Na začiatku bola vojna s učiteľom, ktorú neskôr vystriedala hra s materiálom, živé matematické príklady, psychedelické stavy a napokon šialený bábkový western. Zaujíma vás, aké inscenácie sa predstavili v rámci tretieho dňa festivalu Stretnutie?
 |
| Klammova vojna, foto: SDKSVNR |
Keď nevidí v správaní žiakov žiadny pozitívny
progres, ba dokonca proti nemu vystupujú aj študenti ôsmeho ročníka, chce
urobiť všetko pre to, aby si udržal aspoň priazeň riaditeľa školy. Hoci aj za
cenu upustenia zo svojich učiteľských nárokov. Postupom času profesor Klamm oveľa výraznejšie a častejšie
mení svoje nálady. Stavy agresivity v rýchlom slede vystrieda úzkosť alebo
útlm. Stráca nad sebou kontrolu. Dospieva do štádia, kedy podlieha
alkoholizmu. Neštíti sa priniesť si fľašku do školy schovanú v knihe. So
stúpajúcou hladinou alkoholu je nielen otvorenejší, ale na povrch postupne vyplávajú aj jeho stavy šialenstva. Záverečný obraz predstavuje rozlúčkovú reč profesora
Klamma nielen so študentami, ale aj so životom. Odohráva sa nad druhý deň po rozhovore
s riaditeľom Erknerom. Svojím excesom z predposledného obrazu stratil všetko,
čo mal. Jeho reputácia je nadobro stratená.
Hercovi Romanovi Valkovičovi sa podarilo túto
neľahkú postavu stvárniť prirodzene, bez zbytočnej prepiatosti aj expresívnych scénach.
Vie veľmi dobre narábať s intenzitou svojho hlasového prejavu. Vďaka tomu jeho
štyridsaťpäť minútový monológ nepôsobí na diváka monotónne, ale dokáže držať
pozornosť publika nielen vďaka silnej téme. Herec premyslene pracuje s gestom a pohybom. Aj vo vypätých situáciách
zameriava pozornosť na slovo. Takisto mieru prirodzenosti ustriehol aj v
obraze, kde je Klamm pod vplyvom alkoholu.
Petra Babulícová
 |
| Klammova vojna, foto: SDKSVNR |
Ako
vyzerá prvý semester na bábkarskej fakulte Vysokej školy múzických umení
v Bratislave? Odpoveď na túto otázku poskytuje inscenácia Prvokovy
v réžii Barbory Buday. Študenti a študentky priamo pred očami divákov
pracujú s termoizolačným materiálom, prostredníctvom ktorého ponúkajú divákovi pôsobivé scény. Jednou z nich je napríklad scéna, v ktorej vytvárajú dva dinosaury a oživujú ich prostredníctvom pomalého chodenia na zemi. V ďalšej scéne sa stáva termoizolačný materiál hudobným nástrojom, ktorý narúša ticho v sále. Okrem objavovania materiálu študenti pracujú aj so svetlom. Práve kombináciou týchto dvoch faktorov vzniká ilúzia, že divák sa pozerá na horúci kov. Scéna, v ktorej materiál postupne vtiahne do svojho vnútra všetkých študentov, patrí k jednej z najpôsobivejších. Veľký úspech zožala u divákov tiež scéna, v ktorej sa jeden malý kúsok termoizolačného materiálu stal dídžejom, za asistencie tanečníka z rovnakého materiálu. Objavovanie vlastností materiálu, jeho tvarovanie a následné oživovanie zožalo u divákov veľký úspech.
Mirka Košťálová
Na festivale sa predstavila aj Divadelná fakulta Akadémie múzických umení z Prahy. Autorská inscenácia študentov pod názvom ADA je voľne inšpirovaná osobnosťou Ady Lovelace, prvou počítačovou programatárkou vo svete. Študenti sa prostredníctvom inscenácie snažili poukázať na to, ako môže láska k vede ovplyvňovať svet vôkol nás. Inscenácia sa odohráva na večierku, kde sa stretáva päť ľudí - vedcov. Zdanlivo obyčajný večer v spoločnosti hudby na gramofóne a obložených chlebíčkov sa zmení na matematickú úlohu, v hlavnej úlohe so živými objektmi. Napríklad, jedna z herečiek nechá spadnúť na zem päť chlebíčkov a následne ich pozoruje na zemi. Dvaja vedci sa pri očnom kontakte v pravidelných intervaloch zdravia mávnutím rúk. Všetci túžia po uznaní, čo je pre svet vedy také príznačné. Prejaví sa to napríklad vtedy, keď začnú hrať tenis. Každý spadnutý košík ich privádza do zúfalstva - v okamihu, keď sa to stane, zatnú päste a roztrasú sa od zlosti. Princíp racionality, kedy má všetko svoje stanovené pravidlá a zákonitosti, sa prejavuje aj v ich držaní tiel a mimike. Všetci sú vystretí, neprejavujú žiadne emócie - majú nad sebou kontrolu. Inscenácia ADA by sa dala prirovnať k úlohe z matematiky - buď ju dokážete vypočítať na prvýkrát a bez chýb, alebo si nad ňou budete lámať hlavu dovtedy, pokým vám nevyjde sľúbený výsledok.
Mirka Košťálová
Mirka Košťálová
Poliaci zobrali tento rok nitrianskych divákov na psychedelickú cestu. Inscenácia 01001 v réžii National Academy of Theatre Arts z Krakowa predstavila deväť obyčajných ľudí, uväznených vo svojich slabostiach. Doslova. Herci a herečky najprv pobiehali po javisku v krátkych čiernych tielkach a čiernych šortkách, no keď zašli za plátno, objavili sa v masívnych bielych maskách. To, čo sa spočiatku javilo ako normálne - dýchanie či radosť - sa v momente uväznenia do masky zmenilo na šialený boj o život. Herci a herečky sa v pohybovom predstavení vzájomne dotýkajú telami a prostredníctvom silných dotykov rúk vyjadrujú beznádej a strach. Chcú si vzájomne pomôcť, vymaniť sa zo zovretia, no prístroj, ktorý pravidelne pípa, z nich vysáva životy. Padajú tak na javisko ako figúrky, ktoré zasiahne lopta. Napriek ťaživej atmosfére, ktorá sa niesla celým pohybovým predstavením (väznenie, strach, nádych smrti) sa však postavy dočkajú vykúpenia a návratu do normálneho života. Inscenácii však chýba výraznejší interpretačný kľúč, ktorý by divákovi pomohol dešifrovať tému inscenácie. V programe sa totiž píše, že postavy sa ocitajú v sne šialenca, ktorý má nad nimi moc. Pre diváka však z hry nevyplýva, že sa postavy ocitajú v sne, a už vôbec nie to, že ich niekto ovláda. Všetko sa deje v akýchsi náznakoch, ktoré však na oko diváka pôsobia zmätene.
Mirka Košťálová
 |
| 01001, foto: SDKSVNR
Záverečným predstavením tohto dňa bola inscenácia hry slávneho slovenského básnika Agda Baviho Paina Ján Ošík a pomstiteľ s fujaru v réžii divadelného principála Gejzu Dezorza. V našich končinách je zaužívané, že bábkové divadlo je určené výhradne detskému divákovi. Dezorzovo lútkové divadlo sa svojimi inscenáciami snaží tento mýtus vyvrátiť. A darí sa im to s veľkým úspechom.
Príbeh o najslávnejšom slovenskom
zbojníkovi poňali svojsky. Už podtitul prezrádza, že nejde o tradičné
spracovanie životopisu národného hrdinu, ale o marionetový western. Hoci
sa dej odohráva v minulosti, sú v nej mnohé presahy do dnešnej reality
a nevtieravo, no o to pravdivejšie, vypovedá aj o dnešnej dobe
a súčasnej spoločnosti.
Bábkoherci, resp. ako ich nazval vo svojom
úvode Gejza Dezorz, lútkoví artisti a jedna lútková artiska pracujú
výhradne s bábkami - marionetami. Každý z nich vodí viacero bábok
z príbehu. Bábkovodiči Kamil Kollárik,
Alexander Maďar, Marián Mitaš, Hera Turban, Gejza Dezorz okrem vynikajúceho vodenia marionet vkladajú do
svojich postáv jazykovú štylizáciu. V inscenácii
sa snúbia hororové a humorné prvky.
Vtip je vystavaný predovšetkým na slove. Okrem slovenčiny na javisku
zaznie aj maďarčina a poľština (prípadne alúzie na tieto jazyky). Použité
vulgarizmy a erotické scénky nie sú iba nadbytočnými efektami, ale inscenátori
s nimi funkčne narábajú.
Scénická výprava je obohatená o živé kamerové zábery, ktoré sa počas predstavenia premietajú na plátno umiestnené naľavo od javiska. Divák tak mohol vidieť detailné zábery na bábky a akcie, ktoré sa na scéne dejú. Prestavby a všetky vizuálne i zvukové efekty zabezpečuje Gejza Dezorz. Všetky sú vytvorené jednoducho, no v niektorých prípadoch mimoriadne realisticky. V niektorých chvíľach má divák pocit, že tvorcovia používajú reálny oheň, hoci ide o hru svetla a vetra. Naštudovanie Jána Ošíka v podaní Dezorzovho lútkového divadla dokázalo, že kvalitné bábkové divadlo môže zaujať a zabaviť aj dospelého diváka. Napriek tomu, že v inscenácii sú použité aj moderné technológie, výtvarník Von Dubravay aj protagonisti rešpektujú klasické techniky vodenia marionet. Inscenácia ponúkla divákom nielen bohapusté pobavenie, ale aj kvalitný umelecký zážitok. Tvorcovia Jánom Ošíkom a Pomstiteľom s fujaru potvrdili vetu, ktorú zahrnuli aj do svojho manifestu: „Dezorzovo Lútkové Divadlo prezentuje lútky ako malých ľudí na špagátikoch, ktorí dokážu skutočne žiť, vášnivo milovať aj ukrutne trpieť.“ |
Petra Babulícová
 |
| Ján Ošík a pomstiteľ s fujaru, foto: SDKSVNR |
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára