pondelok 26. marca 2018

Estetická koncepcia v inscenácii Nevesta hôľ

Nevesta hôľ, foto: Martin Geišberg

V rámci predmetu Úvod do teórie a výskumu divadla sme si mali vybrať jednu humanitnú disciplínu a inscenáciu, na ktorej aplikujeme poznatky z tejto oblasti. Ja som si vybrala estetiku a inscenáciu Nevesta hôľ z roku 2015, v réžii Romana Poláka. Výber nebol náhodný, keďže Nevestu hôľ napísal môj najobľúbenejší slovenský spisovateľ František Švantner, o ktorom som písala aj diplomovú prácu. Inscenáciu v SND som videla trikrát, s časovým odstupom približne dvoch rokov, vďaka čomu sa menil aj môj optický uhol vnímania. 

V prózach Františka Švantnera, najvýznamnejšieho predstaviteľa prózy naturizmu, sa stretávame so špecifickými typmi postáv. Autor vykresľuje človeka prostredníctvom jeho biologicko-pudovej zložky, takže postavy nekonajú v rozpore s rozumom, nepremýšľajú nad dôsledkami svojich činov. Nechávajú sa strhnúť vášňou, úzkosťou, strachom, posadnutosťou a pod. Švantnerov román Nevesta hôľ predstavuje vrcholné dielo prózy slovenského naturizmu. Ako uvádza v diele Mýtus a dejiny v próze naturizmu Milan Šútovec, tak ,,základom fabuly diela je hľadanie údajného soka v láske a pokusy o jeho eliminovanie. Príbeh sa odohráva v dvoch letných mesiacoch v prírodnom horskom prostredí, do ktorého sa po desiatich rokoch vracia lesník Libor. Má tu vykonávať svoje zamestnanie, ale to je nepodstatný dôvod – najmä chce naplniť sľub manželstva, ktorý si dali pred rokmi s dievčaťom Zunou“ (2005, s. 228). Získať Zunu však vôbec nie je jednoduché, a to z niekoľkých dôvodov. Tým najzávažnejším dôvodom je to, že Zuna je silne zviazaná s prírodou ,,prostredníctvom tajomnej a premenlivej bytosti, ktorá je obyvateľom a akoby priamo ,,praduchom“ tunajších hôr, ale sama je nezvládnuteľným a nevypočítateľným živlom“ (Šútovec, 2005, s. 228).

Pohybovanie sa na hranici dvoch svetov, reálna a ireálna, sila prírodných živlov a ich premietnutie do psychických a fyzických stavov človeka predstavujú výzvu pre nejedného dramaturga, režiséra či scénografa. Inscenačná tradícia Nevesty hôľ na slovenských profesionálnych javiskách siaha do roku 1986, keď sa pre dramatizáciu tohto románu rozhodol režisér Roman Polák v Slovenskom komornom divadle v Martine. V roku 2009 sa ,,nevesta“ vrátila na divadelné dosky v Divadle Pôtoň a v rámci tzv. slovenskej sezóny ju v roku 2015 do svojho repertoáru zaradilo aj Slovensko národné divadlo (opäť v réžii Romana Poláka).

Najvýraznejším scénografickým prvkom sa v Polákovej réžii Nevesty hôľ z roku 2015 stáva šikmá plošina smerujúca dole k hľadisku, na ktorú prší. Voda postupne steká dole, takže autorovi scény, Pavlovi Borákovi, sa podarilo vytvoriť ilúziu jazera v horskom prostredí. Šikmá plocha predstavuje centrálny priestor, na ktorom sa odohrávajú všetky dôležité udalosti (stretávania Libora a Zuny, návšteva Tava, zásnuby v krčme, príbeh o bačovi a pod.). Čo sa týka využitia dolnej časti scény, ktorá v kontexte inscenácie pripomína jazero, tak inscenátori s ňou pracujú hlavne vo vedľajších mizanscénach – napríklad Libor (Daniel Heriban) stadiaľ pozoruje to, ako Zunu (Petra Vajdová) nadháňajú miestni junáci, alebo spolu s Tavom (Jozef Vajda) sledujú jej ,,svadobný tanec“ s Vlkom (Milan Ondrík).

Nevesta hôľ, foto: Martin Geišberg

Ďalším zaujímavým scénografickým prvkom, ktorý sme už načrtli, predstavuje voda. Samotný motív vody v tejto inscenácii nadobúda viaceré estetické významy. Začiatok inscenácie začína výstupom Libora a Zuny – prichádzajú na šikminu, držiac sa za ruky, a nechávajú si tváre a telá obmývať vodou. Úvodná scéna, spolu so slovami o chytaní rýb, nás navracia do detských čias hlavných protagonistov. Vodu vnímame ako symbol detstva. Ten istý prírodný element neskôr symbolickým spôsobom otvára novú etapu v živote Libora – lesný radca (Štefan Bučko) kráča po členky vo vode, ťahajúc za sebou drevenú plť s potrebným vybavením pre budúceho horára Libora (čižmy, nohavice, košeľu a plášť v zelenej farbe, pušku). Voda v tejto inscenácii nielenže sprostredkúva atmosféru slovenských hôr, ale stáva sa aj spúšťačom Liborovej predstavivosti. Práve mizanscéna, v ktorej miestni junáci nadháňajú Zunu, sa stáva vstupnou bránou prírody do Liborovej psychiky. Neskôr sa voda stáva symbolom premeny Zuny v zrelú ženu, čo súvisí aj s blížiacou sa svadbou Zuny a Libora. Milan Šútovec v tejto súvislosti uvádza, že samotná svadba (ktorá sa má konať na Jána) má v texte tri fázy: ,,Najprv z kvetu divej ľalie vystúpi Zuna – nevesta. Zuna ,,rozkvitla“ a ,,dozrela“ a tento fakt sa oznamuje metaforicky ako dozrievanie klasu, čiže nadobudnutie zmyslu“ (2005, s. 143 – 144). V Polákovej réžii je tento akt vyjadrený prostredníctvom príchodu panien (Barbora Palčíková, Monika Potokárová, Anna Rakovská, Danka Svetlíková, Dominika Žiaranová) - v spodnej bielizni telovej farby, s rozpustenými vlasmi,kladú na vodnú hladinu sviečky, ktoré jedna po druhej zapaľujú.

Voda v tejto inscenácii nepredstavuje len vizuálny pôžitok krásna a harmónie, ale aj jej protiklad. V tejto súvislosti môžeme spomenúť II. obraz I. dejstva, ktorý sa končí nasledovne: ,,Začne pršať, po šikme steká voda do jazera. Niekde nečujne kričí mladá žena. ON ju zviera v náručí a prstami jej vylupuje oči z jamôk. Má krvavé ruky, ona krvavú tvár. ON si umýva ruky, ona kričí. Zvony“ (bulletin, 2015, s. 37). Z hľadiska krásy vo vnímaní filozofov nám tento obraz z inscenácie Nevesty hôľ pripomína dionýsovskú krásu. Pre Umberta Eca je to ,,krása radostná a nebezpečná, protikladná k rozumu a často znázornovaná jako obsese a šílenství...“ (Eco, 2015, s. 58). Najciteľnejšie je to na konci V. obrazu v I. dejstve, ,,keď do krčmy vbehnú dievčatá a všetci divoko tancujú, akoby to bol nejaký rituál“ (bulletin, 2015, s. 39). Scéna je vyvrcholením stretnutia záhadnej postavy pod menom ON, ktorý prikladá Dievčaťu ruky na oči. To však vidí len Libor a práve on jediný je schopný reakcie. Kričí: ,,Vylúpne jej oči, pozrite! Robte niečo!!! Čo to nevidíte! Vylúpne jej oči! Nevidíte? Vysoký: Nevidíme! Nič nevidíme!“ (bulletin, 2015, s. 39). Postava Libora začína prejavovať znaky šialenstva, ktoré sú v inscenácii umocnené hudbou Andreja Kalinku, ktorá v tomto kontexte pripomína divoké orgie, nezastaviteľný prúd masy ľudských tiel. Šialenstvo a posadnutosť horára Libora podčiarkuje aj využitie pušky v niekoľkých zásadných momentoch inscenácie – napríklad, keď sa už nedokáže pozerať na to, ako mladí šarvanci nadháňajú Zunu. Výstrelom z pušky Libor pretne živočíšnosť a pudovosť mladých mužov, pričom sa mu podarí uchrániť dievča, Zunu. Samotná postava Libora priznáva šialenosť aj v II. obraze IV. dejstva: ,,Ležal som dlho bez seba. Len v kratučkých prestávkach vracalo sa mi vedomie a vtedy stačil som si uvedomiť iba to, že šaliem“ (2015, s. 54). Protipól harmonickej krásy predstavuje aj tzv. svadobná noc Zuny, počas ktorej sa po šikmej ploche pohybujú postavy nahej ženy a nahého muža, za prítomnosti horiaceho ohňa a dymu. Krátko nato sa začína zápas tiel, umocnený vrieskaním oboch postáv.

Okrem tečúcej vody, významovotvorného prvku inscenácie, tu režisér Roman Polák pracuje aj s ďalším prírodným fenoménom – ohňom. Z podzemného priestoru javiska šľahajú plamene vo chvíli, keď Tavo pripravuje večeru. Oheň týmto spôsobom umocňuje atmosféru prírody. Okrem toho, v zadnej časti šikminy vystupuje hmla, ktorá symbolickým spôsobom odkazuje na Kotlisko – miesto, kde sa podľa ľudových legiend ukrýva strašná bytosť – ON. Ako diváci nadobúdame pocit, že javisko nemá pevné ohraničenie, že prekračuje svoje hranice a je vyjadrením nekonečna. V tejto súvislosti môžeme spomenúť Arnolda Aronsona, ktorý v knihe Pohled do propasti: Eseje o scénografii prichádza s myšlienkou, korešpondujúcou s javiskovým priestorom inscenácie Nevesta hôľ: ,,Jeviště, ať vypadá jakkoli, funguje jako optické ohnisko a vytváří dojem, jako bychom se jeho čočkami dívali do nekonečného prostoru za ním“ (Aronson, 2007, s. 13).

Nevesta hôľ, foto: Martin Geišberg

Inscenácia Nevesty hôľ v réžii Romana Poláka je založená na výraznej práci so symbolom - stôl so stoličkami zastupuje Weinholdovu krčmu, biele vrece naplnené senom evokuje prostredie stodoly, hmla stúpajúca z podzemia predstavuje Kotlisko, drevené palice spolu s ohňom symbolizujú Tavov príbytok. Minimum rekvizít v súčinnosti so zmenou svetla prispieva k zmene prostredia, čo môžeme vyhodnotiť ako pozitívny jav, keďže divák nie je zaťažený detailmi z horárskych chalúp, salašov či zariadenia krčmy. Javisko sa vďaka tomu stáva čitateľným, a ako uvádza Aronson, ,,abychom rozpoznali náš svět – musíme rozumět jevišti jak vizuálně, tak prostorově...“ (Aronson, 2007, s. 120).

