streda 11. júla 2018

Hamlet na diéte

foto: facebook.com - Letné shakespearovské slávnosti

Letné shakespearovské slávnosti majú v názve obsiahnuté obľúbené ročné obdobie a meno najslávnejšieho anglického dramatika všetkých čias. Okrem toho sa odohrávajú na nádvorí Bratislavského hradu, čo pre diváka zvyknutého na kamenné divadlá môže pôsobiť atraktívnym dojmom. Toto kultúrne podujatie plní hneď niekoľko funkcií – organizátori vzdávajú hold Williamovi Shakespearovi uvedením vybraných hier, zahajujú kultúrne leto v hlavnom meste Slovenska, pričom sa snažia divákom priblížiť atmosféru divadla alžbetínskej éry. Špecifikom Letných shakespearovských slávností sú predstavenia pod holým nebom, čo kladie na herecký ansámbel nemalé požiadavky, týkajúce sa predovšetkým javiskovej práce s hlasom. Nemalou mierou prispieva k atmosfére predstavenia aj počasie, ktoré môže niekedy umocniť, na druhej strane aj znepríjemniť divácky zážitok. Blesky a dažďové kvapky sa síce počas inscenácie Hamlet v réžii Michala Vajdičku vo štvrtok, 5. júla 2018, ukryli pod oblaky, no možno by nezaškodilo, keby sem-tam poukázali na svoju prítomnosť...

Režisér Michal Vajdička výrazným spôsobom zasiahol do úpravy tejto tragédie. Vychádzal z prekladu českého shakespearistu Martina Hilského. Kým v origináli  sa strážnikom a Horatiovi zjaví Duch Hamletovho otca, ktorí následne Hamleta informujú o jeho prítomnosti, tak vo Vajdičkovej réžii púšťa Horatio dánskemu princovi video, z ktorého sa mu prihovára Duch zavraždeného otca. Podobným spôsobom vyriešil Vajdička aj ľúbostnú báseň, ktorú napísal Hamlet pre Oféliu. Kým v pôvodnom texte číta túto báseň napísanú na papieri Oféliin otec Polonius, tak v bratislavskej inscenácii číta Polonius z dcérinho mobilu SMS s ľúbostným obsahom. Nelogickým spôsobom preto vyznievajú Oféliine slová o listoch od dánskeho princa, keďže ich obsah číta jej otec z mobilného zariadenia. Ďalšia inscenačná úprava spočíva v javiskovej interpretácii Hamletovho bývalého spolužiaka Rosencratza – od začiatku je štylizovaný ako zženštilý muž, pričom divákovi nie je jasné, prečo sa režisér rozhodol pre tento režijný posun. Režisér Vajdička okrem toho posúva vzťah medzi Gertrúdou a jej synom Hamletom do incestnej roviny, na čo poukazuje ich bozk na pery. Zatiaľ, čo vo vzťahu medzi Oféliou a Hamletom divák cíti viditeľný odstup, medzi matkou a hlavným protagonistom je prítomná vášeň. Záverečný súboj v šermovaní medzi Laertom a Hamletom sa tiež nevyhol niekoľkým inscenačným zásahom. Kým v pôvodnom texte bodne otráveným mečom Hamlet svojho strýka a nevlastného otca Claudia, tak vo Vajdičkovej režijnej interpretácii je Claudius tou postavou, ktorá zastrelí Hamleta a napokon aj samého seba. Dynamickou postavou záverečnej scény sa nestáva Hamlet, ako sa môžeme dočítať v pôvodnom texte, ale Claudius. Javisková postava dánskeho princa je kvôli tomu oslabená, a možno aj to predstavuje jeden z dôvodov, prečo vytúžená katarzia na konci neprichádza. 

Práve výrazná úprava textu má za následok chýbajúce dramatické napätie a nedostatočnú motiváciu týkajúcu sa konania postáv. Inscenovať text starý niekoľko storočí so sebou vždy nesie riziká, ale je nutné pristúpiť k násilnej aktualizácii, ktorá zoslabuje účinok dramatického napätia? Úvodná scéna, v ktorej sa zjaví Duch, predstavuje zásadný moment, od ktorého sa odvíjajú ďalšie situácie, a preto sa nemôžeme čudovať, že divák sa pousmeje nad tým, ako Hamlet s Horatiom pozerajú videozáznam z dotykového mobilu. Práve Duch Hamletovho otca rozohráva v Hamletovi vnútorné napätie a ako čitatelia si kladieme otázku: Je výplodom Hamletovej mysle, alebo skutočne existuje? Práve premýšľanie nad touto odpoveďou posúva dramatický text do filozofickej roviny. Videozáznamom, čiže explicitným dôkazom o jeho prítomnosti, je však táto rovina v inscenačnom stvárnení ochudobnená, čo je veľká škoda. Na druhej strane oceňujem prítomnosť Ducha Hamletovho otca v rozhovore s Gertrúdou. Hynek Čermák stojí pred Hamletom, upiera naňho zrak a prehovára k nemu rozvážnym hlasom. O to silnejšie potom divák vníma zahmlený pohľad Lenky Vlasákovej ako Getrúdy, ktorá žiadneho Ducha nevidí, hoci ho má priamo pred očami. Práve v tejto mizanscéne sa režisérovi podarilo preniknúť do psychológie Hamletovej postavy.

Scénografia Pavla Andraška, pozostávajúca z pouličných lámp na hrubých podstavcoch, sťažuje interpretačný výklad inscenácie. Hercom a herečkám ich priestorové rozmiestnenie po celej šírke javiska sťažuje pohyb na scéne. Niekedy sa dokonca strácajú (obrazne povedané) v množstve pouličných lámp. Andraškovo scénické riešenie mi pripomína priestor nekonečna, ako to môžeme vnímať v hrách Samuela Becketta a Jona Fosseho (postavy nie sú ukotvené v reálnom čase a priestore). Na druhej strane však cítiť istý chlad, ktorý evokujú mramorové podstavce. Zo scénografického hľadiska mi preto nie je jasné, na čo takéto priestorové riešenie poukazuje – odkaz na hrad Elsinor? Množstvo pouličných lámp ako symbol ľudstva, ktoré sa musí vyrovnať s otázkou vlastnej existencie? Ak by to bol odkaz na dánsky hrad, kde sa tragédia odohráva, nekorešpondujú s tým moderné kostýmy, ktoré vytvorila Katarína Hollá. Hamlet má na sebe tmavozelený kabát, čierne rifle a na zadnom vrecku zavesenú striebornú reťaz (symbol rebélie?).

Vajdičkova inscenačná úprava zahŕňa aj zdvojenie niektorých postáv – Polonia a Laerta hrá Ladislav Hampl, Rosencratza a Hrobára Vladimír Polívka a Pána, Kňaza a Herca Pavel Šimčík. Rozlíšeniu jednotlivých postáv pomohli kostýmy Kataríny Hollej. Napríklad, keď Vladimír Polívka stvárňuje Rosencratza, má na sebe oblek krémovej farby, pričom ho v postave Hrobára vidíme v kapucni a tmavom odeve. Okrem kostýmov však k identifikácii postáv prispievajú aj samotní herci – Polívka kreuje Rosencratza ako homosexuála rozprávajúceho tenkým hlasom, pričom roztopašne myká rukami. V javiskovej postave Hrobára využíva chrapľavý hlas, ktorý nepripustí žiadnu emocionalitu. Zásadné úpravy dramatického textu však hercom neponúkajú väčšiu paletu hereckých kreácií. Dokonca aj titulná postava Hamleta, v hereckej interpretácii Jaroslava Plesla, doplatila na zásadnú úpravu textu. Jeho Hamlet je ochudobnený predovšetkým o filozofickú rovinu, ktorá je najsilnejším článkom tragédie. Na javisku vidíme Hamleta-šialenca, ktorý pľuje na Polonia, napodobňuje zajaca, alebo hrá na flaute. Všetko to sú detaily, ktoré v rámci inscenačného výkladu nemajú svoje logické opodstatnenie, a keby boli vypustené, nič by sa nestalo. Vo Vajdičkovej inscenácii sa tým pádom vytráca motivácia a zmietanie Hamleta medzi tým, čo by mal/nemal urobiť. Divák sa pozerá skôr na tragikomédiu, než na tragédiu, ktorá by v závere priniesla vytúženú očistu vášní. Od začiatku až do konca vidíme šialeného Hamleta, milujúcu matku Gertrúdu či krutého Claudia. Táto ,,sploštenosť“ sa odzrkadľuje na dynamike inscenácie, ktorá je po celý čas v monotónnej rovine.

Z letargie diváka preberie hudba Michala Noviskeho, v ktorej zaznieva naliehavosť, túžba, ostrosť. Škoda, že sa využíva prevažne len pri prestavbách scén. Vsunutím tónov do vybraných mizanscén (rozhovor Gertrúdy a Hamleta, stretnutie s Duchom, pohreb Ofélie a pod.) by aspoň čiastočne doplnila chýbajúce dramatické napätie. Tohtoročný Hamlet na Letných shakespearovských slávnostiach ponúkol pohľad na to, aké neblahé účinky môže mať diéta (rozumej úprava dramatického textu) na javiskovú postavu. Vyváženým výberom ingrediencií by sme sa možno dočkali emočne nasýteného Hamleta, akého pred 500 rokmi napísal William Shakespeare.   

foto: shakespeare.cz

foto: shakespeare.cz

foto: shakespeare.cz

foto: shakespeare.cz

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára