Čo priniesla tohtoročná húska?

foto: gagy.eu

Na začiatok vám dám hádanku. Viete, koľko husí sa nachádza v Kremnici? Nie? Ak ste boli uplynulý víkend na Európskom festivale humoru a satiry Kremnické gagy, mohli ste ich stretnúť na každom rohu (plagáty, vstupenky, festivalové noviny, náramky, odznaky a pod.). Logo húsky sa už tradične spája s týmto kultúrnym podujatím. Toto pôvabné banské mestečko sa v posledný augustový víkend (24. - 26. 8. 2018) zmenilo na bydlisko cirkusantov, tanečníkov, komediantov, bábkarov či performerov s horiacimi predmetmi. Tohtoročný program bol nabitý od rána do večera, takže nikto si nemohol sťažovať na nedostatok kultúrneho života. Dostať sa na všetky predstavenia by bol surrealizmus, keďže viaceré sa prekrývali (ako to už na festivaloch býva), a keďže som ešte stále neprišla na to, ako sa naklonovať, musela som sa uspokojiť s tými, ktoré som si vybrala. Rozhodujúcimi faktormi boli žáner, hodina (denná/nočná), čas na off-program (pouličná ohňová šou, klaun a pod.) a čas na jedlo (pretože nie je nič horšie ako hladná kritička na dva a pol hodinovom predstavení). Behom tohtoročných Kremnických gagov som navštívila desať predstavení, počas ktorých mi robil spoločnosť zápisník s perom. Abrakadabra, ideme!

Toaletný papier a trojnohá Frida Kahlo

Moderný kabaret Strange Comedy z Kanady predstavuje mix kúzelníckych trikov, humoru a cirkusových čísel. Kabaretná šou v réžii Soizicka Heberta a Alexa Navarra z Cirque du Soleil ma zaujala prácou s predmetom. Jasonovi McPhersonovi, absolventovi San Francisco School of Circus Arts nerobí spoločnosť len javisková partnerka Shella Mia Kästner (The London Academy of Music and Dramatic Arts, Ecole Jacques LeCoq Paris), ale aj toaletný papier, vešiak či farebné loptičky. Vešiak, na ktorom je zavesený levanduľový kabát, sa v jeho interpretácii stáva solídnym spoluhráčom, ktorý mu kradne klobúk, facká ho a skúša tak hranice trpezlivosti. V inom kabaretnom čísle McPherson žongluje s červenými loptičkami, ktoré v prípade potreby spojí a priloží si ich na hruď, čím odkazuje na pulzujúce srdce. Shella Mia Kästner predviedla niekoľko kabaretných čísel, pričom najpôsobivejšia bola v úlohe mexickej maliarky Fridy Kahlo. Na scénu prichádza otočená chrbtom k divákom, oblečená v červeno-červených šatách, a za zvukov španielskej ľudovej piesne predvádza krúživé pohyby. Keď sa otočí, vidíme nalepené a hrubé čierne obočie, ktoré je jedno z poznávacích znamení maliarky Kahlo. Ďalšie prekvapenie na seba nenechá dlho čakať – spod sukne vidíme tri nohy, ktorými sa snaží Frida chodiť vzpriamene. V kontexte tohto predstavenia to môžeme vnímať ako paradox, keďže v skutočnosti bojovala Frida Kahlo so zdravotnými problémami, v dôsledku ktorých trpeli aj jej dolné končatiny. Kabaretné kúsky performerov zaujmú svojou nápaditosťou (napríklad toaletný papier v úlohe leteckého šálu, modrý záves predstavuje rozzúreného psa, postupné odpadávanie umelých končatín), no na druhej strany opakované vtipy strácajú na svojej sile (napr. napodobňovanie vŕzgajúcej skrine v podaní Kästnerovej). Názov predstavenia tak odkazuje na zvláštne úkazy, ktorých je viac než dosť (pílenie tela vyjadrené posúvaním hlavy performera za čiernou skrinkou, trojnohá Frida Kahlo, vežička z toaletných papierov), takže divák môže byť miestami presýtený z toľkej mágie. Napriek tomu by však predstavenie kanadskej Strange Comedy nemal vynechať žiadny milovník cirkusu, ilúzie a drsného humoru.

Keď sa naháňajú vlk a zajac

Kabaretiér Günter Fortmeier z Nemecka obohatil tohtoročný program Kremnických gagov o tieňové divadlo pod názvom Hands up comedy. Predstavenie pozostávalo z viacerých častí - Vo vode, V lese, V horách, V púšti, V džungli. Jednotlivé fázy prírody zastupovali typické zvieratá (voda – kačica, ryba, krokodíl, les – vlk, zajac, púšť – had a pod.). Prostredníctvom svojich rúk, svetla a minimalistických rekvizít (papierová ryba na paličke, motúz) vytváral na vysokom bielom plátne pôsobivé zvieracie obrazy. K najpozoruhodnejším patrila naháňačka medzi vlkom a zajacom, v ktorej sa odzrkadlila Fortmeirova technická zručnosť a zmysel pre budovanie napätia. Hoci toto predstavenie nezískalo ocenenie poroty, udeľujem mu svojho súkromného Zlatého gunára.

Hands up comedy, foto: interticket.sk

Dve podoby Jánošíka

Akýže by to bol festival divadla na strednom Slovensku, keby v ňom chýbal Jánošík...Mýtami opradená historická osobnosť ponúkla divákom Kremnických gagov dve rozličné inscenačné uchopenia. Inscenácia Younák v réžii Adriana Schwarzsteina prepájala viacero druhov umenia – divadlo, cirkus a folklór. Ústredného hrdinu Juraja Jánošíka stvárňujú traja tanečníci, čím sa istým spôsobom kumulujú ich pohybové zručnosti – skáču po streche, tancujú breakdance, ľudové tance a pod. Spojenie tradičného so súčasným sa odzrkadľuje aj v kostýmovej zložke inscenácie – tradičné dievčenské a mužské kroje ,,rozbíjajú“ farebné tenisky. Inscenácia Nového cirkusu oslavuje kult Jánošíka ako švárneho, príťažlivého, odvážneho a nebojácneho junáka, a to všetko v prítomnosti hry na hudobné nástroje a ľudových piesní. Samotný režisér Schwarzstein vystupuje v úlohe grófa (alternácia s Romanom Vykysalom), pre ktorého je príznačná divoká gestikulácia, interakcia s divákom, zvýraznená mimika. V niektorých častiach inscenácie práve jeho postava zatieňovala hlavnú postavu Jánošíka, čo spôsobilo skôr škodu, než úžitok. V tejto súvislosti narážam aj na interakciu s divákmi, ktorá sa mi miestami javila násilná (hádzanie zeleniny do publika, vešanie tašiek na stojan, vzdialenosti medzi divákmi upravoval za prítomnosti prikladania meča na telá, hádzanie kabátov na hlavy). Inscenácia si nekladie za cieľ podať svedectvo o Jurajovi Jánošíkovi, ale snaží sa ho predstaviť prostredníctvom emocionálnej stránky, založenej na tancoch, speve a akrobacii. Je škoda, že režisér v súvislosti s pohybovým nadaním tanečníkov nevytvoril dramatické napätie, prostredníctvom ktorého by sme načreli pod povrch Jánošíka (odvaha vs. pochybnosti, strach vs. nebojácnosť a pod.). Bolo by zaujímavé sledovať vnútorné a vonkajšie napätie odohrávajúce sa v jeho mysli prostredníctvom tanca.

Dekonštrukciu jánošíkovského mýtu priniesol režisér Gejza Dezorz (Dezorzovo lútkové divadlo) v marionetovom westerne Ján Ošík a pomstiteľ s fujaru. Na rozdiel od predchádzajúceho inscenačného uchopenia Younáka Nového cirkusu, tak Dezorzov Ján Ošík má obavy z budúcnosti, využíva drsný humor, vulgarizmy a pudovosť. Marionety, ktoré vytvoril scénograf Von Dubravay majú tradičné kroje, ktorými režisér odkazuje na folklór, no posúva ich do živočíšnej roviny. Dezorzovi ide o zobrazenie ľudskej krutosti a vášne, a to v súčinnosti s čiernym humorom a postmodernými prvkami  - orgie s vranou, doslovné vyciciavanie ľudu, slovné hračky: ,,junácka fasovačka", ,,Anička Ostroľudská". Názov inscenácie poukazuje na netradičné uchopenie národného hrdinu, ktorý je opradený mýtami a legendami. Lútková artistka Hera Turban bola počas predstavenia na Kremnických gagoch hlasovo indisponovaná, v dôsledku čoho vodila len marionetu Aničky Ostroľudskej, ktorú daboval Kamil Kollárik. Stála pred ním neľahká úloha, keďže súbežne musel naraz dabovať dve bábkové postavy (Aničku aj Jána Ošíka). Pri Aničke posadil hlas do nižšej, jemnejšej polohy, vďaka čomu sa mu podarilo hlasovo odlíšiť od drsného, vyššie posadeného hlasu Jána Ošíka. Miestami však hlasy lútkových artistov (Marián Mitaš, Alexander Maďar, Gejza Dezorz, Kamil Kollárik) splývali (hlavne v kolektívnych častiach inscenácie), čo pôsobilo na diváka zmätočným dojmom. Napriek tomu je však Dezorzov Ján Ošík vášnivým, naturalistickým a nezabudnuteľným predstavením, ktoré vrhá na jánošíkovský mýtus nové svetlo. Práve v tom spočíva jeho najväčšia sila.

Ján Ošík a Pomstiteľ s fujaru, foto: dezolutky.sk

Nepodceňujme detského diváka

Český súbor Bilbo Compagnie sa predstavil s predstavením Klaun Pingu. Inšpirovali sa známou rozprávkou o rodine tučniakov a o klaunovi Pingu. Herecké duo Jiří Bilbo Reidinger a Sylvie Krobová pracujú s detskou predstavivosťou na minimálnej úrovni, čomu nepomáha ani popisná scénografia (biela maketa znázorňujúca hory, s okrúhlymi výsekmi predstavujúcimi vodu) a kostýmy (oranžové čiapky, špicaté topánky, dlhý kabát). V inscenácii sa nevyužívajú plyšové bábky pinguínov (sú prilepené na magnetickej makete), takže sú vo funkcii dekoračného prostriedku, čo je na bábkovú komédiu veľmi málo. V inscenácii chýbal výraznejší príbehový oblúk, vďaka čomu by sa detský divák identifikoval s nezbedným hrdinom Pinguom. 

Podobnú tendenciu som vnímala aj v ďalšom predstavení pre deti, Príbeh rytiera (Teáter Komika). Inscenácia šuští papierom a chýba v nej málo akcie, ktorá by vzbudila v detskom divákovi predstavivosť a túžbu. Žonglovanie s vajcami, napodobňovanie sliepky či uspanie batoľaťa alkoholom sú krátkodobé zábavné efekty, ktoré však dieťaťu neprinesú estetickú hodnotu. Na hercoch Romanovi Mihálkovi a Adriánovi Ohrádkovi však oceňujem niektoré vtipné gagy adresované dospelým, ako napríklad: ,,Má také mihalnice, ktoré len hrabľami učešeš,“ či ,,Už ma z toho snívania ruky bolia.“ 

V programe pre deti vystúpila aj rodinná šou Sranda Banda, v hlavnej úlohe s Wolfim alias Danielom Karpinským. Vo festivalovom časopise sa dočítame, že ide o ,,unikátnu komediálnu rodinnú šou s bábkami“. S rodinnou šou sa dokážem stotožniť, ale s termínom ,,unikátny“ by som pracovala opatrnejšie. Karpinský predstavuje niekoľko muppetov, s ktorými sa snaží o vytvorenie vtipných dialógov (napr. papagáj Elvis, Korky, korytnačka). Väčšinou ide o slovné hračky a skákanie do reči, ktoré má síce u detského diváka úspech, no neprináša výraznejšiu estetickú hodnotu. Za zmienku stojí Karpinského práca s hlasom korytnačky. Jej ovisnuté viečka umocňuje Karpinského hrubší hlas, čím korynačka pôsobí, akoby bola pod vplyvom omamných látok.

Organizátori programu pre deti by mohli  osloviť niektoré bábkové divadlá, v ktorých predstaveniach vedľa seba koexistujú estetickosť, etickosť a humor. Nepochybne by to prispelo k vyrovnaniu činohernej a detskej časti festivalového programu.

Majstri a Anjeli

Ľudské vzťahy sú v rodinnom prostredí častým zdrojom konfrontácií. Aké je to, keď sa v hereckej šatni stretne úspešný herec (Milan Lasica) so svojím neúspešným bratom (Martin Huba?) Na to poukazuje inscenácia Štúdia L+S pod názvom Starí majstri. Milan Lasica kreuje Filipa ako vyrovnaného, spokojného herca, ktorý nemá starosť o budúcnosť, ale keď mu pretečie pohár trpezlivosti, nemá problém kričať. Na druhej strane, jeho brat v podaní Martina Hubu neustále rozhadzuje rukami, je impulzívny, emocionálne nevyrovnaný, pochybovačný. Obaja herci autenticky stvárňujú bratské napätie a láskavosť premiešanú s cynizmom. 

Cynizmus nechýba ani v pohybovom divadle s prvkami grotesky pod názvom ANGEL-Y pražského Studia Alta. Tanečníčka Lucia Kašiarová a herečka Vanda Hybnerová pulzujú medzi sentimentom a cynizmom, čo umocňuje aj ich čierny make-up, strapaté vlasy a ťažké čierne krídla na chrbte. Anjeli medzi sebou neustále bojujú a chcú sa zničiť (búchanie do stien), čo vynikajúco zapadá do konceptu priestoru Uličky slávnych nosov, kde sa predstavenie odohráva. Aj bez použitia slov dokážu Kašiarová spolu s Hybnerovou zapôsobiť na emocionalitu diváka, rozohrať interpretačnú hru a poukázať tak na dramatickosť života. Veľmi pôsobivá bola scéna, keď čierne pierka z krídel vyleteli do vzduchu, za prítomnosti odbíjania kostolných zvonov.

ANGEL-Y, foto: autorka článku

Zlatá husička na záver

Okrem Jánošíka prišla na Kremnické gagy ďalšia významná osobnosť slovenských dejín – Milan Rastislav Štefánik. Radošinské naivné divadlo v spolupráci so SĽUK-om vytvorilo inscenáciu Malý veľký muž na motívy tejto významnej osobnosti, ktorá sa podieľala na vytvorení Československého štátu. Režisér Ondrej Spišák chronologickým spôsobom oboznamuje diváka so Štefánikovým detstvom, dospievaním, vedeckým pobytom v Paríži, Tahiti, expedíciou na Mont Blanc a pod. Jednotlivé prechody medzi kontinentmi sú vytvorené prostredníctvom maľovaných opôn a práce so svetlom (napr. namaľovaná opona s hviezdami v súčinnosti s modrým svetlom predstavuje pozorovanie hviezd, maľovaná opona znázorňujúca divadlo odkazuje na bohémsky život v Paríži). Ondrej Hraška kreuje Štefánika ako zasnívaného, optimisticky naladeného človeka, ktorý je zapálený túžbou pre spoločný národ. Zaujímavú hereckú kreáciu prináša aj Šimon Spišák – napríklad v úlohe Jozefa Gregora Tajovského využíva stredoslovenský dialekt, ako chlapec z dediny tvrdé nárečie a jednoduché zmýšľanie. Harmónia, čistota, krása ideálov, humor – práve to najvýstižnejšie charakterizuje inscenáciu Radošinského naivného divadla v spolupráci SĽUK-u. Je prekvapivé, že napriek tomu, s koľkými ľuďmi prichádzal Štefánik do kontaktu, absentoval v inscenácii dramatický konflikt, ktorý by vytvoril potrebné napätie týkajúce sa dramatického vývoju deja. Napriek tomu je však Spišákov Malý veľký muž inscenáciou, ktorá nenechá žiadneho diváka chladným.

Tohtoročná húska alias ponúkla veľké množstvo predstavení pre široké spektrum divákov - inscenácie historických osobností, moderný kabaret s prvkami cirkusu, marionetový western, pohybové divadlo, folklór...Kremnické gagy sú jedinečným festivalom svojho druhu na Slovensku z viacerých dôvodov. O jeho tradícii a obľúbenosti medzi divákmi svedčí tohtoročný, 38. ročník, ďalej historické mesto Kremnica s tajuplnými zákutiami a úzkymi uličkami, a samotné vymedzenie festivalu, v ktorom sa o slovo hlásia satira a humor. Všetky tieto ingrediencie vytvárajú niekoľko druhov nápojov, z ktorých si môže každý vybrať taký, na ktorý má najväčšiu chuť. Bábkový? Prečo nie. Folklórny? S radosťou. Historický? O tom niet žiadnych pochýb. Čo si pripravia organizátori na ,,kremnickogagovú“ 39? Už teraz sa neviem dočkať. Gá gá!