V súvislosti s estetikou považujeme za dôležité venovať priestor aj farbám, ktoré sa v inscenácii využívajú. Kostýmový výtvarník Peter Čanecký pracuje predovšetkým s farbami, ktoré odkazujú na prírodný kolorit – odtiene zelenej, bielej a hnedej. Horár Libor má na sebe košeľu svetlozelenej farby a nohavice, ktoré sú o odtieň tmavšie. Milan Čorba vo svojej publikácii Kostýmová tvorba (prednášky) opisuje túto farbu takto: ,,Svetlozelená euforizuje a je príjemná. Pokojná zelená je hojivá, naznačuje zmysel pre okolie, je ústretová a otvorenej mysle. Predstavuje rast a plodnosť“ (2009, s. 188). Na druhej strane má však táto farba aj negatívne konotácie, ktoré predstavujú ,,žiarlivosť a fyzickú nevoľnosť" (Čorba, 2009, s.188). Ak poznatky o zelenej farbe aplikujeme na postavu Libora, uvedomíme si, že počas trvania celej inscenácie sa zmieta medzi dvoma emóciami – šialenstvom a snahou o zachovanie rozumu, medzi racionálnym a iracionálnym svetom. Jeho postava zvádza veľký vnútorný boj, ktorý Peter Čanecký zvýraznil prostredníctvom kostýmovej realizácie. Okrem toho, zelená bola odjakživa farbou reprezentujúcou prírodu, čím sa podčiarkuje samotná atmosféra hôľ. Zuna sa v inscenácii objavuje v šatách bielej farby, s dôrazom na obtiahnuté línie v oblasti poprsia. Farba apeluje na jej ,,nevinnosť a ženstvo. Vzbudzuje dôveru, je v nej čosi nadpozemské a anjelské“ (Čorba, 2009, s. 188). Nadpozemsky pôsobí na Libora predovšetkým v snovej rovine. Ak však vezmeme do úvahy, že Zuna pulzuje medzi dvoma svetmi, jej nadpozemskosť nadobúda čoraz výraznejšie kontúry. Pri obyvateľoch dediny využíva Čanecký odtiene hnedej farby – béžová roztiahnutá košeľa, chlpatá vesta rovnakej farby a pod. Milan Čorba ju vníma ako ,,symbol pôdy“ (Čorba, 2009, s. 187), čo plne korešponduje s dramaturgicko-režijnou líniou inscenácie, ktorá kladie dôraz na prírodu ako najsilnejší element, ktorý dokáže zatriasť ľudským vedomím. Viacerí obyvatelia majú kostýmy v hnedých farbách, ale aj vo výrazných (napríklad ženy v červených a modrých šatách), čo môžeme vnímať v kontexte inscenácie ako kontrast oproti Zune odetej v bielej a Liborovi oblečenom v odtieňoch zelených farieb. Peter Čanecký prostredníctvom kostýmov v Neveste hôľ posilnil účinok príbehu, ktorý sa odohráva v prostredí živelnej prírody.

Nevesta hôľ, foto: Martin Geišberg

Prostredníctvom fenoménu krásy sa v inscenácii Nevesta hôľ odohráva zápas medzi dobrom a zlom. Dobro, v našom kontexte vnímané aj prostredníctvom harmonickej a pokojnej krásy, je nositeľom symbolistických odkazov (voda – návrat do detských čias Libora a Zuny chytajúcich rybky, kráčanie Zuny po vodnej hladine v prítomnosti horiacich sviečok, hranie Zuny na oceľovej strunke, spev Libora s vencom na hlave atď.). Zlo, lepšie povedané vyjadrenie dionýsovskej krásy, tu nadobúda viaceré pestré odtiene – od postavy záhadnej bytosti Vlka, ktorý sa v próze, ale aj v inscenácii spolu so Zunou rozplynú do časopriestoru, až po vylúpnutie očí, tanečné orgie v krčme, vraždu štyroch ruských kniežat, výkrikov, zmeny javiskového osvetlenia, zhodením Zuny do vody a pod. Režisér Roman Polák spolu s inscenačným tímom priniesli na dosky Slovenského národného divadla nevyspytateľný svet prírody, ľudských povier a vášní. Vďaka výraznej práci s priestorom, využitím minimálneho množstva rekvizít, sugestívnej hudby od Andreja Kalinku a motívmi vody a ohňa vytvorili inscenáciu, v ktorej zobrazili silu prírodných živlov a ich premietnutie do psychických a fyzických stavov človeka.



POUŽITÁ LITERATÚRA: 

ARONSON, Arnold. 2007. Pohled do propasti: Eseje o scénografii. Praha : Divadelní ústav, 2007. 263 s. ISBN 978-80-7008-214.0.
ČORBA, Milan. 2009. Kostýmová tvorba (prednášky). Bratislava: Divadelný ústav, 2009. 241 s. ISBN 978-80-89369-03.4.
ECO, Umberto. 2015. Dějiny krásy. Praha : Argo, 2015. 439 s. ISBN 978-80-257-1433-1.
ŠVANTNER, František. In Programový bulletin k inscenácii Nevesta hôľ.
ŠÚTOVEC, Milan. 2005. Mýtus a dejiny v próze naturizmu. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2005. 242 s. ISBN 80-88878-98-5.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára