechýbajú hnedé fúzy a čierny klobúk. Obaja majú na sebe jednoduché svetlohnedé šaty bez akýchkoľvek ozdôb, čím je jasne vyjadrený ich chudobný majetkový stav. Opak predstavuje Kráľ s Pánom - zatiaľ, čo Kráľ má výrazný zelený prsteň a lokničky, Pánov stav je charakteristický hnedým klobúkom, bielou košeľou a červenou vestou. Vidíme teda zásadné rozdiely vo farbách a vrstvách oblečenia, ktoré veľmi efektne odlišujú jednu bábku od druhej. V súvislosti s tým mi napadá, že oblečenie bábok by sa dalo bez problémov aplikovať aj na telá bábkohercov.
A keď už som otvorila tajomnú skrinku s názvomBábkoherci...V tomto predstavení nechávajú na javisku obrovský kus nielen svojej duše, ale aj tvorivej práce, hoci sú oblečení v čiernom. Neviem, ako to vnímali dospelí diváci, ale ja som si počas toho, ako ťahali trojmetrové bábky uvedomila, že bez ich prítomnosti by sme sa síce pozerali na krásne rekvizity a scénu, no chýbal by tomu veľmi dôležitý element - život. Život bábky. Maličkého Janka Hraška, od hlavy po päty oblečeného v zelenom, ,,oživuje" Miroslav Bakura. Svojej bábke prepožičiava mladícky elán, nadšenie, hravosť, túžbu po živote a spontánnosť. Prejavuje sa to napríklad vtedy, keď na jarmoku ukradne perníkové srdce a daruje ho svojej Starenke, hoci si neuvedomuje, že kradnutie je trestné. Jeho zraniteľnosť je viditeľná vo chvíli, keď sa ukryje pod lopúchy, ktoré sú v tomto predstavení vytvorené z niekoľkých na seba naukladaných nadrozmerných rúk. Fantastickú prácu s hlasom predvádza Danica Hudáková, ktorej nerobí žiadne problémy oživovať ustráchanú Starenku a úbohého Žobráka, aby o päť minút na to mohla vydávať drsné povely v úlohe Kapitána zbojníkov. Ivan Gontko oživuje tie bábky, pri ktorých sa predpokladajú dominantné mužské vlastnosti - Gazda, Silák a druhý Zbojník. Veľmi dôveryhodne a s veľkou dávkou citu sa však zhosťuje aj bábky Starčeka, ktorý je niekedy z Janíčka nešťastný (prípad s jazdou na konskej hlave) a ktorý trpí, keď sa Janko Hraško stratí. Dievčina Katarína je v podaní Chantal Calcagni hanblivá (prvé stretnutie s Jankom), ale aj očarujúco úprimná, keď mu na konci vyjadrí svoje city. Calcagni vdychuje bábku dievčenskú príťažlivosť, a mimoriadne zaujímavé je tiež to, ako s bábkou v niektorých scénach splýva. Pôsobilo to na mňa tak, že bábka dievčaťa bola akoby naschvál vytvorená len do polky stehien - zvyšok už predstavujú bábkoherečkine nohy v čiernych pančuchách. Miloš Kusenda oživuje tri bábky - Pána, Kráľa a prvého Zbojníka. Keďže sa u týchto postáv predpokladá výrazný hlasový prejav (ktorý súvisí s ich dominantným typom), Miloš nám odkrýva svoj hlasový potenciál. Ako Pán niekedy neváha škriekať, ďalej využíva francúzsky prízvuk, vďaka čomu veľmi dobre zvláda striedanie bábok. Tiež uňho platí to, čo som písala v súvislosti so Chantal Calcagni - dokáže splývať s bábkou, čo aspoň na mňa pôsobilo magicky - viete, keď sa zotrú všetky hranice medzi bábkou a bábkohercom, vtedy sa začínajú zimomriavky pretekať na tele (aspoň u mňa to tak bolo).
Veľká sála, v ktorej sa uskutočnila generálka, dokázala funkčne využiť svoje priestory. Veď kde inde by sme mohli pozorovať (a byť pozorovaní) trojmetrovými bábkami? Viem, že som sa už o nich neraz zmienila, ale skutočne mi imponoval spôsob, akým boli nielen zostrojené, ale aj oživené. Myslím si, že táto rozprávka (v réžii Kamila Žišku) by bola nesmierne zaujímavá aj ako súčasť pouličného divadla. Niekedy podvečer, za prítomnosti horiacich fakieľ...Ale to som sa už opäť nechala uniesť. Ak si chcete naplno vychutnať vizuálny raj detského sveta a vidieť, akých šikovných bábkohercov v Nitre máme, príďte na Janka Hraška!
Autorka: Lucia Åbergh
Dramaturgia: Peter Chmela a. h., Petra Babulícová
Scéna a bábky: Miro Duša a. h.
Kostýmy: Ivana Gontková a. h.
Hudba a réžia: Kamil Žiška a. h.
Hrajú: Miroslav Bakura, Danica Hudáková, Ivan Gontko, Chantal Calcagni a. h. (alternuje Martina Slobodová), Miloš Kusenda
Keď mi prišla včera pozvánka na slávnostné uvedenie pokladnice s laminátovým psíkom na podporu verejnej zbierky Štvornohé oči pre nevidiacich, cítila som, že tam nesmiem chýbať. Prvé, čo mi v tej chvíli napadlo, bolo: Chcem podporiť dobrú vec tým, že o nej napíšem a že ju dostanem do povedomia širokej verejnosti. Druhým dôvodom bol samotný fakt, že táto pokladnica bude v Starom divadle Karola Spišáka v Nitre, ktoré mám tak veľmi rada.
Slávnostné uvedenie pokladnice do služby na pomoc nevidiacim sa uskutočnilo vo štvrtok, 9. februára 2017, o 11.00 hodine. Koordinátorka celonárodnej verejnej zbierky Štvornohé oči, Ivana Potočňáková, neskrývala nadšenie z pomocnej ruky, ktoré Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre, poskytlo: ,,Veľmi sa tešíme z toho, že nám divadlo poskytlo tento priestor, v ktorom môžeme umiestniť našu pokladnicu. Jej hlavným poslaním je zbierať peniažky na výchovu a výcvik vodiacich psov. Tešíme sa z toho, že v našej výcvikovej skupine v Nitre pracujú štyri asistenčné psy, a tiež z toho, že zbierka, ktorá má už niekoľkoročnú tradíciu, vlani prvýkrát získala svoju ambasádorku."
Tou sa stala slovenská herečka Zuzka Šebová, ktorá neváhala odpovedať na otázku, prečo sa rozhodla prijať túto ponuku: ,,Myslím si, že podporiť takýto projekt je správne, pretože som sama zažila situáciu, keď som mala problémy so zrakom. Mala som šťastie, že som mohla podstúpiť lejzrovú operáciu očí, a preto je podľa mňa veľmi dôležité pomôcť ľuďom, ktorí také šťastie nemali. Keď sme fotili túto kampaň, sama som si vyskúšala, aké to je, zveriť sa psíkovi do rúk a uvedomila som si, aké je dôležité dovoliť mu, aby vám pomáhal. To, že sa táto pokladňa nachádza v divadle, je pre mňa takisto niečo úžasné, lebo divadlo treba, divadlo milujem, a som rada, že je na mieste, kde chodia mladí diváci a kde sa buduje láska ku kultúre."
Slávnostného otvorenia sa zúčastnila aj pani Ivetka, ktorá porozprávala o tom, ako sa jej žije s vodiacim psíkom: ,,Kapitola súžitia s vodiacim psom mi život spravila oveľa krajším, obrazne povedané pestrofarebnejším a pestrejším, pretože vďaka psíkovi mám mnoho zážitkov a som oveľa samostatnejšia a spokojnejšia. Je to život oveľa, oveľa krajší." Riaditeľ Starého divadla v Nitre, Martin Kusenda, nad spoluprácou s verejnou zbierkou pre asistenčných a vodiacich psov nezaváhal ani sekundu: ,,Neviem povedať, prečo by som to neurobil. Toto je verejná inštitúcia. Je to divadlo pre deti a mládež, a ja budem radšej vysávať chlpy po psíkoch ako popol z cigariet. Jediné, čo môžem povedať, že ja ďakujem za túto možnosť, pretože sme ľudia a musíme si pomáhať."
Na otvorení nechýbali ani Lucia a Radoslav Farkašoví, ktorí sa venujú výcviku vodiacich psov. Všetci prítomní tak mali možnosť vidieť psíkov v akcii, pohladkať si ich a pozorovať ich reakcie na dianie vôkol seba. Patronát nad ,,divadelnou pokladnicou" prevzali deti zo Súkromnej základnej školy Unes na Chrenovej. Tak už viete, kde si najbližšie budete môcť hodiť mincou? Lebo ako hovorí Zuzka Šebová: To, že niečo hodíte do pokladničky je možno pre vás malé gesto, ale pre tých ľudí, ktorí potom dostanú vodiacich psov, je to pomoc na celý život a neuveriteľné uľahčenie života."
